Rozhovor s fínskym básnikom Ristom Ahtim

Básnik musí mať v sebe pozitívny narcizmus

Rozhovor s fínskym básnikom Ristom Ahtihom

Na tohtoročnom knižnom veľtrhu Svět knihy v Prahe sa zúčastnil aj popredný fínsky básnik Risto Ahti (1943). V literárnej dielni ukázal výučbu tvorivého písania. Od debutu Talvi on harha (Zima je prelud) v roku 1967 mu vyšlo vyše dvadsať zbierok básní. Skutočné uznanie mu však priniesli až básne, ktoré napísal od 80. rokov a vyšli v zbierkach napríklad Narkissos talvella (Narcis v zime, 1982), Loistava yksinäisyys (Nádherná samota, 1984), alebo Laki (Zákon, 1989). Pôsobil ako učiteľ, v súčasnosti sa venuje najmä písaniu, ak učí, tak výlučne tvorivé písanie napríklad na vyššej odbornej škole v Orivesi, ktorú vo Fínsku nazývajú aj vysokou školou poézie. Okrem toho je autorom mnohých esejí, článkov, kritík, prekladov. Slovenskí čitatelia sa s jeho básňami a aforistickými výrokmi mohli zoznámiť na stránkach Revue svetovej literatúry 4/1997 a  3/2005.

* Ste naozaj presvedčený, že každého záujemcu možno naučiť písať básne?

– Áno. Pri výučbe tvorivého písania sa adept musí naučiť vážiť si sám seba a dokázať reflektovať to, čo sám pokladá za skutočné, za život. Človek musí sám v sebe nájsť základ, dalo by sa povedať drahokam. Keď ho nájde, okolo neho môže budovať svoju tvorbu.

* Kedy ste objavili v sebe ten „drahokam“?

– Mal som 16 rokov, keď som sa zahľadel na ľudí a zrazu som zacítil potrebu povedať im niečo dôležité. Pritom som si uvedomil, že nemusím byť so všetkými ľuďmi, aby som im niečo priniesol do životov Toto poznanie mi pomáhalo znášať samotu.

* Vo svojich zbierkach hovoríte často o narcizme. Jedna z prvých zbierok vášho „zlatého obdobia“ v 80. rokoch sa volá Narcis v zime. Spomínali ste, že básnik musí byť narcistom, aby mohol písať...

– Slovo narcizmus používam vo veľmi pozitívnom význame. Treba nájsť bod, v ktorom je odvaha a radosť v symbióze, a tak sa dokážeš mať rád. Človek sa však nesmie vyvyšovať nad ostatných. Takýto narcizmus je neprípustný. V jednej zbierke som písal o praotcovi Adamovi, ktorý sa začal vyvyšovať nad ostatných ľudí a správal sa k nim inak ako k Bohu. Boha sa pýtal: – Som veľký? A on mu odpovedal: – Za akého veľkého sa má považovať ten, kto sa stane veľkým z veľkého?

* Doma ste uznávaným a etablovaným autorom, vaša tvorba bola preložená do 17 jazykov. Prijímajú vašu poéziu doma inak ako v zahraničí?

– Mám z toho celkom pozitívne pocity. Možno preto, že som kritický voči stádovitosti. Vyhľadávam samotu, som dosť utiahnutý. Keď človek dosiahne nejakú pozíciu, už sa ho veľmi neodvážia kritizovať...

* Nelákalo vás vyskúšať kritikov, ako to urobila vaša spisovateľka, herečka a režisérka Pirkko Saisio, keď ako už uznávaná autorka publikovala diela pod rôznymi pseudonymami?

– Ako človek a autor sa cítim dosť chránený sám v sebe. V roku 1984, keď som dostal štátnu cenu, istý redaktor zavolal vydavateľovi a spýtal sa: – Kto je to ten Risto Ahti? Nie je to nejaký pseudonym?

* V rozhovoroch ste spomínali okrem východnej filozofie aj autorov, ktorí na vás silne zapôsobili. Mohli by ste spomenúť nejaké mená?

– Nájde sa ich dosť. Hľadal som v ich diele silné zážitky zo samoty. Je medzi nimi veľa ženských autoriek, napríklad Emily Dickinsonová mi je nesmierne blízka. Ľudská skutočnosť je vlastne aj v ich dielach kontaktom medzi prírodou a človekom. Veľmi dobre to zachytil napríklad Rami aj Blake. Chandidas bol pre mňa skutočným objavom. V Kalkate som zašiel do Goetheho inštitútu a pýtal som sa, či majú niečo dobré indické, a oni mi dali Chandidasa. A potom som išiel na letisko. Pre bratranca som viezol ťažkú zlatú reťaz, mal som ju na krku, košeľu rozopnutú, pod pazuchou Chandidasa. Colník pozrel na mňa a povedal: – Ááá, Chandidas... Mohli by ste si, prosím, zapnúť košeľu?

