Na svet sme neprišli, aby sme stále vyhrávali

Jozef Heriban, absolvent bratislavského konzervatória, vyštudoval odbor slovenčina  - estetika na Filozofickej fakulte UK. Pôsobil ako dramaturg  Československého rozhlasu v Bratislave, neskôr ako dramaturg, scenárista a filmový režisér v Slovenskej filmovej tvorbe. Začiatkom 90. rokov spolupracoval so Slovenskou televíziou v rámci projektu Bud Bindi spolu s Jozefom Slovákom a Pavlom Jursom ako producent, scenárista a režisér úspešných filmových grotesiek. Po vzniku komerčnej televízie Markíza sa v tomto médiu stal šéfom odboru styku s verejnosťou a neskôr riaditeľom reklamy, medzitým si vyskúšal aj post riaditeľa PR v spoločnosti EuroTel Bratislava. V predchádzajúcom volebnom období sa bližšie zoznámil s prostredím slovenského parlamentu, v ktorom sedel štyri roky ako aktívny politik, predseda Komisie pre rovnosť príležitostí so zameraním na zachovávanie práv žien a všetkých menšinových skupín v spoločnosti.

Jozef Heriban je autorom viacerých rozhlasových hier ocenených v súťažiach a na festivaloch rozhlasových hier. Ako spolutvorca scenárov a filmov realizovaných na bratislavskej Kolibe preberal ocenenia za veľmi populárnu slovenskú komédiu Utekajme, už ide!, Južnú poštu a najmä spolu s Jozefom Slovákom za autorský film Dávajte si pozor!, ktorý bol ovenčený hlavnou cenou za debut na „áčkovom“ filmovom festivale v Káhire, Zlatou cenou na Medzinárodnom filmovom festivale v americkom Houstone. Popri spomínanom úspešnom seriáli televíznych grotesiek Bud Bindi získal aj 1. cenu v anonymnej súťaži Slovenského literárneho fondu za svoju novelu Niekto na mňa stále píska (1996). Čitatelia Knižnej revue v ankete Kniha roka 1996 dali novele najviac hlasov v kategórii Debut roka. V týchto dňoch vydáva vo vlastnej réžii ojedinelú knihu pod názvom Úspech má srdce žraloka

Na svet sme neprišli, aby sme stále vyhrávali

Rozhovor s dramaturgom, scenáristom, filmovým režisérom a prozaikom Jozefom HERIBANOM

Jozef Heriban, absolvent bratislavského konzervatória, vyštudoval odbor slovenčina  - estetika na Filozofickej fakulte UK. Pôsobil ako dramaturg  Československého rozhlasu v Bratislave, neskôr ako dramaturg, scenárista a filmový režisér v Slovenskej filmovej tvorbe. Začiatkom 90. rokov spolupracoval so Slovenskou televíziou v rámci projektu Bud Bindi spolu s Jozefom Slovákom a Pavlom Jursom ako producent, scenárista a režisér úspešných filmových grotesiek. Po vzniku komerčnej televízie Markíza sa v tomto médiu stal šéfom odboru styku s verejnosťou a neskôr riaditeľom reklamy, medzitým si vyskúšal aj post riaditeľa PR v spoločnosti EuroTel Bratislava. V predchádzajúcom volebnom období sa bližšie zoznámil s prostredím slovenského parlamentu, v ktorom sedel štyri roky ako aktívny politik, predseda Komisie pre rovnosť príležitostí so zameraním na zachovávanie práv žien a všetkých menšinových skupín v spoločnosti.

