Vyhľadávanie
Ja som stále embryo
Rozhovor s filmárom, spisovateľom a hudobníkom PETROM KRIŠTÚFKOM
Peter Krištúfek sa narodil 23. júna 1973 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU a režijnej práci sa venuje doteraz. Ako prozaik vstúpil do literatúry zbierkou poviedok Nepresné miesto (2002), za ktorú získal Prémiu Literárneho fondu SR. Jeho debutová kniha kladie dôraz na zaujímavý príbeh plný bizarností a smerujúci k tajomnému, iracionálnemu vyústeniu. O dva roky neskôr vydal ďalšiu zbierku poviedok s názvom Voľným okom (2004), ktorá pokračuje v tradícii úspešnej prvotiny a čitateľovi ponúka 12 poviedok s pútavým príbehom, výraznou atmosférou a často aj prekvapujúcou pointou.
* Na úvod začneme zostra. Si filmár, spisovateľ, moderuješ v rádiách, venuješ sa hudbe... Vníma ťa tvoje okolie ako multitalent alebo skôr ako multidiletanta?
– (Smiech). To je výborná otázka. Moje okolie však tento až takmer filozofický problém vôbec nerieši. Aby som však veci uviedol na pravú mieru, všetkým spomenutým aktivitám sa nevenujem rovnako naplno. V súčasnosti asi najviac píšem, réžia je zasa moja práca. Hudbe sa venujem priebežne ako svojmu koníčku a musím povedať, že som veľmi hrdý, že sa nám s kapelou darí vystupovať aj na takých festivaloch, ako je napríklad Pohoda. Moderovanie som zavesil na klinec, pretože sa tento žáner už pre mňa vyčerpal. Myslím si však, že všetko so všetkým súvisí: film s písaním, hudba s filmom... Je to vlastne jedno vrece, z ktorého vždy vyberiem to, čo sa mi práve hodí.
* Tvoja mama Zora Krištúfková je známa scenáristka a napísala aj scenár k filmu Dlhá krátka noc, ktorý si režíroval. Je mamina tou osobou, ktorá ťa uviedla do sveta pohyblivých obrázkov?
– Ani nie, v rodine to máme rozdelené a ja som na to veľmi hrdý. Nemám rád rodinkárstvo, ani keď si ľudia šepkajú, kto je čí syn. A ešte horšie je, keď si na tom niekto vybuduje svoju kariéru a potom sa zrazu ukáže, že to bola len veľká bublina. Mama ma dokonca odhovárala od štúdia réžie na VŠMU. Aj štýly písania nás dvoch sú úplne odlišné. Mama považuje moje písanie síce za zábavné, ale možno by ocenila, keby som písal trocha inak. Ja som mal veľký sen režírovať film Dlhá krátka noc, a to ešte predtým, ako som sa rozhodol študovať réžiu. Ten scenár na mňa jednoducho počkal.
* Si teda viac filmárom alebo spisovateľom?
– Krásna otázka. Moja odpoveď na ňu však je, že to nerozdeľujem. U mňa sa filmárstvo a spisovateľstvo navzájom prelínajú.
* Ale kritika ti často vyčíta práve miešanie oboch druhov umení, aplikáciu filmárskej optiky na literárny text.
– Asi sme čítali rozdielne kritiky, ale ja som si všimol, že kritika to skôr oceňuje... Rovnako čitatelia. V každom prípade, filmárske videnie neaplikujem na text nasilu, skrátka to zo mňa prirodzene vychádza. Mám veľmi rád hru so strihom a s detailom. Zvýraznenie správnych detailov je korením príbehu a určuje jeho atmosféru. Možno práve v tomto mi moja filmárska skúsenosť pomáha. Ale chcel by som zdôrazniť, že pri písaní sa neprejavujem ani ako konštruktér, ani ako kuchár. Nie je to tak, že prihodím pol kila cibule, potom ešte štipku soli, potom znovu ochutnám... Ja proste píšem.
* To, že obľubuješ hru, z tvojich poviedok priamo srší.
– Áno, ale myslím, že v každej poviedke je to trocha iné. V prvej knihe Nepresné miesto som sa viac hral, ale v zbierke Voľným okom som sa skôr usiloval niečo o tomto svete aj povedať. Dnešný svet je, žiaľ, nabitý negatívnymi emóciami a ja som túto situáciu možno zobrazil niekedy s väčšou nadsádzkou a iróniou, no myslím si, že od nej je len krôčik k realite. Napríklad pred napísaním poviedky Haute Couture som si ako laik listoval v rôznych popredných módnych časopisoch, kde som narazil na zaujímavú zmienku o tom, ako istý návrhár dlho pracoval na tom, aby sa stal enfant terrible. Oceňovalo sa teda nie to, že sa stal skvelým tvorcom, ale čiernou ovcou. Negatívne emócie dnešného sveta sa prejavujú aj pri rôznych reality show, v hudbe, v počítačových hrách... Niektorí čitatelia mojich poviedok si však myslia, že tieto fakty v nich zobrazené, sú prejavom mojej morbídnosti a túžby šokovať. Tak to ale nie je. Ja sa len pokúšam vyjadriť k súčasnému svetu. Naozaj ho tak vidím. A svojím spôsobom ma veľmi fascinuje. Svet, v ktorom žijeme, je nádherne zvrátený.
