Humor je veselá cesta k pravde

Milan Lasica (1940) vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia vystupoval v autorských dialógoch s Júliusom Satinským a ich spolupráca trvala vyše štyridsať rokov. Bol členom Divadla na Korze, českého kabaretu Večerní Brno a Novej scény. Od roku 1982 pôsobil v Štúdiu S (dnes Štúdio L+S), ktorého je v súčasnosti riaditeľom. Autorsky sa podpísal pod desiatky divadelných hier a predstavení a piesňových textov, ktoré vyšli aj v knižnej podobe – tvorbu zo 60. a 70. rokov obsahuje 1. časť súborného diela L&S – 1  (spolu s Júliusom Satinským, L. C. A. 1996), v 2. časti L&S – 2 (L. C. A. 1998) je zahrnutá tvorba dvojice zo 70. a prvej polovice 80. rokov, cyklus súborného diela uzatvára Trialóg (s dvojicou L&S je autorom Miroslav Horníček, L. C. A. 1997). Pod názvom Dialógy (Forza Music 2008) a L+S. Jubileum (Forza Music 2008 ) vyšli knižne aj prepisy gramofónových nahrávok z ich vystúpení doplnené CD. Piesňové texty Milana Lasicu takisto vyšli ako knižné súbory Piesne a iné texty (Q 111, 2006) a Slávne texty slávnych piesní (Forza Music 2008). Autorsky sa podpísal pod spomienkovú knižku Bledomodrý svet Júliusa Satinského (Štúdio L+S 2004) a s Jánom Štrasserom pod knihu rozhovorov Lenže ja som iba komik... (Forza Music 2005). S Tomášom Janovicom pripravili knihu fejtónov a aforizmov Zoči-voči (L. C. A. 1999). Publicistické texty mu vyšli knižne pod titulom Spoza dverí (Ikar 2003), za súbor fejtónov uverejňovaných v týždenníku .týždeň Bodka. Fejtóny 2003 – 2006 (Forza Music 2007) získal roku 2008 Cenu Dominika Tatarku, nedávno mu v tomto vydavateľstve vyšla ďalšia časť fejtónov z rokov 2007 – 2009 2 Bodka. Ako bibliofília vyšli jeho texty s ilustráciami Mareka Ormandíka v knihe Milanchólia (Vydavateľstvo Slovart 2008). V roku 2005 mu udelili Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry.

Rozhovor s dramatikom, textárom, publicistom, humoristom, divadelníkom a prozaikom Milanom LASICOM

Humor je veselá cesta k pravde

Milan Lasica (1940) vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia vystupoval v autorských dialógoch s Júliusom Satinským a ich spolupráca trvala vyše štyridsať rokov. Bol členom Divadla na Korze, českého kabaretu Večerní Brno a Novej scény. Od roku 1982 pôsobil v Štúdiu S (dnes Štúdio L+S), ktorého je v súčasnosti riaditeľom. Autorsky sa podpísal pod desiatky divadelných hier a predstavení a piesňových textov, ktoré vyšli aj v knižnej podobe – tvorbu zo 60. a 70. rokov obsahuje 1. časť súborného diela L&S – 1  (spolu s Júliusom Satinským, L. C. A. 1996), v 2. časti L&S – 2 (L. C. A. 1998) je zahrnutá tvorba dvojice zo 70. a prvej polovice 80. rokov, cyklus súborného diela uzatvára Trialóg (s dvojicou L&S je autorom Miroslav Horníček, L. C. A. 1997). Pod názvom Dialógy (Forza Music 2008) a L+S. Jubileum (Forza Music 2008 ) vyšli knižne aj prepisy gramofónových nahrávok z ich vystúpení doplnené CD. Piesňové texty Milana Lasicu takisto vyšli ako knižné súbory Piesne a iné texty (Q 111, 2006) a Slávne texty slávnych piesní (Forza Music 2008). Autorsky sa podpísal pod spomienkovú knižku Bledomodrý svet Júliusa Satinského (Štúdio L+S 2004) a s Jánom Štrasserom pod knihu rozhovorov Lenže ja som iba komik... (Forza Music 2005). S Tomášom Janovicom pripravili knihu fejtónov a aforizmov Zoči-voči (L. C. A. 1999). Publicistické texty mu vyšli knižne pod titulom Spoza dverí (Ikar 2003), za súbor fejtónov uverejňovaných v týždenníku .týždeň Bodka. Fejtóny 2003 – 2006 (Forza Music 2007) získal roku 2008 Cenu Dominika Tatarku, nedávno mu v tomto vydavateľstve vyšla ďalšia časť fejtónov z rokov 2007 – 2009 2 Bodka. Ako bibliofília vyšli jeho texty s ilustráciami Mareka Ormandíka v knihe Milanchólia (Vydavateľstvo Slovart 2008). V roku 2005 mu udelili Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry.

● V jednom z dávnejších rozhovorov ste sa vyjadrili, že píšete len vtedy, keď to od vás niekto chce. Tvorivú podobu písania teda vnímate skôr ako povinnosť než životnú potrebu?