Jozef Heriban je autorom viacerých rozhlasových hier ocenených v súťažiach a na festivaloch rozhlasových hier. Ako spolutvorca scenárov a filmov realizovaných na bratislavskej Kolibe preberal ocenenia za veľmi populárnu slovenskú komédiu Utekajme, už ide!, Južnú poštu a najmä spolu s Jozefom Slovákom za autorský film Dávajte si pozor!, ktorý bol ovenčený hlavnou cenou za debut na „áčkovom“ filmovom festivale v Káhire, Zlatou cenou na Medzinárodnom filmovom festivale v americkom Houstone. Popri spomínanom úspešnom seriáli televíznych grotesiek Bud Bindi získal aj 1. cenu v anonymnej súťaži Slovenského literárneho fondu za svoju novelu Niekto na mňa stále píska (1996). Čitatelia Knižnej revue v ankete Kniha roka 1996 dali novele najviac hlasov v kategórii Debut roka. V týchto dňoch vydáva vo vlastnej réžii ojedinelú knihu pod názvom Úspech má srdce žraloka.

* Naše stretnutia a najmä rozhovory o literatúre sú tak trochu osudové a numerologicky symbolické. Od nášho prvého stretnutia na internáte v Horskom parku uplynulo práve 33 rokov a od nášho rozhovoru o tvojom prozaickom debute 13 rokov. Vždy si bol veľkým hráčom, ktorý mal rád hru pre jej tajomstvo, nebezpečenstvo, pre risk  a napätie. Nikdy si však nebol hazardným hráčom, ale predovšetkým hráčom v záujme prestíže, v záujme vlastných umeleckých ambícií. Už ako študent si uplatňoval osobitý štýl komunikácie, ktorým si získaval istú prevahu vo formulovaní názorov, úsudkov i svojských analytických záverov. Tvoja nová kniha Úspech má srdce žraloka o komunikácii, značke a kreativite ma spočiatku trocha šokovala, ale po prehodnotení všetkých zážitkov a spomienok mi bolo jasné, že už v škole si bol suverénnym a zároveň citlivým komunikátorom. Ešte na filozofickej fakulte si sa zúčastnil na anonymnej recesistickej literárnej súťaži, potom si začal písať rozhlasové hry, filmové scenáre a na literatúru akoby si zanevrel. Prečo tak dlho trvalo, kým si napísal svoju prvú novelu, a prečo si sa zasa odmlčal?

–  Celý život som sa pohyboval medzi umelcami: hercami, režisérmi, hudobníkmi, výtvarníkmi, moderátormi, ale aj špičkovými  manažérmi a politikmi. Zo všetkých týchto profesií vnútorne najviac uznávam ľudí, ktorí dokážu napísať dobrý text. Milujem knihy, texty starých civilizácií. Pred literatúrou  mám najväčšiu úctu, a preto tak dlho trvalo, kým som vydal svoju prvú prózu. Podľa môjho názoru človek má písať vtedy, keď je na to vnútorne pripravený. Ja som sa neodmlčal. Ja som sa pripravoval...

* Vo svojom literárnom debute, v novele Niekto na mňa stále píska, si sa prezentoval ako autor, ktorý stavia text na autobiografických črtách pri zachovávaní svojského štýlu s náležitou mierou vecnosti, opisnej skratky, s istým až naturalistickým detailom, so zámerom faktami vymedzovať dobu, prostredie i vzťah. Ako s odstupom času posudzuješ tento tvorivý princíp, máš momentálne k dispozícii nejaký iný „životný“ materiál, ktorý by si mohol ponúknuť čitateľom?

Niekto na mňa stále píska bola autobiografická kamufláž, ktorá asi dokázala vytvoriť veľmi autentický pocit života sedemdesiatych rokov. Aspoň mi to hovoria ľudia, ktorí novelu čítali. Je jasné, že keď to hovoria, tak sa teším. Mám rozpísaný román, ktorý používa tú istú metódu. Mieša sa v ňom osobný zážitok, mystifikácia, sebaparódia a sebairónia, s presne vykresleným detailom spoločenských udalostí. Tentoraz to už nebude len Bratislava a okolie, ale aj priestor Európy a USA.

