Mojím domovom sa stali slová

Energická, spoločenská a trochu extravagantná osôbka. Na verejné autorské besedy prichádza ako dáma v čiernom s veľkým klobúkom sťaby kúzelník a make-upom pripomínajúcim gejšu. Vyžaruje z nej srdečnosť a pozitívne naladenie. Taká je Amélie Nothombová (1967), spisovateľka belgického pôvodu. Doteraz vydala sedemnásť románov, z toho päť autobiografických. Do piatich rokov žila v Japonsku, potom tri roky v Pekingu, USA, Bangladéši a Laose, v sedemnástich prvýkrát navštívila krajinu svojich rodičov – Belgicko. Po ukončení štúdia románskej filológie v Bruseli sa vrátila „domov“, do Japonska a z tejto skúsenosti sa zrodil jeden z prvých autobiografických románov V ohromení a strachu (1999), ktorý sa stal bestsellerom, režisér Alain Corneau nakrútil podľa neho roku 2003 film. Z jej ďalších románov v slovenskom preklade vyšli Metafyzika trubíc (2000), Catilinaria (2005), Antikrista (2006, všetky vo Vydavateľstve PT – Alberta Marenčina); v českom Můj soukromný nepřítel (2004) a Atentát (2005). Jednou zo silných stránok románov je prekvapivý zvrat deja a svojský spôsob narácie príbehu. Skutočnosť sa mení na podivný výjav, logické uvažovanie na uzlík iracionálnych zásad a úspech na kataklizmu.

Mojím domovom sa stali slová

Rozhovor s francúzskou spisovateľkou Amélie Nothombovou

Energická, spoločenská a trochu extravagantná osôbka. Na verejné autorské besedy prichádza ako dáma v čiernom s veľkým klobúkom sťaby kúzelník a make-upom pripomínajúcim gejšu. Vyžaruje z nej srdečnosť a pozitívne naladenie. Taká je Amélie Nothombová (1967), spisovateľka belgického pôvodu. Doteraz vydala sedemnásť románov, z toho päť autobiografických. Do piatich rokov žila v Japonsku, potom tri roky v Pekingu, USA, Bangladéši a Laose, v sedemnástich prvýkrát navštívila krajinu svojich rodičov – Belgicko. Po ukončení štúdia románskej filológie v Bruseli sa vrátila „domov“, do Japonska a z tejto skúsenosti sa zrodil jeden z prvých autobiografických románov V ohromení a strachu (1999), ktorý sa stal bestsellerom, režisér Alain Corneau nakrútil podľa neho roku 2003 film. Z jej ďalších románov v slovenskom preklade vyšli Metafyzika trubíc (2000), Catilinaria (2005), Antikrista (2006, všetky vo Vydavateľstve PT – Alberta Marenčina); v českom Můj soukromný nepřítel (2004) a Atentát (2005). Jednou zo silných stránok románov je prekvapivý zvrat deja a svojský spôsob narácie príbehu. Skutočnosť sa mení na podivný výjav, logické uvažovanie na uzlík iracionálnych zásad a úspech na kataklizmu.

Amélie Nothombová sa usídlila v Paríži. Od istého času dáva prednosť skôr písomným rozhovorom. Zvláštnosťou je, že nepoužíva počítač ani písací stroj. Jej odpovede písané rozšafným, ťažko čitateľným písmom sú stručné, ale výstižné. Listy podpisuje pečaťou podobne ako panovníci za dávnych čias (na obr.).

*V autobiografických románoch hovoríte, že ste Japonsko považovali za svoj domov, ale Japonsko vás tak neprijalo. Máte pocit vykorenenosti?

– Áno, tak trochu sa cítim bez domova. Neviem, aké to je, mať stálu základňu. Odvtedy, ako som si to prvýkrát uvedomila, mojím domovom sa stali slová.

* Písanie románov prirovnávate k sexuálnemu aktu, pôrodu alebo hre. Jedna z vašich postáv hovorí, že písanie nie je snaha o komunikáciu, ale hľadanie pôžitku. V čom vidíte zmysel písania?

– Pre mňa je písanie, podobne ako hudba, hľadanie potešenia: viem, aké rozkoše chcem zakúsiť a hľadám prostriedok, ako ich dosiahnuť, a niekedy zas hľadám nové potešenie. Čítanie je počúvanie hudby iných: jedinečný spôsob spoznať ich.

* Quasimodo, múza, králi, bohovia, a dokonca aj škaredé káčatko... a mnohé ďalšie archetypy môžeme nájsť vo vašich románoch. Každý z nich hrá v divadle sveta svoju rolu. Má spisovateľ osobitú úlohu?

– Spisovateľ je ako aktívne a pasívne veľké ucho: pasívne preto, lebo rekonštruuje hluky, ktoré počulo; a aktívne, pretože z nich zostavuje hudbu.

* V Hygiene vraha sa spisovateľ Tach domnieva, že mnoho čitateľov nerozumie obsahu. Aký je správny čitateľ. Je možne čitateľa vyškoliť?

– Správny čitateľ je ten, čo naozaj číta, ktorý sa do textu vkladá, báda v ňom. Jediná vec, o ktorú sa dá pokúsiť, je naučiť čitateľa (a to je dosť zložité) čítať; v podstate je to ako pokúsiť sa naučiť niekoho rozlišovať chute vína a nepiť len preto, aby sa opil. Ale je to len klam: učiť rafinovanú opitosť, opojenie.

* Vraj vás čitatelia zahrňujú množstvom listov. Ako reagujete na kritické alebo negatívne listy?

– Dostávam množstvo negatívnych reakcií rôzneho druhu. Nikdy neodpovedám na hlúpe či vulgárne. Poznámky oponentov môžu byť tiež zaujímavé v tom zmysle, že pomáhajú uvedomiť si to, kým sme. Cocteau raz povedal: „Zušľachťuj to, čo ti vyčítajú: to si ty.“ Listy mnohých zdvorilých oponentov skôr naznačujú, v ktorom momente sa mohol príbeh vyvíjať iným smerom. To je prínosné, hoci nie ako nový nápad (v každom prípade je už neskoro!), ale práve preto, lebo takto objavíme, v čom sa od iných líšime.

* Nepoužívate internet, ani nemáte emailovú schránku. Prečo ste sa takto rozhodli? Je to nonkonformizmus alebo sebadisciplína?

– Nikdy som nepoužívala internet. Nedôverujem tomuto médiu, ktoré umožňuje manipuláciu akéhokoľvek druhu.

Katarína Laučíková