Rozhovor s filozofom a estetikom Petrom MICHALOVIČOM

• V knihách a štúdiách sa zaoberáte filozofiou a umením. Mňa bude teraz najviac zaujímať vaša profesia estetika, teda práca zameraná na teóriu jednotlivých druhov umenia. Pri pohľade na množstvo vašich textov, článkov a najmä monografií je čitateľovi zrejmé, že sa nezameriavate výsostne na jeden druh umenia. Pozornosť venujete rovnako literatúre, výtvarnému umeniu a filmu. Náš rozhovor by som chcela začať o literatúre, knihou Dal Segno al Fine s podtitulom Románové podoby Erosa, v ktorej rozoberáte Márquezov román Láska v čase cholery. Prečo práve toto dielo?
– Pretože sa mi páči a knihy, ktoré sa mi páčia, čítam opakovane. Asi po štvrtej lektúre mi napadlo, že by som sa mohol pokúsiť napísať zopár poznámok k románu. Písal som ich pomerne dlho, a keď som mal viac poznámok, než som vôbec zamýšľal napísať, začal som uvažovať o monografii, ktorá by však nebola len interpretáciou románu, ale zároveň by odpovedala aj na mnohé otázky teórie románu, filozofie jazyka a estetickej teórie. Skrátka, chcel som román využiť ako podnet na premýšľanie, na ukázanie toho, aké možné účinky môže literatúra a umenie vyvolávať.

• Môžete priblížiť tento proces písania, aký bol?
– Radostný. Keďže som písanie začal len tak pre seba, venoval som sa, čomu som chcel. A keď už písanie pokročilo, tak som si dával veľký pozor na to, aby som túto radosť nezabil. To znamená, že som písal len vtedy, keď som mal náladu, keď ma to bavilo a keď som mal jasne sformulovaný problém, ktorým som sa práve chcel zaoberať. Robil som všetko preto, aby som sa nenudil alebo pri písaní netrpel, preto som rukopis ponúkol vydavateľovi až vtedy, keď bol hotový.

• Ako sa vám páčilo filmové spracovanie Lásky v čase cholery (2007) v réžii Mikea Newella?
– Nepáčilo! Bol som veľmi prekvapený, že Márquez súhlasil s adaptáciou, pretože práva na sfilmovanie svojho najznámejšieho románu Sto rokov samoty odmietol predať a novela Kronika vopred ohlásenej smrti tiež nebola nejako vydarene sfilmovaná. Podľa mňa sa adaptácia románu na film málokedy podarí, pretože kto chce adaptovať kvalitné literárne dielo, musí zvládnuť nielen filmovú reč a remeslo, ale aj disponovať vysokou mierou semiotickej citlivosti voči literárnym textom.

• Mohol by vzniknúť dojem, že čítate len Márquezove diela. Viem, že to tak nie je, a preto by som sa chcela spýtať aj na iných vašich obľúbených spisovateľov.
– Áno, máte pravdu. Čítam rád, najradšej mám hrubé romány. Na každú dovolenku si beriem minimálne jeden román, ktorý musí mať prinajmenšom 600 strán. Bez románu by dovolenka nebola oddychom. Mám rád rakúskych spisovateľov prvej polovice 20. storočia, napríklad Josepha Rotha, Ödöna von Horvatha, Hermanna Brocha, Heimita von Doderera a hlavne Roberta Musila. Ako vedecký redaktor som strávil s Musilovým románom Muž bez vlastností asi štyri roky. Chodil som k prekladateľke pani Alme Münzovej takmer každý piatok a diskutovali sme o problémoch tohto textu. Bola to ťažká práca, pretože Musil bol neuveriteľne vzdelaný a v texte boli alúzie na filozofické, psychologické a právnické problémy, jazykom literatúry sa vyjadroval k dobovým spoločenským problémom, a to všetko bolo potrebné overiť. Bola to síce ťažká, ale krásna práca, som rád, že som mal možnosť tak detailne sa oboznámiť s týmto grandióznym dielom.

