Nesplnený sen je motorom práce

Európska rozprávková cena Nadácie Waltera Kahna, významné ocenenie udeľované každoročne za zásluhy o výskum európskych rozprávok, poputuje tento rok na Slovensko do rúk poprednej folkloristiky Viery Gašparíkovej, ktorá v apríli oslavuje významné životné jubileum.

PhDr. Viera Gašparíková, DrSc., dlhoročná pracovníčka Národopisného ústavu SAV (dnes Ústav etnológie SAV) a členka viacerých významných medzinárodných i domácich vedeckých spoločností, ocenená niekoľkými vyznamenaniami za vedeckú činnosť a medzinárodnú spoluprácu, je autorkou vyše dvesto štúdií a odborných článkov venovaných problematike slovenského prozaického folklóru, autorkou a spoluautorkou takmer tridsiatich knižných publikácií (z najvýznamnejších spomeniem monografie Zbojník Michal Vdovec v histórii a folklóre slovenského ľudu, Ostrovtipné príbehy i veliké cigánstva a žarty. Humor a satira v rozprávaniach slovenského ľudu, Slovenská ľudová próza a jej súčasné vývinové tendencie či Katalóg slovenskej ľudovej prózy) a editorkou niekoľkých kníh pre deti a mládež. Za výpočtom obdivuhodne rozsiahlej publikačnej a profesijnej činnosti stojí energická žena, pre ktorú je práca koníčkom a zmyslom života zároveň. Rozhovor s Vierou Gašparíkovou (nielen o jej profesii) je neopakovateľným stretnutím so životnou, ale najmä ľudskou múdrosťou.

Nesplnený sen je motorom práce

Rozhovor s folkloristkou Vierou GAŠPARÍKOVOU

Európska rozprávková cena Nadácie Waltera Kahna, významné ocenenie udeľované každoročne za zásluhy o výskum európskych rozprávok, poputuje tento rok na Slovensko do rúk poprednej folkloristiky Viery Gašparíkovej, ktorá v apríli oslavuje významné životné jubileum.

PhDr. Viera Gašparíková, DrSc., dlhoročná pracovníčka Národopisného ústavu SAV (dnes Ústav etnológie SAV) a členka viacerých významných medzinárodných i domácich vedeckých spoločností, ocenená niekoľkými vyznamenaniami za vedeckú činnosť a medzinárodnú spoluprácu, je autorkou vyše dvesto štúdií a odborných článkov venovaných problematike slovenského prozaického folklóru, autorkou a spoluautorkou takmer tridsiatich knižných publikácií (z najvýznamnejších spomeniem monografie Zbojník Michal Vdovec v histórii a folklóre slovenského ľudu, Ostrovtipné príbehy i veliké cigánstva a žarty. Humor a satira v rozprávaniach slovenského ľudu, Slovenská ľudová próza a jej súčasné vývinové tendencie či Katalóg slovenskej ľudovej prózy) a editorkou niekoľkých kníh pre deti a mládež. Za výpočtom obdivuhodne rozsiahlej publikačnej a profesijnej činnosti stojí energická žena, pre ktorú je práca koníčkom a zmyslom života zároveň. Rozhovor s Vierou Gašparíkovou (nielen o jej profesii) je neopakovateľným stretnutím so životnou, ale najmä ľudskou múdrosťou.

* Sú profesie, ktoré sú (podľa mňa) priam predurčené na to, aby sa spájali s prívlastkom „krásne“. Jednou z nich je práca etnológa, zvlášť špecialistu na folklór a folkloristiku. Súhlasíte?

– Úplne. Práca s folklórnym materiálom patrí do oblasti, ktorú možno označiť ako „krásnu“. Krásne je aj všetko to, čo robíme s láskou, do čoho vkladáme svoju dušu. Ak by to tak nebolo, na výsledku práce by sa to hneď odrazilo, každý by to zbadal, lebo by to nemalo iskru. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že iba, alebo lepšie, zvlášť práca špecialistu na folklór patrí do oblasti krásna – práca s rozprávkovým textom, piesňou či už po stránke textovej alebo hudobnej, práca s krásnym hovorovým jazykom, spodobeným v prísloviach, porekadlách, hádankách alebo s inými folklórnymi druhmi. Neoddeľovala by som prácu folkloristu od práce etnológa. To je len odborné vymedzenie. Veď špecialista na folklór si musí všímať všetko, čo s daným skúmaným javom súvisí. Rozprávku nezaznamenávame bez jej nositeľa, interpreta, človeka, ktorý je zasadený do prostredia, v ktorom žije, je súčasťou určitého kolektívu, spoločnosti, je úzko spojený s jeho obydlím, prácou, zvykmi daného prostredia, a to všetko sa odráža v jeho mentalite, psychike a nakoniec i v danom skúmanom jave. Tých dôvodov je pochopiteľne viac, prečo každý špecialista na folklór musí byť etnológom. Pri veľkých kolektívnych prácach sa ani neoddeľoval odborník na to či ono, musela sa skúmať a zaznamenávať, ako aj hodnotiť, celá materiálna a duchovná ľudová kultúra. Preto by som celej etnológii dala prívlastok „krásna“.

