Nie je sedem divov, iba jeden – láska

Boris Filan (1949 v Bratislave) vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení a začínal ako dramaturg v literárnej redakcii zábavných programov v Československej televízii v Bratislave. Vytvoril vyše 500 textov piesní pre Paľa Hammela a skupiny Prúdy a Elán. S Vašom Patejdlom napísal tanečný muzikál Snehulienka a sedem pretekárov (1991), je autorom scenára k hudobným filmom Fontána pre Zuzanu (1985), Rabaka (1989), Fontána pre Zuzanu 2 (1991) a k viacerým televíznym inscenáciám, muzikálom i zábavným programom. V Slovenskej televízii uvádzal a autorsky pripravoval talkshow Gala Borisa Filana, Ligapasáž a Cesta okolo seba, v rádiu Okey Tri opice (knižná podoba vyšla pod rovnomenným názvom vo vyd. Ikar roku 2003), v Slovenskom rozhlase publicisticko-úsmevnú reláciu Pálenica (knižná podoba vyšla s tým istým názvom vo vyd. Ikar roku 2001). V súčasnosti sa objavuje na obrazovke televízie Markíza ako glosátor v relácii Sedem s r. o. Knižne debutoval zbierkou poviedok Paternoster, príbehy o hudbe, láske a basketbale (Mladé letá 1991), vydal zbierky piesňových textov Túlavý psík (Opus 1987), 69 textov (VMV 1996), Kamalásky (2004), päťdielnu sériu cestopisov Tam tam 1, 2, 3 (Hevi 1993, 1995, Ikar 1999), Nočný tam tam (Ikar 2002) a Posledný tam tam (Ikar 2004). Prvý diel mu priniesol Cenu E. E. Kischa za najlepšiu knihu literatúry faktu (1994), vďaka tretiemu získal Cenu za najpredávanejšiu knihu (2000), ktorú mu udelila VÚB banka za 25 000 predaných výtlačkov. Roku 2005 vydal zbierku príbehov Ľubošova finta (Ikar) a v máji vyšla vo Vydavateľstve Slovart jeho aktuálna próza Wewerka (2006), ktorá je autorovou pätnástou vydanou knihou.

Nie je sedem divov, iba jeden – láska

Konštatuje dramaturg, scenárista, spisovateľ, básnik, textár, moderátor, tulák a fotograf Boris Filan

Boris Filan (1949 v Bratislave) vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení a začínal ako dramaturg v literárnej redakcii zábavných programov v Československej televízii v Bratislave. Vytvoril vyše 500 textov piesní pre Paľa Hammela a skupiny Prúdy a Elán. S Vašom Patejdlom napísal tanečný muzikál Snehulienka a sedem pretekárov (1991), je autorom scenára k hudobným filmom Fontána pre Zuzanu (1985), Rabaka (1989), Fontána pre Zuzanu 2 (1991) a k viacerým televíznym inscenáciám, muzikálom i zábavným programom. V Slovenskej televízii uvádzal a autorsky pripravoval talkshow Gala Borisa Filana, Ligapasáž a Cesta okolo seba, v rádiu Okey Tri opice (knižná podoba vyšla pod rovnomenným názvom vo vyd. Ikar roku 2003), v Slovenskom rozhlase publicisticko-úsmevnú reláciu Pálenica (knižná podoba vyšla s tým istým názvom vo vyd. Ikar roku 2001). V súčasnosti sa objavuje na obrazovke televízie Markíza ako glosátor v relácii Sedem s r. o. Knižne debutoval zbierkou poviedok Paternoster, príbehy o hudbe, láske a basketbale (Mladé letá 1991), vydal zbierky piesňových textov Túlavý psík (Opus 1987), 69 textov (VMV 1996), Kamalásky (2004), päťdielnu sériu cestopisov Tam tam 1, 2, 3 (Hevi 1993, 1995, Ikar 1999), Nočný tam tam (Ikar 2002) a Posledný tam tam (Ikar 2004). Prvý diel mu priniesol Cenu E. E. Kischa za najlepšiu knihu literatúry faktu (1994), vďaka tretiemu získal Cenu za najpredávanejšiu knihu (2000), ktorú mu udelila VÚB banka za 25 000 predaných výtlačkov. Roku 2005 vydal zbierku príbehov Ľubošova finta (Ikar) a v máji vyšla vo Vydavateľstve Slovart jeho aktuálna próza Wewerka (2006), ktorá je autorovou pätnástou vydanou knihou.

* Precestovali ste mnoho krajín a o zážitky z nich ste sa podelili s čitateľmi prostredníctvom TAM-TAM-ov, t. j. piatich knižných cestopisných čŕt, úvah a fejtónov. Napriek tomu tvrdíte, že nie ste cestovateľ, iba tulák. Prečo je lepšie byť tulákom ako cestovateľom?