* Okrem vlastnej tvorby ste aj dosť prekladali, najmä básnikov, ktorí vám boli blízki...

– Áno, napríklad Blakea.

* Ste aj kritikom.

– Venoval som sa kritike dlho, teraz už o nej iba píšem.

* Okrem poézie píšete aj aforistické „know how“ pre mladých literátov, akési rady do života aj ako písať...

– Jeden mladý básnik, od ktorého veľa očakávam, povedal: Risto píše básne ako eseje a eseje ako básne. To sa mi zdalo celkom výstižné.

* Na internete som si prečítala váš článok, v ktorom si ťažkáte, že štátna moc nepodporuje literatúru. Napríklad odborná literárna škola Orivesi nemá takú podporu ako vysoké školy a univerzity, z ktorých vychádzajú architekti a iní umelci. Je to skutočne tak? Veď systém podpory umenia, aký máte vo Fínsku, nemá v Európe obdobu.

– To je do istej miery pravda. Napísal som to do nášho najväčšieho denníka Helsingin Sanomat v čase, keď som prijal v Orivesi profesúru. Domnievam sa, že výučba materinského jazyka v školách u nás nemá taký rozsah ako v ostatných európskych krajinách. A okrem toho nemáme nijaké literárne monumenty, výnimkou je len výborný systém knižníc a zopár sôch, ale napríklad o poriadnom dome spisovateľov môžeme len snívať...

* Váš systém knižníc je ale veľkolepý. Okrem početných veľkých mestských a univerzitných knižníc sa o vzdelávanie vidieka starajú aj mobilné autobusové knižnice.

– To je naozaj skvelé, ale človek vždy môže žiadať viac. Chcel som, aby si ľudia ujasnili, že vyučovanie tvorivého písania je možné. Tak som povedal, že rovnako ako univerzity a vysoké školy produkujú fyzikov, architektov, mali by sa starať aj o podobné vzdelanie na úrovni slova. Čo je podľa mňa oprávnená požiadavka pre fínsky jazyk. Veď základom identity národa je jazyk.

* Fínsky jazyk je zaujímavý a exotický práve tým, že má málo cudzích slov. Neobávate sa, že globalizácia pôsobí aj na tento osobitý jazyk, že mladí – tak ako inde v Európe a na svete – budú hovoriť lepšie po anglicky ako svojím vlastným materinským jazykom?

– Toho sa neobávam. Dosť dobre som sa zoznámil s dielom Johana Ludviga Runeberga (1804 – 1877), fínskeho národného básnika, ktorý písal po švédsky, ale usiloval sa o založenie fínskojazyčnej národnej literatúry. Prekladal som ho. Runeberg konštatoval niekedy v 40. rokoch 19. storočia, že nešťastím jeho života bolo, že nevedel po fínsky. Fínčina je podľa neho živý jazyk, v ktorom stále vznikajú nové slová.

* Obdivuhodné je aj aktívne používanie rôznych nárečí v literatúre, ktoré prispieva k ich zachovaniu a rozvíjaniu.

– Áno, práve v tom je sila fínčiny. Zavše mám dojem, že fínsky jazyk môže byť životaschopnejší ako fínsky národ.

* Okrem literatúry ste sa venovali aj kresbe a maľbe. Idú vo vašich šľapajach aj vaše deti?

– Áno, v 80. rokoch som mal aj nejaké výstavy. Teraz sa venujem najmä poézii a písaniu. Moja najstaršia dcéra učí tvorivé písanie na univerzite v Holandsku. Verím, že najmladší syn sa stane umelcom. Mrzí ma, že najstarší syn, ktorý je oveľa talentovanejší ako ja, sa zatiaľ umeniu vyhýba. Rozhovory s ním o filozofii, umení a vede sú pre mňa nesmierne inšpiratívne.

* Ktorí fínski spisovatelia sú pre vás dôležití? Prípadne fínsko-švédski, veď ste kedysi učili aj švédčinu...

– Učil som súčasne nemčinu, švédčinu, angličtinu a fínčinu, ale to je dávno. Eeva Liisa Manner (1921 – 1995) bola a je pre mňa mimoriadne dôležitá autorka. Ako prvá náš jazyk skutočne majstrovsky ovládala. Naša literatúra úplne dozrela v 50. rokoch minulého storočia. Za zakladateľa fínskeho literárneho jazyka pokladám Jaakka Juteiniho (1781 – 1855), ktorý napísal dlhú báseň o tom, ako ide fínsky jazyk do Európy, pretože je už dostatočne zrelý. A sem patria aj niektoré diela Paava Haavikka (1931) z 50. rokov, o ďalších radšej nebudem hovoriť, máme tiež zopár patetických autorov, ktorí sami seba považujú za veľkých.

Zuzana Drábeková