Rozhovor s francúzskym spisovateľom Davidom Foenkinosom

Erotický potenciál sa skrýva v každom z nás

Rozhovor s francúzskym spisovateľom Davidom Foenkinosom

David Foenkinos (1974) pochádza z Paríža, študoval na Sorbonne, neskôr pôsobil ako učiteľ hry na gitaru. V súčasnosti sa venuje „komponovaniu“ románov, ktoré sú charakteristické jemným humorom a odľahčeným rozprávaním. Spomeňme napríklad Opak hlúposti: o vplyve dvoch Poliakov (2001), V prípade šťastia (2005), a román preložený do češtiny pod názvom Uvízlo v hlavě (2002). Najnovšími Foenkinosovými románmi sú Kto si spomenie na Davida Foenkinosa (2007), Naše rozlúčky (2008) a Neha (2009). Občasne píše aj scenáre k filmom a komixy. Zaujal románom Erotický potenciál mojej ženy (Gallimard 2004 a 2006; v českom preklade 2008 a 2009), príbehom Hektora, hrdinu našich čias, ktorý je schopný prijať všetky výzvy ľudstva – objať bláznivé ženské, zorganizovať rodinné prázdniny, pozhovárať sa so susedmi vo výťahu a pochopiť filmy Davida Lyncha. Hektor má však jednu zvláštnosť. Stal sa vášnivým zberateľom netypických vecí, akými sú zajačie labky, prvé strany kníh, zvuky o  piatej ráno a iné.

* Ako vznikol námet na román Erotický potenciál...?

– Na začiatku bola len poetická, no najmä romantická myšlienka: muž, čo miluje svoje ženu do takej miery, že má chuť ju zbierať! Páčil sa mi tento nápad, ktorý otriasa zmyslovosťou.

* Dotýkate sa problematiky normálnosti človeka. Existuje jednoznačná odpoveď na otázku normálnosti?

– Nikto nie je normálny!... Všetci máme nejaké zvrátenosti a pochabosti, viac či menej šokujúce. Môj hrdina nie je typický, to je isté, ale pod vplyvom lásky sa ustáli. Dosť verím v takúto silu. Ale snažím sa taktiež rozosmiať a to môžem urobiť len s postavami, ktoré majú problémy! Krásu možno postrehnúť aj v ľudských chybách. Jednou z myšlienok tejto knihy je aj to, že všetci máme erotický potenciál (a slovenské ženy ešte viac!!!) a stačí ho len nájsť. Život je cesta, na ktorej treba objaviť to najlepšie z nás.

* Po prečítaní vašej knihy sa mi zdá, akoby sme všetci boli zberateľmi niečoho. Je vlastne možné nič nezbierať?

– Áno, ale akoby bolo aj samozrejmosťou zbierať minúty nášho života! Vášeň je tiež zberateľská forma. Ja osobne zbieram spomienky z môjho zmyslového života.

* Ako sa rodí zberateľská mánia?

– Je to potreba ubezpečiť sa, utvrdiť. Ochrániť sa. Je to útočisko, v ktorom zabúdame na vlastnú krehkosť.

* Napísali ste scenár ku komiksu aj filmu (Príbeh nôh). Čím vás zvábili tieto rôznorodé žánre?

– Písaval som najmä pre divadlo, hra Slobodní je o istej zoznamovacej agentúre na úpadku. Potom sme nakrútili krátkometrážny film (Príbeh nôh), ktorý je dostupný na mojej stránke Facebooku. Najviac zo všetkého ma priťahuje asi možnosť rozprávať príbeh. Nezáleží na prostriedku.

* Používate vo svojich dielach autobiografické prvky, alebo je všetko fiktívne, respektíve vytiahnuté z pozorovaní skutočného sveta?

– Nič nie je autobiografické, hoci niektoré detaily sú osobné. Napríklad, ak hovorím o nejakej žene, je fiktívna. Nikdy som ju nepoznal. Ale ak rozprávač tvrdí, že sa mu páčia jej rovné vlasy, tak to už je autobiografické. Niekedy sú moje postavy zmiešaninou prototypov, takým fantazijným výtvorom. Ale dúfam, že nikdy nestretnem v reálnom svete také bizarné postavy ako som vykreslil v mojich románoch.

* Podľa vás spisovateľ plní nejaké poslanie, že je nositeľom istého odkazu?

– Nie som spisovateľ politicky zaangažovaný. Ale myslím, že môžeme v súvislosti s písaním hovoriť o poslaní. Erotický potenciál mojej ženy som tvoril s myšlienkou, že sa musíme prijať takí, akí sme. Že krásu môžeme odhaliť všade, v hocijakej situácii. A hlavne, že výzor nie je až natoľko dôležitý, ale to, kto sme. Nesmieme sa nechať viesť diktatúrou zmyslovosti.

* Ako ste začali písať?

– Začínal som milostnými listami dievčinám. Bol som vtedy veľmi romantický.

Katarína Laučíková