* Ako ste sa dostali k tejto disciplíne a aký vplyv mala na vašu voľbu rodina?

– Záujem o tento študijný a neskôr i profesijný smer sa u mňa formoval až počas štúdia na vysokej škole. Táto disciplína sa začala odborne formovať a vyučovať až v polovici minulého storočia. Vyrastala som v staršej učiteľskej rodine v časoch, keď učiteľ na dedine bol ešte pojmom. Hovorím staršej učiteľskej rodine, pretože takmer všetci príbuzní od 60. rokov 19. storočia boli učiteľmi alebo kultúrnymi či vedeckými pracovníkmi – počnúc strýkom, ľudovýchovným spisovateľom a vydavateľom Jozefom Gašparíkom-Leštinským, starým otcom Michalom Gašparíkom, až po moju matku, krstnú matku, bratrancov a sesternice. Do našej rodiny patril aj známy slavista, univ. prof. Jiří Horák, jeho manželka a moja teta historička, riaditeľka archívu prezidenta T. G. Masaryka Anna Horáková-Gašparíková a jazykovedkyňa, lektorka slovenského jazyka na Karlovej univerzite v Prahe Želmíra Gašparíková. Teda vzorov v rodine bolo viac než dosť. Vyrastala som v dedinskom prostredí v Priekope pri Martine, kde už v časoch môjho detstva existovalo vyspelé ochotnícke divadlo, v ktorom hrávala a neskoršie réžiu robila moja matka (mala po absolvovaní rôznych kurzov režisérsky diplom od Janka Borodáča), otecko robil maskéra a my dve staršie sestry sme hrávali v rozprávkových, ale aj iných hrách. Neskoršie sme vystupovali aj ako speváčky – prirodzene v tých časoch bez hudby – pri rôznych slávnostných príležitostiach doma i v Martine. Zimy v Turci bývali dlhé a tuhé, stropy v školskom byte vysoké, a tak sme dievčatá chrbtom opreté o vysoké kachle čítavali. Okrem školskej knižnice sme prečítali aj celú našu rodinnú knižnicu, niektoré knihy aj viac ráz, pretože každý ušetrený peniaz putoval na nákup zobraných diel popredných slovenských spisovateľov. Okrem toho na Vianoce pod stromčekom sme si vždy našli nejakú dobrú rozprávkovú knihu a ja som obdivovala tých, ktorí takéto krásne knihy vedeli napísať. Dobšinského rozprávky nám ručne, ale umelecky viazal do malých knižočiek bratranec, ktorý sa učil a kníhviazača. Na gymnáziu v Martine sme mali vynikajúcich profesorov slovenčiny a dejepis nás učil prof. Rudo Bednárik, ktorý bol už vtedy známy zberom etnografického materiálu v Turci, neraz sme mu prispievali aj my študenti. V pomaturitnom období sa bolo treba rozhodnúť, čo ďalej. V tom čase ešte málo študentov, najmä z finančných dôvodov, odchádzalo na vysokú školu, o dievčatách ani nehovoriac. Rozhodovala som sa medzi medicínou, ktorá vtedy ešte patrila medzi tzv. „mužské“ povolania, a medzi štúdiom literatúry. Po príchode do Bratislavy na zápis som sa definitívne rozhodla pre filozofickú fakultu, odbor slovenčina – francúzština a keď sa otvoril na katedre histórie a archeológie aj odbor národopis, zapísala som si aj tento odbor ako tretí. Štúdium som ukončila v roku 1952 dizertačnou prácou z oblasti etnológie.

* Ak by ste sa mali opäť rozhodnúť, zostali by ste pri svojej špecializácii, zvolili by ste si iné zameranie alebo celkom odlišnú profesiu?

– So svojou profesiou som spokojná, veď sa stotožňuje s mojou záľubou. A čo iné by si človek mohol viac želať? Rozhodne by som nemenila. Ale ak by som mohla mať k tomu ešte kúsok inej profesie, tak by som asi volila niečo, čo súvisí s celkom inou oblasťou – architektúrou, lebo rada staviam a prestavujem, alebo botanikou, lebo milujem kvetiny a akékoľvek rastliny, nie však v byte, ale v prírode.