• Aký máte vzťah k súčasnej literatúre?
– Momentálne sa trochu podrobnejšie zaoberám súčasnou maďarskou literatúrou, ktorá je podľa mňa mimoriadne kvalitná. Samozrejme, známy je Imre Kertész, ktorý dostal roku 2002 Nobelovu cenu, alebo Györgyi Konrád, avšak treba spomenúť aj vynikajúcich románopiscov ako Péter Esterházy alebo Péter Nádas, pozoruhodné prózy píše András Pályi, z mladšej generácie vytŕča László Márton. Zaují mavý je aj experimentátor László Kraszna horkai a tak by som mohol pokračovať ďalej. Som rád, že za posledných desať rokov bolo do slovenčiny preložených viacero diel týchto spisovateľov, je dobré, keď sa slovenský čitateľ môže zoznamovať s literatúrou najbližších susedov. Keď si môžem dovoliť ešte chvíľu zostať vo svete, tak by som takto verejne vyjadril svoj obdiv k dielu amerického spisovateľa Cormaca McCarthyho. Je to spisovateľ, od ktorého som nečítal priemerný alebo nedajbože podpriemerný text. Mám rád témy, o ktorých píše, ale aj jeho jazyk, ktorý je do špiku kostí preniknutý prostredím, v ktorom sa jeho príbehy odohrávajú. Skrátka, je to pán spisovateľ a nič viac k tomu netreba povedať.

• Navrhujem, aby sme sa zo sveta vrátili domov. Som si istá, že aj v slovenskej literatúre sú spisovatelia, ktorí vás zaujímajú...
– Zaiste, v rámci svojich kapacít rád siahnem po knihe nášho spisovateľa. Priznám sa, že som veľmi rád, keď ma nejaká slovenská kniha príjemne prekvapí. Naposledy to bol román Pavla Vilikovského Vlastný životopis zla, na ktorom ma zaujala zaujímavá kompozícia a štýl rozprávania. Autor prvú časť napísal štýlom skúseného realistu. Keby text nemal svoju druhú, povedzme, že nedisciplinovanú časť, nebol by až tak zaujímavý, avšak druhá časť mu dodala novú dimenziu zmyslu. Zaujala ma aj nateraz posledná kniha Vilikovského Pes na ceste, je to vlastne zvláštny monológ o tom, čo to znamená byť Slovákom v súčasnom svete. Okrem Vilikovského rád čítam texty Tomáša Janovica, je to vynikajúci literárny minimalista, romány Ladislava Balleka, Rudolfa Slobodu, Petra Jaroša, Jána Johanidesa a Pavla Hrúza, zo starších považujem za prinajmenšom stredoeurópskeho spisovateľa Leopolda Laholu. Určite som na mnohých zabudol, najmä na vynikajúcich poviedkarov, čo pripisujem mojej deravej pamäti, takže tieto slová treba brať s rezervou.

• Okrem literatúry sa zaoberáte aj filmom, čím vás zaujíma tento umelecký druh, prečo mu venujete toľko pozornosti?
– Filmom, ale aj výtvarným umením sa zaoberám jednoducho preto, lebo ma fascinuje. Samozrejme, zaoberám sa nimi inak ako historici výtvarného umenia alebo filmu, ako estetik si nesmierne cením vkus. To znamená, že sa zaoberám len tým, čo sa mi páči, nepokúšam sa konštruovať priestor, v ktorom by niektorí umelci zaujímali miesta v centre, iní blízko centra a ostatní by sa ocitli na periférii či až za ňou. Zaoberám sa filozofiou umenia, a tá je abstraktná. Aby som sa neutopil v mori tohto abstraktného myslenia, z času na čas sa nevenujem umeniu ako celku, ale konkrétnemu umelcovi alebo dokonca jednému dielu. Moja prvá kniha o filme pozostávala z teoretických úvah a praktických interpretácií, ďalšiu knihu som napísal spolu s Vlastimilom Zuskom o diele Juraja Jakubiska a potom nasledovala rýdzo teoretická kniha o filme a vôbec o obrazoch s názvom Znaky, obrazy a stíny slov. Napísal som ju opäť s kolegom Zuskom a po dlhom čase som sa opäť vrátil k teórii, vyrovnal som sa s jednou vedeckou tradíciou, čo formovala moje myslenie.