* V úvode som naznačil, že už v mladosti si svojich rovesníkov prekvapoval schopnosťami osobitého štýlu komunikácie. Spomínané skúsenosti s reklamou a marketingom v Markíze či EuroTeli sa nevyhnutne stali stimulom nezvyčajnej inkarnácie citlivého umelca do sveta biznisu a politiky. Čo ale v konečnom dôsledku rozhodlo, že si sa odhodlal vytvoriť tento netradičný „komunologický“ text, ktorý sa momentálne dostáva na knižný trh?

– Pred rokom som začal  prednášať kreativitu v marketingovej komunikácii na Fakulte managementu a na Filozofickej fakulte UK. To bol najdôležitejší impulz, aby som začal písať takto orientovaný text. Musím prezradiť, že prvá verzia knihy mala celkom inú podobu. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som našiel svoj štýl rozprávania. Prečítal som takmer všetko, čo na Slovensku a v Čechách vyšlo na túto tému, ale nakoniec som skončil pri textoch napísaných v anglickom jazyku. Výsledný tvar je ovplyvnený mojimi tridsaťročnými skúsenosťami z médií a marketingu.  Navyše niektoré  pasáže knihy sú  dosť intímne. Sám som zvedavý, ako na to zareagujú čitatelia.

* Na rozhovor do Literárneho týždenníka pred trinástimi rokmi si navrhol titulok  „Mám rád prehry“, lebo pri vyratúvaní dosiahnutých úspechov si poznamenal, že sa ti podarilo zatajiť aj veľa neúspechov. Ako pre hráča je teba vraj najväčším zážitkom hneď po výhre – prehra. S odstupom času by som mohol vymenovať niektoré neúspechy, ktoré boli dôsledkom tvojho hráčskeho vabanku, napr. konkurz na miesto riaditeľa Slovenskej filmovej tvorby, nedávny konkurz na generálneho riaditeľa Slovenskej televízie, odvolanie z pozície riaditeľa PR v EuroTeli po voľbách v roku 1998. V zmysle hráčskeho kréda ťa tie prehry iste posilnili, ale neboli tieto neúspechy a mnohé ďalšie, ktoré poznáš možno iba ty sám, jednou z príčin, že si  chcel vytvoriť vlastný projekt cesty k úspechu?

–  Za tých trinásť rokov sa v mojom živote veľa odohralo. Prešiel som kus cesty. Dnes už hovoríš v podstate s iným človekom. Myslím si, že sme na tento svet neprišli preto, aby sme stále vyhrávali, aby sme stále mali úspech. Aj tie moje teórie hry už nie sú pre mňa také dôležité.  S pribúdajúcim vekom narastá v človeku pocit  zodpovednosti. Zväčšuje sa nebezpečenstvo erózie lásky, spolupatričnosti, partnerstva a vôbec celého nášho citového života. Som presvedčený, že oveľa dôležitejšie je, aby sme dokázali úplne slobodne prežívať a rozdávať  lásku, aby sme vedeli pomôcť iným, aby sme zostali v srdciach našich blízkych, keď tu už nebudeme, aby po nás zostalo niečo pozitívne. Verím, že najmä o tom hovorí text mojej knihy Úspech má srdce žraloka.

* Ak by som sa chcel neskromne pokúsiť o určitú charakteristiku tejto novej knihy, tak sa ti v nej podarilo zladiť osobné skúsenosti, poznatky, postrehy, zážitky s naštudovanými poznatkami z kvanta odbornej literatúry. Tieto dve oblasti – osobnú a odbornú – spájaš, viažeš a príťažlivo prepletáš svojím rozprávačským, ale aj prirodzeným dramatickým talentom. Znova si raz prejavil svoj hráčsky naturel, ktorý privádza autora s kožou na trh. Je to knižka o vzťahoch, o hľadaní rovnováhy v našom živote, opäť sa v nej prejavil cit pre metajazyk postihnuteľný už v tvojom literárnom debute. V tejto súvislosti by ma zaujímalo, kto  je vlastne adresátom tejto publikácie a či si sa pri jej písaní nejako prispôsoboval potencionálnemu čitateľovi?