* Ako editorka Slovenských ľudových povestí ste spolu s Boženou Filovou mali jedinečnú možnosť dokončiť prácu, ktorú v roku 1928 začal Frank Wollman... Okrem tvorby indexu, slovníka, edičných poznámok, rozsiahlej záverečnej štúdie a doslovu ste pre toto vydanie predovšetkým jazykovo upravili 585 rozprávkových textov, ku ktorým ste vypracovali informačne mimoriadne hodnotné porovnávacie komentáre, z ktorých budú ťažiť ďalšie generácie (nielen) etnológov. Možno v súvislosti s týmto projektom hovoriť o zúročení vašich celoživotných skúseností a poznatkov?

– Vydanie trojzväzkovej edície Slovenské ľudové rozprávky bolo pre mňa veľkým sviatkom. Dlhé roky štúdia a doslova „vysedenie“ nad katalógmi rozprávok rozličných národov Európy bolo mimoriadne náročné. Nie je jednoduché z jazykového i odborného hľadiska zaradiť slovenskú rozprávku a jej nespočetné varianty do svetového katalógu rozprávok Antti Aarneho – Stith Thompsona The types of Falktales (1961) a rozpoznať jej špecifiká. Rovnako bolo náročné „curriculum vitae“ každej rozprávky v porovnávacom komentári upraviť tak, aby bolo čitateľné a zrozumiteľné pre širšie publikum, nielen pre odborníkov. Prirodzene, že tu išlo o zúročenie celoživotných skúseností a poznatkov, i keď ja si to vôbec neuvedomujem, to by asi museli posúdiť iní, ktorí poznajú moju vedeckú prácu vcelku. Som šťastná, že po mnohoročných peripetiách, ktoré stíhali vydanie tejto edície, som v porevolučnom období našla pochopenie u nového vedenia vydavateľstva SAV Veda, ktoré za ťažkých finančných okolností všetky tri zväzky edície v rokoch 1993 – 2004 vydalo. Edíciu Slovenské ľudové rozprávky a predtým vydaný Katalóg slovenskej ľudovej prózy I – II (1991 – 1992) oceňujú najmä bádatelia v zahraničí, lebo týmito prácami sa slovenské rozprávky po prvý raz začlenili do pokladnice prozaického folklóru nielen v rámci Európy, ale celého sveta. Preto, keď nazriem do nového anglického vydania katalógu rozprávok Hans-Jörge Uthera The Types of International Folktales I – III (2004), pociťujem tak trochu hrdosť, že sa tam pri jednotlivých číslach typov objavujú pod Slovakia aj bibliografické údaje o slovenských rozprávkach. Čo viac si teda možno želať, že s troškou môjho pričinenia sa dostali slovenské rozprávky do svetového areálu rozprávok, ako aj širokého povedomia bádateľov, ktorí sa zaoberajú prozaickou tradíciou celého sveta.

* Kam tento projekt kladiete vo svojej vnútornej hierarchii osobných úspechov?

– Bádateľ sám nemôže hovoriť o úspechu, úspech vidia skôr iní, ak dielo niečo nové prináša, niečo vnútorne dáva, obohacuje. A za tým všetkým treba vidieť aspoň v tomto prípade – ak už hovoríme o úspechu – mnohopočetný kolektív ľudí. Čo považujem za potrebné v mojej práci, ako aj v práci etnológa alebo bádateľa v inej oblasti, aby dielo malo iskru alebo aspoň iskričku. Asi nie som s týmto výrokom originálna, ale tak to cítim, že vo všetkom, čo človek napíše, musí byť kúsok seba, kúsok srdca i duše. To vo mne vzbudzuje vnútorné uspokojenie, či už ide o spomenutú trojzväzkovú edíciu, či o kolektívnu medzinárodnú syntézu Geroj ili zbojnik – Heroes or Bandits, ktorú bolo treba po mnohých rokoch „oprášiť“ a vydať v zahraničí (2002), alebo o ktorúkoľvek malú štúdiu. Myslím, že vo všetkých prípadoch ide o vnútorné uspokojenie, že sa niečo podarilo.

* Ktorá oblasť vašej práce – výskumná činnosť, edičná, prekladateľská, popularizácia vedy a pod. – vás osobne najviac napĺňa, ktorú považujete za najzmysluplnejšiu a ktorá bola pre vás najväčšou výzvou?