* Ako čitateľ však mám pocit, že hravosť, ktorá sa naozaj prejavuje ako písanie zamerané na efekt s cieľom zaujať a šokovať, oslabuje výpovednú silu tvojich próz.
– Určite nepíšem na efekt – veď keby to tak bolo, rozhodne by sa to prejavilo na závratných nákladoch mojich kníh... Legendárny ruský režisér Ejzenštejn povedal, že film je montáž atrakcií. A mne ako filmárovi sa zrejme niečo z toho dostáva aj do poviedok. Preto som rád, že sú moje prózy čitateľsky pútavé a ľudia ich čítajú jedným dychom. Často im práve toto pomôže pochopiť zmysel toho, čo chcem naozaj povedať.
* Ešte pred štúdiom na VŠMU si strávil dva roky štúdiom biológie. Tvoja literárna metóda mi občas pripomína pitvanie, hru s textom ako so živým organizmom. Je to rezíduum biológie?
– Určite áno. Stále som fascinovaný vnútornými orgánmi, fyziológiou ako takou. Napríklad poviedka Bunky mŕtvej kože z mojej prvej zbierky... Tu predsa nejde o nijakú morbídnosť, bunky našej kože nám denne naozaj odumierajú a psy nás podľa nich dokážu vystopovať. Kamkoľvek kráčame, zostáva za nami stopa v podobe odpadnutých mŕtvych buniek. Sú stratenými kúskami našich tiel, preto sa mi vonkoncom nezdajú byť za vlasy pritiahnutou metaforou v príbehu o hľadaní strateného otca. Rád „pitvem“ podobné motívy a témy. Ani mŕtvoly v mojich poviedkach nevnímam len ako morbídne objekty, ale aj ako istú estetickú záležitosť. Avšak s určitou výpovednou hodnotou. Nie sú tam skrátka len tak.
* Narodil si sa v Bratislave, žiješ v Bratislave a tvoríš v Bratislave. Ako ťa pri písaní ovplyvňuje toto mesto?
– Asi veľmi. Bratislava je pre mňa magické miesto a hoci mnohí tvrdia, že moje poviedky sa odohrávajú „v zahraničí“, nie je to pravda. Moje príbehy sa odohrávajú na „nepresných miestach“. Okrem Bratislavy obdivujem napríklad aj Paríž a Amsterdam. V Amsterdame by som dokázal žiť, v Paríži tiež, ale len krátky čas. Nedá sa teda presne povedať, že moje poviedky sa odohrávajú iba v Amsterdame, Paríži alebo len v Bratislave. Miesto v mojich poviedkach je akousi zlúčeninou uvedených troch miest. Ale to už ma nútiš priveľmi nad tým uvažovať. Ja to pri písaní proste neriešim!
* Je tvoja tvorba v istom zmysle kozmopolitná?
– Ťažko povedať. Určite je kozmopolitnejšia ako tvorba mnohých slovenských autorov. Nesnažím sa za každú cenu vtláčať do poviedok vyslovene slovenské reálie, píšem, ako mi mozog narástol.
* Vo voľnom čase určite nielen píšeš, ale aj čítaš. Máš svojich srdcových spisovateľov, ktorí ťa ako autora ovplyvnili?
– Mám rád magických realistov – Márqueza alebo Borgesa, ale veľmi sa mi tiež páčia autori, ktorí plody magického realizmu využívajú vo svojej tvorbe, hoci sa k tomu otvorene nepriznávajú. Medzi nich určite patrí Paul Auster a Louis de Berniéres. Páči sa mi tiež dánsky spisovateľ Peter Høeg, najmä jeho kniha Predstavy o 20. storočí, v ktorej si zvláštnym spôsobom uťahuje z dánskych dejín tým, že ich s ironickým odstupom komentuje. Myslím si, že podobná kniha by mala vzniknúť aj o slovenských dejinách a určite by sa dala napísať tak, aby nikoho neurazila.
* Si trojnásobným finalistom Poviedky. Čo pre teba úspech v tejto súťaži znamenal?