– Cestovateľ je odbornosť, až profesia. Cestovateľ si dáva konkrétne ciele, má svoje plány, poslanie, časový rozvrh. Tulák je ryba, ktorá pláva v mori obyvateľstva.

* Ešte stále sa nájdu takí (a nie je ich málo), ktorí najväčší prínos cestovania vidia v naberaní bronzu a vylihovaní na pláži. Aký zmysel ste vo svetobežníctve objavili vy?

– Tulák sa neuspokojuje s cestopismi a dokumentárnymi filmami. Mení životy ako košele, aby si na vlastnej koži vyskúšal rôzne osudy. Raz je hore, raz dole, v luxusnom hoteli, v turistickej ubytovni s dvanástimi nocľažníkmi, hladuje, hoduje, biedi a márnotratní. A najviac sa vzpiera sedliackemu rozumu a rekreantskej lenivosti.

* Vo chvíli, keď sa zhostíte roly rozprávača, človek má pocit, že ste už stihli prežiť niekoľko napínavých životov a postretať veľa zaujímavých ľudí. Alebo za tým treba hľadať šťastné náhody, priaznivú konšteláciu hviezd, prípadne vám pomáha šiesty zmysel?

– Mám schopnosť prijať dar cesty. Raz som sa vybral vlakom do Splitu. Na ceste som stretol senzačných ľudí, od sprievodcu som sa dozvedel úžasné príbehy o vykrádačoch vlaku, jeho dve dcérky boli zázračné víly. V Záhrebe som si dal čevapi a albánsku zmrzlinu, tri hodiny som sa motal po kníhkupectvách a potom som si čítal Kunderove eseje v chorvátčine a popíjal skvelú kávu. O týždeň tú istú cestu absolvovala moja manželka. Ja som tú cestu považoval za jednu z najlepších v živote. Moja manželka za peklo. Zdá sa, že mám schopnosť prijať dar cesty.

* V televíznej relácii Sedem s r. o. glosujete aktuálne udalosti, v rozhlasovej Pálenici ste prinášali svedectvá „o zázračných stretnutiach, nárazoch a dotykoch“, do kníh premietate postrehy a zážitky, do textov piesní pocity. Summa summarum: objektom vášho záujmu je všetko, čo zaváňa životom, vychádza z neho a zostáva s ním späté. A pretože život je pojem abstraktný, konkretizujme...

+Ten, Čo Sa Hrá s Našimi Osudmi, niektorých poveril ťažkou úlohou. Hrať podľa pravidiel s tými a proti tým, čo žiadne pravidlá neuznávajú. To je smrteľne únavné. 

+Keď sa more vyberie na breh, má vždy zlatú igelitovú tašku.

Pri odlive zroluje koberec tieňa podvečera.

+Od dobrého sexu sa pohnú podstaty vecí a pomaly sa k nám začnú približovať. A duše zatiaľ putujú opačným smerom. Ale načo vysvetľovať nevysvetliteľné.

* Nejeden spisovateľ v rozhovore priznáva, že v slabej chvíľke mu občas preblesne mysľou katastrofický scenár, podľa ktorého sa raz ráno zobudí a nech sa bude akokoľvek usilovať, nezíde mu na um nijaká podnetná myšlienka, nijaký použiteľný námet... Stáva sa to aj vám?

– Som absolvent scenáristiky a dramaturgie. V škole ma šesť rokov učili profesionáli, ako sa človek musí na písanie pripravovať a ako má písať. Vnímam život ako scenárista, vediem si denníky aj nočníky. A píšem pravidelne, každý deň najmenej tri hodiny. Písanie je vec remesla.

* Vraj vám imponuje životný štýl Gruzíncov a ich krédo, ktorým sa riadia:„Ruky moje, nebojte sa, ja vás pracovať nenechám.“ Naozaj vás láka predstava, že by ste vysedávali v kresle, prechádzali si rukou po brade a produkovali myšlienky do vzduchoprázdna?

– Ani nie tak životný štýl Gruzíncov, ale ich hodnoty. Keď považujú priateľstvo za cennejšie ako bohatstvo, česť si cenia viac ako úspech a úctu viac ako postavenie.

* Pre dnešnú populárnu hudbu je charakteristická podenkovosť: aktuálny hit zalomcuje hitparádami, no o niekoľko týždňov akoby sa po ňom zľahla zem. Texty piesní, ktoré ste napísali pre skupiny Elán či Prúdy (Stužková, Kráľovná bielych tenisiek, Nie sme zlí, Tanečnice z Lúčnice, Margaréta Steiffová, Učiteľka tanca...) sú obľúbené a hrané aj po mnohých rokoch. Čo myslíte, v čom tkvie tajomstvo ich nesmrteľnosti?