• Nateraz vašou poslednou knihou je Ivan Csudai: Vita brevis, ars longa. Je to vlastne monografia o výtvarnom diele Ivana Csudaia. Už predtým ste napísali niekoľko publikácií venovaných dielu slovenských súčasných výtvarných umelcov. Odlišuje sa písanie o výtvarnom umení od interpretácií literárnych a filmových diel?
– Možno to bude zvláštne, ale písanie o výtvarnom umení, filme a literatúre sa v mnohom podobajú. Musia, pretože reč je vždy o umení, a umenie je vždy jedno, aj keď svet umenia tvoria autonómne druhy. Keď píšem o filme alebo výtvarnom diele, vždy mám na pamäti, aby som nepísal o tom, čo divák vidí. Nahrádzať interpretáciu diela prerozprávaním toho, čo divák vidí, je veľmi škodlivé a nevidím dôvod, aby sa ešte v dnešnej dobe pestovali takéto naivné opisy. Oveľa dôležitejšie je venovať sa zmyslu diela, venovať sa tomu, akými afektmi sú, obrazne povedané, kolorované obrazy, akými estetickými kategóriami sa završuje kompozičné usporiadanie diela. Niekedy je to veľmi ťažké, pretože sú diela, ktoré sú zámerne tvorené tak, aby ich zmysel bol ambivalentný, aby diváka privádzali do rozpakov a teoretika do interpretačnej neistoty. Mňa táto neistota nedesí, často si pre seba vyznačujem dve cesty, dva spôsoby dekódovania obrazu a nemám problémy ich aj zverejniť. Som totiž presvedčený, že kto odhalí poslednú, absolútnu pravdu umeleckého diela, bez akéhokoľvek zveličovania ho zabije. Verím, že diela žijú cez interpretácie, a preto sa rád vraciam k tomu, čo som v minulosti už interpretoval. Nazdávam sa, že dobrá interpretácia prinesie nové informácie nielen divákovi, čitateľovi, poslucháčovi, ale aj tvorcovi. Vždy ma poteší, keď napíšem nejaký text o umení a tvorca sa mi poďakuje a povie, že som sa veľmi priblížil k tomu, čo chcel artikulovať jazykom výtvarného umenia, filmu alebo literatúry.

• Ešte raz by som sa vrátila k otázke o rozdieloch medzi písaním o literárnom a výtvarnom diele. Hovorili ste o tom, že nevidíte nejaké veľké rozdiely pri ich interpretácii, čo znamená, že predsa len nejaké rozdiely tam sú. Mohli by ste ich konkretizovať?
– Vidím, že pozorne sledujete moje odpovede, o čom svedčí fakt, že ste znova položili otázku, ktorej som sa chcel nenápadne vyhnúť. Ale keď je už druhý raz na stole, nezostáva mi nič iné, než priamo odpovedať. Základný rozdiel medzi písaním o literatúre a výtvarnom diele spočíva v tom, že v písaní o literatúre, prinajmenšom o próze, možno veľa miesta venovať príbehu. Jedna vec je o tom, o čom sa píše, a druhá vec, ako sa píše, a práve to „ako“ poskytuje veľa možností na analýzu formy. Obrazy, ktorým sa venujem, nie sú naratívne, nechcú ani v zhustenej podobe rozprávať príbeh, a pokiaľ možno hovoriť v tomto prípade o príbehu, tak len o „zhatenom“ príbehu, o akejsi fabule, na základe ktorej si divák môže vytvoriť príbeh pre seba. Lenže to už nie je príbeh tvorcu, je to výlučne príbeh diváka. Druhý rozdiel vidím v tom, že literárny text nám striktne predpisuje priebeh čítania, to znamená, že musíme začať prvým slovom a končíme posledným, tak obraz možno „skenovať“ rôznymi spôsobmi, pričom každý z nich môže nenápadne alebo aj nápadne posunúť zmysel obrazu.

• Čím sa momentálne zaoberáte?
– Zrejme chcete vedieť, čo píšem. Nemám rád divákov v kuchyni, a preto len prezradím, že mám rozpísané tri monografie, pričom asi najsystematickejšie sa venujem textu o umeleckých žánroch. Zvyšné dve si nechávam ako rezervu pre prípad, že nastanú ťažké časy, hoci sa mi niekedy zdá, že ťažké časy už nastali. Možno nastali, po každej knihe ma prepadla úzkosť, že nastali ťažké časy, že akosi už nemám o čom písať a že by bolo najlepšie s tým prestať. Po krátkom čase ma niečo len tak mimovoľne zaujme, a keď zistím, že som sa k tomu podvedome opäť vrátil, začnem sa tým detailnejšie zaoberať. Začnem študovať materiály, hľadať rôzne rezonancie medzi vedeckým či filozofickým myslením a umením, a to je už fáza, keď neovládam daný problém, pretože on ovláda mňa. Mám to rád, pretože vtedy sa dostane k slovu vášeň, čo ma drží pod krkom až dovtedy, kým sa neskončí písanie. Potom nastane obrovské uvoľnenie, avšak po pár dňoch si znovu začnem uvedomovať, že sa nudím a priznám sa, že nepoznám nič horšie, než je nuda. Možno z nudy vznikajú tie najhoršie veci na tomto svete, a preto sa snažím o to, aby tej nudy bolo v mojom živote čo najmenej. Zatiaľ sa mi to darí, čo bude v budúcnosti, to neviem, som však človek prítomnosti, takže sa tým nezaoberám.