Vyhľadávanie
• O začiatkoch Radošinského naivného divadla sa uvádza, že vzniklo v šťastnom podhubí tvorivej klímy na začiatku 60. rokov. Ako vnímate v tomto kontexte súčasnú klímu?
– Vtedajšie spoločenské obdobie sa nedá, verte, takmer nijako porovnávať s tým dnešným. Bolo veľa socialistického nedostatku, málo nádeje a ešte menej informácií. O to však bolo viac snov a možno aj ilúzií. Napríklad: aspoň humorom či poetickými piesňami a v rámci zákona odvážnymi nápadmi (keď už nie inak) vylepšiť, ak už nie zachrániť okolitý beznádejný systém. Možno aj preto vznikli vtedajšie divadlá tzv. malých foriem. Divadlá či divadielka, čo chceli so svojimi naivnými autormi tak trochu na svoj obraz zmeniť alebo aspoň preonačiť jalový život a inak a po svojom dívať sa na svet a seba. Systém síce nezmenili (ani to nevedeli, ba ani priveľmi nechceli), ale seba tuším pozmenili.
• Odborníci vám pripisujú vytvorenie divadla s výrazným ľudovým i ľudským zástojom a z podtextu už akosi tradične cítiť, že oboje sa vníma ako čosi výnimočné. Prečo sa podľa vás ľudovosť, niekedy umelo pestovaná, inokedy prijímaná s dehonestujúcou útrpnosťou, pokladá za výnimočnú?
– S dovolením, budem radšej hovoriť o sebe a mojom divadle, lebo k tomu mám najbližšie. Vždy som chcel mať také divadlo, do akého by som rád chodil, teda nielen na javisko, ale aj do hľadiska. Dodnes hovorím mojim hercom, keď si čítame nový text: Chceli by ste sa na to ako diváci pozerať z hľadiska? Tešilo by vás to? Po tých mnohých rokoch mám pocit (a hádam je to aj pravda), že v takom divadle som. Ak ho silou-mocou chcete nazvať ľudovým – prosím, nehanbím sa za to. Vždy lepšie divadlo pre ľudí a s ľuďmi – ako bez nich. Nemyslím si, že by som nejako rozmaznával svoje publikum (alebo publikum mňa). Iba si spolu roky celkom pekne nažívame. Ale aj so všetkým tým trpko-smiešnym, čo život prináša. Také by predsa nemalo byť iba ľudové, ale každé normálne divadlo.
• Ako ľudové a (aj preto) výnimočné, som vaše divadlo neohodnotila ja, ale teatrológovia. Zároveň humor a poetiku RND, ktorých ste autorom a strojcom, hodnotia ako láskavé. Vaše hry a knihy však často balansujú na ostrí rizika, že ktosi neznesie pohľad do zrkadla pravdy, hoci nastaveného s láskou. Balansujete úspešne zrejme preto, že, ako vravíte, najčastejšie si na mušku beriete seba. Nastavil či nastavuje niekto (nie profesionálni kritici) zavše takéto zrkadlo aj vám?
– Večer čo večer idem do divadla akoby so svojou kožou na trh. Keď teraz o tom rozmýšľam: vlastne večer v divadle pri pohľade do hľadiska by sa mali končiť všetky špásy. Samozrejme, dosť často sa tie špásy iba začínajú... Diváci sú mojím zrkadlom.
• Pravidelne hrávate aj v zahraničí, najviac azda v Česku. Raz ste povedali, že české publikum je v porovnaní s naším hĺbavejšie, o čosi racionálnejšie a vždy pripravené s chuťou oceniť slovné hry i poetické zvláštnosti, objaviť skryté narážky i súvislosti. Sme na Slovensku menej vnímaví, či na humor nie sme dosť silní?
– Domáci diváci dosť často chcú od nás odpoveď aj na to, čo vlastne chce zostať iba vypovedanou otázkou. Slováci sú priamočiarejší, ale aj živší a spontánnejší, Česi uvážlivejší, striedmejší. Na Moravu a do Čiech chodíme pravidelne hrávať od roku 1974, takže sa navzájom dobre poznáme. Nakoniec to na jednej i druhej strane skončí vyvážene a v poriadku. Vlastne odjakživa je to pomerne jednoduché: ak niečo, čo stojí zato, poviete na javisku nahlas a zrozumiteľne, porozumejú vám skoro všade.
• Divadlo podľa vás musí žiť za každých okolností. Vaša najnovšia kniha Vhadzovanie do hry pripomína, že to isté platí aj o futbale, ktorý je vlastne tiež divadlom. Prečo jedno i druhé podľa vás ľudia stále chcú?