– Oslovujú dodnes asi preto, lebo sme ich poctivo odžili a získanú energiu sme investovali do tej tvorby.

* Pri vašich textoch (všetkého druhu) badám snahu využívať len toľko priestoru, koľko je nevyhnutné, no zachovať pritom všetky jeho náležitosti (nápad, kvalitné podanie, pointa a pod.). Pôsobí na vás (ako čitateľa i autora) rušivo, ak je text prešperkovaný, komplikovane štylizovaný a zošnurovaný do dlhých súvetí?

– Záleží na tom, aký je to text. Cohenove pesničky, Dylanove balady, Štrpkove básne pre Ursínyho – to je samá paráda. Pri texte je dôležité, aby mal svoj malý motorček, ktorý ho ženie vpred. Ináč sa stane, že najprv to vyzerá na narastajúcu bohatosť štýlu, ale v skutočnosti je to už iba umenie kudrliniek.

* Od útleho detstva ste vyrastali obklopený ženami – starou mamou, mamou a jej sestrami. Táto pozícia jediného „chlapa“ v dome vám lichotila. Čo ste si z ich ženského sveta preniesli do svojho mužského?

– Ženy mi celý život poskytovali azyl. Pocit bezpečia. Dávali mi šancu byť beztrestne prirodzený. Moje tety a staré mamy boli senzačné baby, ktoré vedeli milovať, tancovať, variť a žiť poéziu. Som rád, že milujem ženy.

* V najnovšej próze Wewerka ste sa podujali na odvážny, ba priam trúfalý krok – prevtelili ste sa do postavy pubertiačky, hovoríte jej ústami, vyjadrujete sa jej slovníkom... Nielenže ste v tejto knihe „za ženu“, navyše musíte spĺňať požiadavky dnešných tínedžerov: byť „cool“ a „in“. Absolvovali ste v záujme zachovania vierohodnosti napísaného nejakú špeciálnu prípravu?

– Mám za sebou desiatky hodín rozhovorov s drogovo závislými mladými ľuďmi. Som šťastný, že moji synovia sa tej pasci vyhli. Ale aj ja som pre to niečo spravil. V tej potrebnej chvíli som bol pri nich.

* V súčasnosti akoby sa roztrhlo vrece s autormi, ktorí stavajú svoje texty na vulgárnosti, a to bez akéhokoľvek zmyslu či koncepcie. Vo Wewerke sa vulgarizmom nevyhýbate ani vy, hoci priznávate, že ich nemáte v láske, ak je ich použitie samoúčelné. Kedy je podľa vášho názoru používanie vulgárnych výrazov v umeleckom texte samoúčelné a kedy, naopak, opodstatnené, dokonca žiaduce?

– Na to, aby lopta letela, je nutné do nej kopnúť. A to sú tie silné slová. Bez kopnutia ani s tou najkrajšou loptou nedáte gól.

* Wewerka je príbeh o dobrodružnom hľadaní újdeného otca jeho dospievajúcou dcérou a v podstate celý sa odohráva na ceste (na cestách). V slovenskej literatúre sa s podobným intenzívne rozcestovaným dejom nestretávame často. Môžeme za vašou voľbou hľadať inšpirovanosť Kerouacovým kultovým románom Na ceste?

– To nie je inšpirácia, iba sľub. Jack Kerouac mi kedysi dávno požičal svoju optiku a ja sa roky pozerám na svet jeho očami. Viete, ja mám takú  trojicu: svätý Salinger, svätý Kerouac, svätý Heller. Podľa mňa je Sal Paradise Holden na ceste a Yossarian je Holden vo vojne. Tí traja spisovatelia mi tak veľa dali, povedali a vysvetlili, že je nemožné, aby som sa o nich na svojej ceste neopieral.  Salinger mi prezradil, že nič nie je hodné vážnosti, Kerouac mi povedal, že všetko môže byť krásne a Heller ma naučil, že všetko je relatívne.

* Ak by ste mali zadefinovať svojich sedem divov sveta (ktoré môžu mať hmotnú i duchovnú podobu), pre ktoré by ste sa rozhodli?

– Nie je sedem divov, iba jeden – láska. Tak ako všetky kríže sú len jeden kríž. Dôležité je, prečo je láska taký div. Zodpovedal mi to Karl Jaspers. Povedal – ak niečo milujete, tak vám veľmi záleží na tom, aby to bolo. Láska je neskutočné víťazstvo nad tým najsilnejším programom vo vesmíre – nad sebectvom.

Pripravila  Jitka Rožňová

Foto  Pavel Filla