– Nie som spisovateľ. Ten píše preto, lebo to zo seba musí dostať. Ja píšem preto, lebo to musím odovzdať. Termín je pre mňa najväčším zdrojom inšpirácie. Ale, priznám sa, v poslednom čase nachádzam v písaní akúsi zvláštnu záľubu. Nedá sa však povedať, že bez písania by som nemohol žiť. Môžem. Dokonca sa mi niekedy zdá, že by som mohol žiť aj bez práce. Je to hanba, ale je to tak.

 ● Slovo sa stalo vaším pracovným nástrojom v hovorenej i písanej forme, pričom každá z nich má svoje špecifiká. Ktorá pre vás znamená väčšiu výzvu, skrýva výraznejší potenciál?

– Najväčšiu radosť mi spôsobuje slovná improvizácia v divadle. Pravdaže, vrcholné to bolo v dialógu so Satinským. A propo, dialóg všeobecne je poloha, v ktorej sa, paradoxne, cítim najviac sám sebou. Nech už je v akejkoľvek forme. Naposledy ma takto inšpiroval dialóg s kresbami Mareka Ormandíka v našej spoločnej knižke Milanchólia.

● V spisovateľsko-ilustrátorskej praxi zvyčajne tvorí ilustrátor obrázky k autorovým textom, vy ste si v Milanchólii zvolili opačné garde. Mohli ste sa ako autor textov podieľať na výbere výtvarných artefaktov, alebo ste boli takpovediac postavený pred hotovú vec?

– Kniha bol môj nápad a výber obrázkov bol tiež môj. Vyberal som tie, ktoré ma inšpirovali. Problém vznikol, keď som sa dozvedel, že mám vybrať štyridsať obrázkov. Inšpirovalo ma to oveľa viac.

● Ján Štrasser sa v závere knihy zamýšľa nad tým, ako to vlastne robíte, že ste vtipný a zábavný, no pritom nevyskakujete, negestikulujete, nesmejete sa svojim vlastným vtipom, nestrhávate na seba pozornosť, a predsa vás ostatní pozorne počúvajú, že vždy trafíte klinec po hlavičke... Tak ako to robíte?

– Neprezradím. Vážne: myslím si, že humor nie je v smiešnom geste, ale v strete  nečakaných asociácií. Horníček raz o nás so Satinským napísal, že keby nás počúval cudzinec, ktorý nevie po slovensky, netušil by, že sme komici. V tom to väzí. Hovoríte s plnou vážnosťou veci, ktoré sú ľuďom smiešne.

● Považujete humor za účinnú zbraň v boji proti ľudskej prízemnosti a totalitným praktikám?

– Humor nepovažujem za zbraň, to je terminológia päťdesiatych rokov. Humor je veselá cesta k pravde.

● Vzájomné pôsobenie medzi autorom, dielom a čitateľom je alfou a omegou literárnej komunikácie. Vediete počas písania vnútorný dialóg s čitateľom? Do akej miery vás ako autora ovplyvňujú reakcie, názory a čitateľ?

– Nie, pri písaní nemyslím na čitateľa, ale na pointu. Usilujem sa formulovať vety tak, aby im bolo rozumieť na prvé prečítanie. Vlastne, teraz si to uvedomujem, myslím na konzumenta (prepáčte ten odporný výraz). Ale skôr na takého, ktorý ma počúva, ako na takého, ktorý ma číta. Píšem tak, akoby som to hovoril publiku. To je sila zvyku, profesionálna deformácia. Reakcie? V divadle je to jednoduché. Buď sa zasmejú, alebo nie. Pri písaní môžem v to len dúfať. Pravdaže, teší ma, keď ma pochvália. 

● ... a názory kritiky?

– Pravdaže, teší ma, keď ma pochvália.

● Z literárnych a vydavateľských kruhov už roky počúvame najrôznejšie prognózy, týkajúce sa vývoja čitateľského vkusu, knižnej produkcie, autorského smerovania... Takmer všetky vyznievajú negatívne a takmer nikdy nesmerujú ku konkrétnemu riešeniu. Kde (v čom) vidíte vy Achillovu pätu slovenskej literatúry a kultúry?

– To je veľmi komplikovane formulovaná otázka. Až som sa preľakol. Zdá sa, že narážate na to, že sa u nás viacej píše ako číta. Pozrite sa, čítať sa treba učiť od malička. Niekomu stačí naučiť sa abecedu, niekto ide ďalej a bez čítania sa už nezaobíde. Dosť záleží nielen na povahe, ale aj na prostredí, v ktorom človek vyrastá. Ak sú zvyknutí čítať rodičia, je pravdepodobné, že to prejde aj na deti. A veľa robí škola. Takže, ak chcete, Achillovou pätou slovenskej kultúry je kultivovanie čitateľa.   

● Aké knihy kultivovali a kultivujú vás ako čitateľa? Máte takú, ktorá vo vás zanechala obzvlášť hlbokú stopu?

– Bolo niekoľko kníh, po prečítaní ktorých som sa dlho nevedel spamätať. Jednou, mal som vtedy asi sedemnásť, bol Zločin a trest. Dosť ma poznačili knihy Iľfa a Petrova. Z našej literatúry Prútené kreslá, Súkromie či Pomocník.