– Všetky tieto oblasti považujem pre vedeckého pracovníka za rovnako významné, rovnako zmysluplné a nemôžem povedať, že by ma niektorá z nich viac alebo menej napĺňala. Mnohými z nich – aspoň etnológovia mojej generácie – museli prejsť. Spomínam napr. základný výskum v teréne. Výskumy, ktoré sme začínali, sa konali v období poštátňovania  pôdy a vzniku družstiev. Nebolo to ľahké, ľudia nedôverovali a dlho trvalo, kým sa ľady prelomili. Terénny výskum však považujem za základ pre budúceho bádateľa. Komunikácia s ľuďmi je nanajvýš potrebná pri zapisovaní rozprávok. Z ľudí vyžaruje rokmi nadobudnutá múdrosť, rozhľadenosť, skúsenosť. Pri týchto výskumoch som sa „naučila“ pokore. Možno pokora bola vo mne už skôr, ale počas komunikácie s ľuďmi sa ešte umocnila.

* Ktorú zložku folkloristickej činnosti ste si najviac obľúbili a prečo? Je nejaká činnosť, ktorá vás vyslovene odpudzuje alebo ju vykonávate s nechuťou?

– Časť tejto otázky som už čiastočne zodpovedala. S výskumom – aspoň pri rozprávkach – súvisí zber materiálu, prepis, triedenie, komentovanie i katalogizovanie. Zapisovanie rozprávok v 60. rokoch už malo inú formu ako v minulosti. Text sa nezaznamenával ručne, ale nahrával sa na magnetofónové pásy. Bolo to výhodné, pri písaní ma nebolela ruka, mohla som sa plne sústrediť na rozprávaný text, texty boli autentické bez akýchkoľvek zásahov. Nevýhodou takéhoto výskumu bolo, že za desať dní terénneho výskumu som nahrala veľmi veľa materiálu, ani za niekoľko mesiacov nebolo možné prepísať ho. Vždy som prepisovala len to, čo som momentálne potrebovala k štúdii alebo monografii. Verila som, že ostatný cenný materiál prepíšem, až budem mať čas, ale toho času nikdy nebolo nazvyš. Prišli iné témy, iné úlohy. Je mi ľúto, že sa k tomu už ani nikdy nedostanem. Prepis materiálu z magnetofónových pásov – by som označila ako kontroverzný. Na jednej strane objavenie alebo aspoň oživenie zabudnutej rozprávky – to bolo pozitívne, negatívne pri tom bolo, čo som nerada robila, stále stískanie tlačidiel, vracanie pásky, aby niečo dôležité nevypadlo. Písanie štúdií patrilo už k tým pohodovým činnostiam.

* Na práci folkloristu ma osobne najviac fascinuje kontakt s prirodzeným folklórnym prostredím – zber folklórneho materiálu. Folklórny rozprávač však začína byť ohrozeným druhom...

– Prirodzené folklórne prostredie bolo pre etnológov mojej generácie naozaj fascinujúce. Koľko krásnych zážitkov sa s ním spájalo, ktoré zostávajú v našich spomienkach. Niektoré z nich by bolo možné zaradiť medzi humoristické rozprávky, žarty alebo anekdoty. Nemyslím si, že talentovaní rozprávkari a rozprávkarky patria minulosti. Žijú, len ich treba nájsť, nájsť si k nim prístup, i keď nevylučujem, že ich repertoár sa už čiastočne zmenil.

* Máte nejaký nesplnený profesijný sen?

– Sny sa mi zväčša splnili, aj keď niektoré ešte zostávajú otvorené či neskončené. Robím v profesii, ktorú mám rada, ktorá ma robí šťastnou, pod ktorej vplyvom nevidím neraz okolo seba to zlé, na čo ma okolie upozorňuje, a ak sa nad tým mám zamyslieť, vidím a hľadám v tom zle dobrú stránku. Ale ani to nemožno zovšeobecňovať. Nesplnený sen by mal mať každý človek, lebo ten je motorom jeho práce, poháňa ho ďalej. Ak by som mala mať nesplnený sen, ktorý by som si želala, aby sa mi splnil, bolo by to – mať čas. A nebol by to len taký obyčajný čas. Želala by som si, aby som došla až na rozprávkový sklenený vrch, kde by sa medzi dvanástimi mužmi stelesňujúcimi mesiace (sluhami Kráľa času) objavil sám Kráľ času, ktorý by ma obdaroval – nie ako v rozprávke zlatými dukátmi, ale časom. Lebo ten mi vzhľadom na prežité rôčky najviac chýba. Chýba mi na to, čo by som chcela urobiť pre svoju rodinu, pre spoločnosť, ale najmä pre oblasť mojej špecializácie – pre oblasť rozprávok. Ale to vám neprezradím, nechcem to „urieknuť“.

Jana Pácalová

Foto Peter Procházka