– Pre mňa to bol prvý popud k tomu, aby som vôbec začal písať poviedky. Svoju prvú poviedku Aký nádherný svet som dokonca napísal len vďaka tejto súťaži. Pôvodne to bol scenár k môjmu absolventskému filmu, potom som sa s ním trocha pohral a prepísal ho do požadovanej formy a poslal som ho. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol vydať zbierku poviedok a aktívne sa venovať literatúre. Literatúra síce nie sú preteky, na druhej strane, je dobré potvrdiť si v takej prestížnej súťaži, ako je Poviedka, kvalitu svojich výtvorov.
* Tvojou prvou knihou bola zbierka poviedok Nepresné miesto (2002). Ako sa na svoj debut s odstupom času pozeráš?
– Kniha Nepresné miesto bola jazdou na divokom koni. Bolo to skôr emotívne písanie so širokým rozmachom. Pri druhej zbierke som už aj pod vplyvom ironických redakčných poznámok Vlada Ballu začal nad tým, čo som napísal, viac premýšľať. Možno som k tomu pristupoval aj s oveľa väčšou disciplínou. Pretože som si často hovoril: Prečo to, preboha, ten človek nepochopil tak, ako som to myslel ja? Odpoveď bola, že to teda asi musím napísať lepšie. A presnejšie.
* Nepresným miestom si sa pridal k autorom, ktorí vracajú príbeh do slovenskej literatúry. Okrem príbehovosti je pre tvoje poviedky typická aj zvláštna atmosféra a často aj silná pointa. Si podľa teba autorom atmosféry alebo pointy?
– Som autorom atmosféry. Mám však rád aj pointu. Napríklad poviedka Loď bláznov z knihy Voľným okom sa mnohým ľuďom zdala zložitá, alebo tvrdili, že v nej chýba pointa. To nie je pravda. Jej pointa len nie je priamočiara, ktorá v poslednej vete čitateľa šokuje. Táto poviedka má metaforickú pointu, veľmi ju ocenili čitatelia, ktorým sa Loď bláznov páčila.
* Mám pocit, že tvoje poviedky, a najmä tie z najnovšej knihy Voľným okom, majú veľa spoločné s tvorbou Pavla Rankova.
* S Paľom Rankovom máme podobný pohľad na svet, ale tvorivá metóda obidvoch nás je diametrálne odlišná. Rankov sa zaoberá v poviedkach celkom inými problémami ako ja. Nemyslím si ale, že na pochopenie tvorby autora je potrebné stavať ho hneď do radu s ďalšími. To je taký slovenský zlozvyk mať vo všetkom poriadok. Vymýšľať „generácie“ a „skupiny“. Písanie je však celkom odlišné od nalepovania rastliniek do herbára.
* Hlavné postavy tvojich poviedok často ukrývajú nejaké temné tajomstvo. Máš aj ty nejaké?
– Ja sám mám veľa tajomstiev, ktoré ale nemôžem prezradiť, lebo by to už neboli tajomstvá. (smiech) Vo mne, ako v každom premýšľajúcom a tvorivom človeku, bojuje medzi sebou niekoľko ľudí a raz má na vrch jeden, potom zasa druhý. Pri pozorovaní sveta okolo seba si však uvedomujem, že takmer každý človek má svoje temné hĺbky a tajomstvá, o ktorých nehovorí, a je fascinujúce z niektorých náznakov ich odkrývať. Je to mojou záľubou aj v reálnom živote. Písanie je dosť často len vedľajší produkt.
* Zrejme toto ťa vedie k vytváraniu možných, alternatívnych osudov postáv tvojich poviedok.
– Presne tak. V novele, na ktorej práve pracujem, som si možno sám pre seba sformuloval ideu, že svet ako objektívna realita vlastne neexistuje. Toto, samozrejme, nie je nová myšlienka, len sa mi čoraz väčšmi zdá byť pravdivá. Svet je naozaj skôr predstava jednotlivcov. Teraz sedíme spolu pri stole, ale čo ak táto kaviareň vyzerá úplne inak v mojich očiach ako v tvojich. Identifikácia sveta je často založená len na vzájomnej dohode ľudí. Fascinujúce je odkrývať práve to, že každý človek vníma realitu úplne inak. A moje poviedky rozprávajú príbehy ľudí, povedzme aj duševne chorých, ktorí vidia svet inak. V poviedkach Rýchle pohyby očí alebo Vianočná z knihy Voľným okom vystupujú duševne choré postavy, ktoré však nemožno ignorovať tvrdením, že to, čo, vidia, sú len halucinácie. Pre nich je to skutočnosť, je to ich vnímanie reality.
* Nepresné miesto získalo Prémiu Literárneho Fondu SR. V roku 2004 svetlo sveta uzrela tvoja druhá poviedková zbierka Voľným okom. Vidíš ty sám medzi oboma knihami nejaký svoj autorský vývoj?