● Ludvík Vaculík v jednej zo svojich kníh konštatuje, že literatúra dnes rada ťaží zo zlého – dobro nepriťahuje, nezaujíma, nevytvára drámu. Súhlasíte s týmto názorom?

– Ale tak to bolo vždy. V divadle je to najviditeľnejšie. Spýtajte sa hercov, čo sa im lepšie hrá, či kladný hrdina, alebo zlosyn. Určite povedia, že zlosyn. Zlo je totiž veľmi príťažlivé a má nečakané podoby. Niekedy dokonca vyzerá ako dobro.

● Mužskou autoritou bol pre vás – podľa vlastných slov – strýko Ernest Šmálik, herec zvolenského divadla. Kto bol a je tou literárnou (a prečo)?

– Ešte žije. Na budúci rok bude mať deväťdesiat. Je to brat mojej matky. On ma učil okrem iného aj čítať knihy. Vďačím mu za veľa. Každý chlapec potrebuje mať staršieho kamaráta, ktorý by ho trochu viedol. Strýko je odo mňa starší o dvadsať rokov, ale bral som ho vždy skôr ako staršieho brata.

● Koncom 60. rokov ste boli jedným z trinástich šéfredaktorov Infarktu, prílohy mesačníka Mladá tvorba (ďalšími boli Tomáš Janovic, Július Satinský, Elo Havetta, Marián Labuda, Lubor Dohnal, Kornel Földvári, Igor Luther, Ján Melkovič, Ivan a Vlado Popovičovci, Marián Vanek a Vlado Bednár). Do Mladej tvorby vás v roku 1969 – čoby partiu mladých recesistov – prizval jej posledný šéfredaktor Ján Buzássy. Ako si na toto obdobie svojho (spolu)šéfredaktorovania spomínate?

– Bol to nápad Vlada Bednára a boli to krásne časy, aj keď sme tušili, že nebudú trvať dlho. Začala sa normalizácia. Vlado raz dokonca zorganizoval namiesto honoráru večierok v bare Perugia, kde sme prvý raz v živote videli striptíz. Keď sa slečna vyzliekala, najviac sa hanbil práve Vlado. Ona to vycítila a keď si stiahla nohavičky, sadla si mu na kolená. Že bol v rozpakoch, je naozaj eufemizmus.

● V textoch – sčasti vytvorených spolu s Júliusom Satinským –zacieľujete pozornosť na mentalitu národa, na jej najrôznejšie polohy, podoby a prejavy. Čím vás ako autora-humoristu fascinuje slovenská mentalita?

– To, že „zacieľujeme“, je už výplod teoretizovania. My sme vždy chceli ľudí pobaviť, ale nie za každú cenu. Chceli sme docieliť, aby sa smiali na tom, čo je smiešne nám. Teda nepodkladali sme sa im. A slovenská mentalita je vďačným zdrojom humoru. Tak ako každá ľudská mentalita. Dôležité je – dnes to vyznie veľmi aktuálne – , aby sa Slováci smiali zo seba a nie, povedzme, z Maďarov. Sebairónia je vyššie poschodie národného uvedomenia. Dnes by sa povedalo, že vyšší level.

● Nazdávate sa, že túto schopnosť si dokáže osvojiť každý človek?

– Neviem, či sa to dá naučiť. To musí vytrysknúť. Človek to musí mať v sebe. Nedá sa to, bohužiaľ, ani predstierať. Predstierať sa dá vážnosť, dokonca aj múdrosť. Sebairónia a humor nie.

● Už roky sa so železnou pravidelnosťou prihovárate čitateľom .týždeň prostredníctvom svojich fejtónov, plných postrehov a vtipných komentárov spoločenských a politických udalostí. Je vám bližšia rola ich pozorovateľa ako aktéra? 

– Je to už desať rokov. A sám neverím, že som to dokázal. Ale baví ma to. Baví ma vidieť veci z nadhľadu. Mám niečo spoločné s tým Čumilom na korze, aj keď on sa díva z podhľadu. Ale možno to len tak vyzerá.

● Tvrdíte, že čím ste starší, tým ste spokojnejší. Sympatické vyhlásenie v dobe, keď sa stav vnútornej spokojnosti stáva – obzvlášť na Slovensku – synonymom outsiderstva. Cítite sa v tomto, prípadne aj inom zmysle, outsiderom?

– Nie je to prejav rezignácie. Som aj trochu zmierlivejší ako v mladosti. Nemám revolučné nálady. Ale najmä som zarytým odporcom negatívneho pohľadu na svet, toho večného frflania, nadávania, nespokojnosti, bedákania, pretože nič z toho nie je produktívne a len to kazí náladu tým, čo bedákajú, aj tým, čo to musia počúvať. Malo by to byť zakázané. A čo sa týka outsiderstva, vždy sme sa so Satinským cítili ako outsideri a vyhovovalo nám to. Keď stojíte bokom, môžete vidieť neuveriteľné veci.

... napríklad?

– Napríklad, aké je zábavné, keď sa niekto berie vážne.

Pripravila Jitka Rožňová

Foto Peter Procházka