– Ďakujem za hodnotenie. Prejavil si sa ako veľmi talentovaný „odborník na vzťahy“ inými slovami PR manažér. Po celý čas, keď som písal, predstavoval  som si samozrejme svojho čitateľa. Myslím, že ho poznám dosť dobre. Je to učiteľka v Námestove, lekár v Košiciach, právnik v Nitre, ekonómka v Dunajskej Strede, taxikár v Bratislave, podnikateľ v Michalovciach, študentka žurnalistiky v Košolnej pri Trnave. A môžu to byť aj slovenskí profesionálni marketéri, ktorí budú zvedaví, ako som zvládol ich „životnú“ tému. Podľa môjho názoru totiž meno každého človeka je značka. Každý deň si budujeme okolo seba vzťahy. Či chceme alebo nechceme prejavujeme sa ako PR manažéri. Aby sme to mohli dobre zvládnuť, používame marketingové techniky. Používame ich vedome alebo nevedome. Aby  som to skrátil. Písal som knihu pre „obyčajného človeka“, ktorý chce niečo vedieť o marketingu osobnosti a chce si vybudovať silné a dobré meno. A navyše sú tam ešte moje životné témy: Ako dobre vychovávať svoje deti. Ako sa nerozviesť po tridsiatich rokoch manželstva. Ako chodiť, aby sme sa stali ministrom. Ako sa stať šťastným a vyrovnaným človekom.

* Tvoj text je o komunikácii, kreativite, značke, naznačuje možnosti a možné varianty ciest k úspechu. Prezradil si mi, že knižka je súčasťou širších marketingových aktivít, ktoré uvedenie knihy sprevádzajú. Aké sú podľa tvojich skúseností možnosti marketingu v kultúre? Osobitne v marketingu knižných publikácií, či už ide o beletriu, populárno-náučnú literatúru, alebo o odborné učebnice.

– Žijeme v dobe, ktorá je výrazne ovplyvňovaná reklamou a marketingom. Ak pripravíme akúkoľvek akciu a ľudia o nej nevedia, nikto na ňu nepríde. Načo sme ju potom pripravovali? To, čo platí v našom každodennom živote, platí aj v literatúre. Keď napíšeš knihu, mal by si urobiť maximum, aby sa o tom ľudia dozvedeli. Spisovateľ, ktorý má vybudované meno, sa predáva lepšie ako spisovateľ, ktorý sa o svoje meno nestará. Spisovateľ, ktorý vie komunikovať s médiami, je vo výhode. Ja som mal tiež  výhodu, že som písal o marketingu, značke a kreativite, čo prirodzene zaujímalo firmy a médiá, ktoré som oslovil,  aby mi pomohli s marketingovou kampaňou. Len vďaka nim mohli byť uverejnené inzeráty v denníku SME, vytlačené plagáty na malú bilbordovú kampaň a  plagáty, ktoré budú umiestnené v kníhkupectvách. Len vďaka nim budú na prezentácii knihy vplyvné slovenské médiá. Všetkým, ktorí mi pomáhali, môžem povedať len, ďakujem. Nikdy na  to nezabudnem. Máte to u mňa uložené ako v banke... Celý život si budujeme vzťahy. Vytvárame sieť, ktorá nás drží v krízovej situácii nad vodou, a ktorá nám pomáha realizovať naše túžby a predstavy. Napríklad aj v marketingu knižných publikácií...

Ďakujem za rozhovor, želám ti veľa tvorivých, marketingových  i pedagogických úspechov a prirodzene veľa pozorných, vnímavých vďačných čitateľov, ktorým už vopred tak trochu závidím, že budú čítať a študovať Úspech má srdce žraloka po prvýkrát.

Ľubor Hallon