– Párkrát som sa už vyznal z lásky k futbalu. Od malička mám rád dedinský futbal pre jeho jedinečnú ľudskú atmosféru. Prirodzene, nielen na ihrisku. Ale obdivujem aj vrcholový svetový futbal pre jeho nápaditosť, technickú dokonalosť a futbalovú krásu. Od dorasteneckých rokov ma nadchýnali sny vidieckych futbalistov dokázať viac, teda prebojovať sa do vyššej súťaže či aspoň oslniť svojou hrou dedinské dievčatá. Keď sa dnes pozerám na niektoré zápasy anglickej najvyššej súťaže, ale najmä na hráčsky koncert Barcelony s geniálnym Messim, v duchu vyskakujem a tlieskam, no aj s trpkosťou v sebe konštatujem: prečo mne Pán Boh nedal aspoň trochu futbalového talentu... Som pokorný a žičlivý fanúšik, ktorý si v duchu – a niekedy i na papieri – uskutočňuje vidiecke futbalové sny.
• Vo Vhadzovaní do hry píšete, že tušiť je niekedy krajšie ako vedieť. Čo vás priviedlo k tomuto poznaniu?
– Možno vtedy, keď som písal slovíčko tušiť, myslel na slová snívať, hľadať alebo čudovať sa. Keď už niečo vieme... čo ďalej? Už iba tešiť sa. A tak je hádam o čosi viac tušiť. V hre Ako sme sa hľadali som myslel na niečo podobné, teda, čo je viac: cieľ cesty, alebo hľadanie?
• Jedna z vašich postáv hovorí, že „list nepíšeme len tak, pri liste musíme uvažovať“. Do akej miery sa podľa vás v súčasnosti uvažuje povedzme aj pri písaní do novín, časopisov, kníh a iných médií?
– Žiaľ, čoraz zriedkavejšie sa píšu listy. Kdeže sú poštári a listové obálky s peknými známkami a v obálkach listy so zdvorilými osloveniami, vynachádzavými prívlastkami, milými odkazmi, nápadmi a dokonca aj s myšlienkami, čo sa kedysi vydávali aj knižne... Dnešná elektronická pošta je zaplavená krátkymi anglicko-slovenskými čudesnými skomolenými slovami, skratkami a grafickými znakmi, ktorým základnú zrozumiteľnosť majú zabezpečiť „automatické opravy“. O čosi skôr sa píše, ako sa rozmýšľa... Súčasná internetová pošta je, žiaľ, plná anonymov, nezmyslov, táranín a gramatických chýb, za aké sa kedysi pred učiteľmi hanbili žiaci prvého stupňa základnej školy. „To nie je dôležité,“ opakujú novodobí emailoví pisatelia a machri, len aby ospravedlnili svoju chabú, ak nie zúfalú gramotnosť.
• Nazvali ste sa hovorcom života, ktorý hovorí to, čo treba povedať o našich životoch. O ľudských príbehoch, aby nezanikli, aby boli vypočuté. Do akej miery ste aj hovorcom o svojom osobnom živote?
– To moje osobné je za tie roky dosť prepojené s divadelným, vlastne skrz-naskrz. Svoj život mám od devätnástich rokov vyznačený divadelnými príbehmi, ktoré som na javisku, samozrejme, nerozprával sám, ale vždy som mal okolo seba šikovných a vtipných rozprávačov. Napríklad pani Kolníková, tá bola na javisku moja hovorkyňa. Takmer všetky jej repliky v Pavilóne B či v Ženskom oddelení sú vlastne autentické vety mojej matky, ktoré pani Kolníková priam geniálne prerozprávala na javisku. Ale najviac a najradšej, samozrejme, na javisku hovorím sám za seba.
• Šikovní ľudia stoja podľa vás na pleciach obrov, menej šikovní si vyberú trpaslíkov a vy, ako vravíte, ste si vždy vyberali obrov. Jedným z nich ste sa stali aj vy, dokonca okrídleným. Viete o niekom, kto stojí na vašich pleciach?
– S divákmi sa dosť často rozprávam po predstaveniach, píšu mi, alebo sa s nimi náhodne stretám niekde na ulici a vravia: Sme radi, že ste... a tak a podobne. Veľa ochotníckych divadelných súborov hrá moje texty, dokonca pred časom bolo v Nitre aj Druhé naivné divadlo. Ak niekomu poslúžilo moje písanie a hranie na to, aby sa pokúsil o čosi podobné, alebo sa takýmto spôsobom rozhodol pohľadať sám seba, som rád. Možno aj preto, že už na prvý pohľad, žiaľ, nemám plecia obra.
