Vyhľadávanie
Rozhovor s francúzskym spisovateľom Emmanuelom CARREROM
Priťažké rodinné dedičstvo
Emmanuel Carrère (1957) je synom významnej francúzskej akademičky a sovietologičky Hélène Carrère d’Encausse, má rusko-gruzínske korene. Vyštudoval politológiu na Inštitúte politických vied v Paríži, kde aj pracuje v slobodnom povolaní, venuje sa najmä písaniu (románov, scenárov, esejí) a réžii. Do slovenčiny boli zatiaľ preložené dva jeho romány – L’Adversaire (Protivník, Slovart 2000) a Un roman russe (Ruský román, PT Albert Marenčin 2007). V Protivníkovi spracoval prípad Jeana-Claudea Romanda, ktorý zavraždil svoju ženu, deti a rodičov a následne sa pokúsil spáchať samovraždu. V Ruskom románe sa zas púšťa po stopách posledného zajatca druhej svetovej vojny Andrása Tomu, ktorý strávil päťdesiattri rokov v ruskej psychiatrickej liečebni v Kotelniči.
* Na počiatku knihy stojí film, Návrat do Koteľniča. Ako vznikol tento projekt? Aký je jeho východiskový bod?
– Ako uvádzam na začiatku knihy, mal som ťažkosti oslobodiť sa od Protivníka. Ten príbeh ma väznil sedem rokov. Celkom ma vyšťavil. Potreboval som prejsť na niečo iné, otočiť stránku. Povedal som si, že najlepší spôsob, ako to urobiť, je pustiť sa opäť do reportáží. A vtedy mi ponúkli príbeh Andrása Tomu, maďarského vojaka, ktorý sa stratil cez vojnu a ktorého práve našli v psychiatrickej liečebni v Rusku. Najprv som bol podráždený, že myslia na mňa, keď sa objaví chlapík, ktorý strávil celý život v blázinci. Ale perspektíva reportáže sa mi celkom pozdávala. A navyše by ma to ani príliš nezaťažilo. Nanajvýš pár týždňov práce... Vtedy som ešte netušil, že sa púšťam do omnoho dlhšieho dobrodružstva, ktoré bude takisto trvať sedem rokov.
* Nápad napísať knihu prišiel zároveň s filmom, alebo až neskôr?
– Vlastne dosť skoro. Veľmi dobre som si rozumel so štábom, s ktorým som pracoval na reportáži a mal som veľkú chuť túto skúsenosť si zopakovať. Počas našich alkoholických rozhovorov sme si niekedy predstavovali, že sa vrátime do Koteľniča, nezaujímavého zapadákova, aby sme zistili, čo sa môže prihodiť, keď ostaneme dlhší čas na takom mieste... A zároveň, príbeh Andrása Tomu odkazoval na osud môjho starého otca, o ktorom som sa chystal napísať... Tak sa zrodil nápad na film aj knihu. Celkom som nevedel, akú formu to bude mať, ale mal som pocit, že urobiť film by mi pomohlo napísať knihu, a tiež by to znamenalo zažiť niečo v Rusku. Potom sa to rozbehlo. Najprv som si len robil poznámky, ale veľmi skoro som sa pustil do štúdia ruštiny, aby som mohol napísať o svojom starom otcovi a o udalostiach z môjho detstva. Vtedy sa skonkretizoval aj projekt na film a ja som sa na mesiac vrátil do Koteľniča.
* Po prečítaní knihy má človek dojem, že podobne ako v prípade filmu ste urobili veľký kus práce strihaním a spájaním.
– Naozaj mám pocit, že som viac dával dokopy, než písal. Počas rokov som nazhromaždil množstvo rôznorodého materiálu, denníky, ktoré som si písal pri nakrúcaní, texty v ruštine, ku ktorým sa následne pripojili erotická poviedka pre Le Monde a opis tých príšerných týždňov, ktoré nasledovali po jej uverejnení. Celé to predstavovalo horu papierov, s ktorými som si nevedel rady, až som sa rozhodol ten materiál považovať za filmové zábery a tak k nim aj pristupovať.
* Tento román akoby zahŕňal všetky ostatné vaše knihy. Chceli ste bilancovať?
– Doslova. Ako som sa blížil k päťdesiatke, potreboval som zistiť, kam som sa dostal, o čom hovoria moje predchádzajúce knihy. Tomu zodpovedalo vrhnúť sa do takéhoto otvorene autobiografického projektu.
* Paralelne s príbehom Andrása Tomu sledujeme osudy vášho starého otca z matkinej strany, ktorého zmiznutie na jeseň roku 1944 a pravdepodobné popravenie za kolaboráciu nikdy neboli objasnené. Snažíte sa touto knihou o jeho čiastočnú rehabilitáciu?
– Svojím spôsobom... Jeho prízrak dlho mátal našu rodinu. Chcel som ho lepšie spoznať, aby som vedel, kým v skutočnosti som.
* Celý život ste sa považovali za iného, výnimočného, úžasného a obludného zároveň. Je to sčasti dedičstvo po starom otcovi?
– Nemôžem poprieť istú podobnosť, niektoré spoločné črty. Tak ako on mám sebadeštruktívne tendencie, a zažil som aj veľmi temné, depresívne obdobia.
* Prečo práve Ruský román?
– Páčilo sa mi mať slovo román v názve, i keď z technického hľadiska to nie je fikcia, ale je to veľmi románová kniha, ktorá využíva všetky prostriedky románu.
* Počnúc Protivníkom, skutočnosť tvorí neoddeliteľnú súčasť vášho diela.
– Táto konfrontácia so skutočnosťou sa pre mňa stala potrebnou. Vystavujete sa ňou ale nebezpečenstvu, že skutočnosť vám odpovie. Protivník a Ruský román ukazujú, ako skutočnosť preberá kontrolu, aby zmarila naše plány a snahy ju ovládnuť.
* Príklon k jazyku zredukovanému na jeho najjednoduchší výraz posilňuje surovosť niektorých situácií, prudkosť citov, ako napríklad pri vašom rozchode so Sophiou. Prečo ste zverejnili toto ľúbostné fiasko?
– Moje písanie sa značne zjednodušilo. Je rudimentárnejšie a tiež vypätejšie, aspoň dúfam. V tomto sa líšim od autorov ako Echenoz či Michon, ktorí sú spisovateľmi jazyka a ktorých veľmi obdivujem. Preberám skôr banálnosť jazyka. Viac dôverujem bežnému jazyku. Tá vyhrotená situácia zo mňa spravila protivného šialenca. To sa pri vášnivom vzťahu stáva často. Jednoducho si myslím, že som priznal niečo úboho ľudské. Nech je to akokoľvek, nespôsobuje mi to nejaké extrémne rozpaky.
* Na začiatku Ruského románu hovoríte, že porozprávate posledný príbeh o uväznení, ktorý bude zároveň príbehom vášho oslobodenia. Cítite sa teraz oslobodený?
– Trochu. Mám pocit, že som sa mnohého zbavil, najmä toho rodinného dedičstva, ktoré bolo trochu priťažké na to, aby som ho mohol uniesť. Možno si len robím ilúzie, ale cítim, ak aj nie oslobodenie, tak aspoň akúsi úľavu... Okrem toho som zvedavý, čo príde teraz... Nie nutne nedočkavý, ale zvedavý.
Podľa Le Matricule des anges, N° 82 spracovala a preložila Ivana Dobrakovová