– Ja som stále embryo – ako spisovateľ, aj ako človek. Možno ním budem celý život až do smrti. Jedna spolupracovníčka v televízii mi raz povedala: „To je dobre, keď sa takí renomovaní autori ako ty zapájajú do súťaže Poviedka.“ A ja som sa ohradil proti tomu, že ma vníma ako renomovaného autora. Lebo tým začne človek popierať ďalší vývoj, robí už len to, čo najviac funguje. Nikdy som nechcel byť vnímaný ako zakonzervovaný ,,páprda“, čo napíše nejakú knižku, ktorá je v podstate rovnaká ako tie predchádzajúce. Kritici si takýchto uznávaných a renomovaných autorov neodvážia príliš kritizovať. Je ale veľmi pekné, keď niekto úprimne napíše, že je to nanič.
* Aké sú doterajšie reakcie čitateľov na tvoju druhú poviedkovú zbierku Voľným okom?
– Čitateľom sa veľmi páči. Vždy ma poteší, keď v mojich poviedkach nájdu napríklad humor. Lebo on tam naozaj je, často ako irónia alebo čierny humor. Zároveň som nadšený, keď objavia skryté pointy, metafory a nové významy.
* Na nasledujúcu otázku si už pred chvíľou čiastočne odpovedal, napriek tomu ju položím: Záleží ti viac na názore čitateľa alebo literárneho kritika?
– Určite si viac cením čitateľský názor, pretože tak, ako knihu čítajú kritici, ju nečíta žiaden čitateľ. A keďže čitateľov je viac, ich názor nie je ovplyvnený štúdiom rôznych smerov a nie sú zaťažení mnohými klišé, ktorých, žiaľ, slovenskí literárni kritici v sebe majú dosť, myslím si, bežní čitatelia lepšie vnímajú to, čo som chcel svojou tvorbou naozaj povedať. A je to oveľa lepšie ako keby to bolo naopak.
* Ako vôbec vnímaš súčasnú slovenskú literárnu kritiku?
– Bol by som veľmi rád, keby literárni kritici napísali recenziu na knihu ešte predtým, ako si pozrú meno autora. Pretože už dlhodobo s pobavením sledujem, že keď sa im niečo nepáči v poviedke, ktorú napísal mladý autor, upozornia na to, že sa na niektorých miestach pošmykol, no keď to isté napíše „renomovaný“ autor, tvrdia, že vlastne len obohacuje svoj štýl.
* Nenájdu sa však mladí kritici, ktorí sa neboja povedať nahlas pravdu a nerozlišujú medzi začínajúcim a už renomovaným autorom?
– Netvrdím, že literárne kritiky mladých kritikov ma neobohacujú. Naopak! Prekáža mi len istý ošúchaný prístup k autorovi, ktorý sa do čitateľského povedomia dostal povedzme vďaka súťaži Poviedka, a literárny kritik začína svoju recenziu takto: „Vyhral v súťaži poviedka s textom A, takže od počiatku hrozilo, že text A bude najkvalitnejším z celej zbierky – a to sa aj potvrdilo.“ Toto nie je nič iné ako predsudok. Stále čakám, že sa na Slovensku objaví „pokorný“ mladý kritik, ktorý dokáže nielen napísať, že kniha je nanič, ale zároveň sa voči autorovi nebude správať povýšenecky.
* Máš už v hlave aj niečo z tretej knihy? O čom bude, čím sa bude na tvoje predchádzajúce dve podobať, alebo naopak v čom odlišovať?
– Keďže mám veľa iných povinností, je pre mňa veľkou výzvou niečo napísať. Počet nových poviedok však neustále rastie, niektoré boli dokonca pôvodne určené do zbierky Voľným okom, no rozhodol som sa ich tam nezaradiť. Na tretej poviedkovej zbierke si však chcem dať veľmi záležať, takže je možné, že ju dokončím až o ďalšie dva roky. Momentálne však pracujem na novele. Už dávnejšie som sa zaoberal istým príbehom a teraz ho mám už aj rozpracovaný. Volá sa Hviezda vystrihnutého záberu a je to alegorický a fantazijný príbeh o postihnutom dievčati, o smiešnom, ale zároveň krutom živote vo veľkomeste. Táto dievčina, ktorá sa volá Amsterdam, sa dostáva do rôznych zaujímavých situácií, zamiluje sa do muža, ktorý sa na pár sekúnd objaví v titulkoch v úvode telenovely, no už nikdy sa v nej ako herec neobjaví. Celá novela je o tých hviezdach vystrihnutého záberu, o ľuďoch, ktorých si nikto nevšimne. O človeku, ktorého existenciu potvrdzuje možno len scéna zo zabudnutého dokumentárneho filmu, kde sa na okamih objaví v jednom jedinom zábere, no aj ten je vystrihnutý a napokon nepoužitý.
Pripravil Marek Kopča
Foto Andy Bezák