• Skôr ich nemáte iba na prvý pohľad. Nám, divákom a čitateľom, totiž pomáhate niesť zavše ťažký náklad našich životov tým, že ho odľahčíte humorom, ale aj prinútite zamyslieť sa. Taký je aj námet vašej novej hry, ktorá má byť o dedičskom konaní. Veď to býva, až na neveľa výnimiek, zväčša horká záležitosť. To naozaj dôležité, čo nebýva predmetom dedičského konania nikdy, si však zväčša ani nevšimneme a ani neuchováme. Aké dedičstvo má najväčší význam pre vás? Čo si po svojich rodičoch, prarodičoch či iných predkoch uchovávate ako vzácnosť vy?
– V chystanej hre je závet iba zámienka, aby sme sa dostali k niečomu inému. Ale aj tak: keď sa v súčasnosti niekomu zdôverím, že v pripravovanej inscenácii ideme hovoriť na túto háklivú tému, každý sa zatvári asi tak, že by aj on hneď na danú tému vedel toho porozprávať až-až. Takže asi bude o čom hovoriť. Po mojich rodičoch som toho zdedil dosť. Teda žiaden majetok, žiadne pozemky. Ale hlavne – to bohaté, čo bolo v nich. A tam toho bolo požehnane. Navyše otec pred svojím odchodom napísal do šiestich písaniek svoje takmer storočné príhody a zážitky, a tak mám nielen o čom písať, ale budem si mať aj koho zahrať. Otec pretrval v mojich očiach ako živé dvadsiate storočie. Možno k päťdesiatke nášho divadla zinscenujeme jeho vidiecky príbeh. S veľkou pasiou by som si chcel zahrať práve môjho otca.
• Máte predstavu o tom, čo by si z vášho života mohli vybrať a uchovať ako dedičstvo vaše deti a vnúčatá? A máte v tejto súvislosti nejaké konkrétne želanie – čo by ste chceli, aby si uchovali?
– Keď sa – najmä počas prázdnin – stretávam v Radošine s našou rodinou, vždy sa zvrtne reč na môjho a nášho otca. Pripomíname si príhody s ním, jeho spôsob uvažovania, ale najmä jeho neopakovateľné zážitky, výmysly a zemitý humor. Ak by som raz v tomto smere poslúžil aj ja mojim vnúčatám, potešenie by bolo, pochopiteľne, na mojej strane.
• Divadlo vnímate ako správy zo života, o ochotníckom divadelnom súbore Hlavina v Radošine hovoríte, že sa mu darí meniť nielen divákov, ale aj seba. Zmenilo aj vás?
– S divadlom som začínal ako radošinský ochotnícky herec a režisér, najmä v šesťdesiatych rokoch. Veď práve v prajnom divadelnom prostredí v roku 1963 vzniklo aj Radošinské naivné divadlo, ktoré spočiatku tvorili iba amatérski herci. Po mojom odchode z Radošiny v roku 1970 miestny ochotnícky súbor prestal existovať. Obnovili sme ho a v roku 2000 pomenovali po bývalom dedinskom jazere Hlavina. Práve v týchto dňoch začíname spolu skúšať už moju dvanástu spoločnú inscenáciu. V Hlavine za ten čas vyrástlo veľa šikovných a talentovaných hercov, spevákov, takže po celé leto, keď som po večeroch s nimi, mám dojem, že sa vraciam do šťastného obdobia divadelnej mladosti.
• Vychádzajúc z textu „ježiškovskej“ piesne vášho TV filmu, ktorá ľudí volá schúľ sa mi do dlaní – komu by ste sa chceli schúliť do dlaní a koho by ste do svojich chceli schúliť vy?
– Niekedy na začiatku sedemdesiatych rokov, keď naše divadlo prežívalo najťažšie obdobie svojej existencie (vykázali nás z okresu, brojili proti mne a proti nám funkcionári a anonymní pisatelia, neschvaľovali nám texty), boli to práve mladí diváci rovesníci v kluboch a v internátoch, ktorí nás prichýlili a pritúlili sa k nám (a my k nim) – práve vtedy, keď sme to najviac potrebovali. Jááánošííík s Človečinou a s Alžbetou Hroznou prepojili internáty smiechom, čo sa – povedané s klasikom – nebál ani pekla, a my sme po prvý raz na vlastnej koži zacítili, ale aj našli a spoznali svoje miesto na Božom svete. Túlime sa k sebe dodnes. Je to príjemné, milé a možno trochu aj smiešne. A neustále si to chceme opakovať.
