Rozhovor s francúzskym spisovateľom Gillesom LEROYOM

Rozhovor s francúzskym spisovateľom Gillesom LEROYOM

Lesk a bieda slávy

Gilles  Leroy (1958) po ukončení štúdia literatúry vystriedal viacero zamestnaní, neskôr vyučoval  modernú literatúru  a pracoval ako novinár pre magazín o architektúre a dizajne L´Art vivant. V roku 1987 mu vyšla prvá kniha Habibi a začína pracovať ako spisovateľ na voľnej nohe. V súčasnosti žije v Normandii. Doteraz vydal dvanásť kníh, prevažne románov, námety čerpá najmä z vlastných skúseností. V príbehu písanom denníkovou formou Maman est morte (Mama zomrela, 1990) spomína na matkin boj s rakovinou prsníka, román L´amant russe (Ruský milenec, 2002) zobrazuje vášnivý ľúbostný vzťah francúzskeho študenta a staršieho Rusa, ktorí sa stretli v Leningrade ešte počas Brežnevovej éry. Jeho najnovším dielom je beletrizovaný životopis Zeldy Sayrovej, manželky Francisa Scotta Fitzgeralda,  Alabama Song.

 * Prečo ste si ako tému svojho románu zvolili spolužitie tejto slávnej americkej dvojice?

– Asi v dvadsiatich som sa ako študent podrobnejšie zoznámil s americkou literatúrou a zo všetkých autorov ma najviac fascinoval Francis Scott Fitzgerald. Najskôr ma zaujali jeho romány a poviedky a v nadväznosti na tvorbu som sa začal zaujímať aj o jeho život. Keďže jeho tvorba sa akoby paralelne rozvíjala so vzťahom k Zelde, zaumienil som si, že raz sa budem venovať príbehu tejto dvojice. Potom som tému Scotta a Zeldy a celého jazzového veku nadlho odložil. Asi pred tromi rokmi som našiel v stolíku fotografiu slávnej dvojice, ktorú som dávno opatroval. Okamžite som sa rozhodol, že o nich napíšem knihu. Za 30 rokov, odkedy som sa s nimi literárne zoznámil, sa však môj pohľad na nich zmenil. Prehodnotil som svoj obdiv voči Scottovi. Uvedomil som si, že ako 20-ročný som ním bol prehnane fascinovaný, čo je pochopiteľné. Presne v tomto veku on vstúpil do literárneho života a hneď od začiatku bol úspešný. Pre mladých sa stal ikonou 20. a 30. rokov, jeho život niesol všetky znaky tejto doby. Ale bol by tým Scottom aj bez Zeldy? Preto ma čoraz viac z tejto dvojice začala zaujímať Zelda. Jej osud sa mi zdal oveľa zaujímavejší. Na jednej strane je to oslnivý príbeh krásky z vysokých spoločenských kruhov, na druhej strane však krutý a smutný.

* Zeldin príbeh ste uchopili ako jej spomínanie. Ako sa vám podarilo vžiť sa do jej myslenia, do jej pocitov najmä vo veľmi intímnych vzťahoch?

– Veľmi rýchlo som sa rozhodol, že jej osud vyrozprávam v prvej osobe. Ako spisovateľ mám isté skúsenosti s uchopením postavy, s vyjadrením jej pocitov a prežívania, preto som hneď od začiatku vedel, že postavu Zeldy môžem najlepšie vyjadriť z jej vlastného pohľadu. Najskôr som si napísal len skúšobne niekoľko scén, niekoľko dialógov, aby som sa presvedčil, či dokážem splynúť so ženskou postavou. Na moje prekvapenie to nebolo až také ťažké. Spisovateľ by sa mal vedieť stotožniť s akoukoľvek postavou, ktorú vytvorí, nemusí byť len fiktívna, rovnako pristupuje aj k reálnej osobnosti. Prečo napríklad pani Bovaryovej patrí osobitné miesto v literatúre? Pretože Flaubert sa vedel dokonale ponoriť do ženskej postavy, a to nielen do jej duše, ale vcítil sa aj do jej telesnej schránky. Lenže jej príbeh vyrozprával v tretej osobe. Tým, že som Zeldin príbeh vyrozprával v prvej osobe, prekročil som hranicu medzi autorom a postavou. Nezvážil som však riziko, ako sa vcítiť do postavy, keď sa Zelda zblázni. Tieto pasáže sa mi písali naozaj ťažko. Chytil som sa do vlastnej pasce.

* Román je istou obhajobou Zeldy, vo viacerých aspektoch oprávnenou. Stavia sa proti hlasom, ktorí ju obviňovali, že priviedla Scotta k alkoholizmu.

– Prvú časť knihy som napísal vo Francúzsku, potom som vycestoval do Montgomery do Alabamy, kde Zelda začala svoj život, aby som lepšie pochopil celý kontext ich vzťahu. V literárnej histórii nájdeme rozličné pohľady na Zeldu. Životopisy, ktoré vychádzali v prvom období, od roku 1940 do 60. rokov, teda krátko po Scottovej smrti, neboli Zelde priaznivo naklonené. Obviňovali ju, že kvôli nej Scott viedol nespútaný život, že nadmerne pil, a tým premrhal svoj talent. Treba sa však zamyslieť nad pravdivosťou týchto svedectiev. Ako môže jeden z partnerov naučiť toho druhého piť, ako mu môže zabrániť pracovať? Životopiscov v 60. rokoch ovplyvnil najmä Hemingway, ktorý odsudzoval Zeldu, že má vysoké nároky, že žije nad pomery a núti Scotta písať do všelijakých novín, čím si rozdrobuje talent. Je to však len jeden z pohľadov a treba si uvedomiť, že Hemingway Zeldu nenávidel rovnako ona jeho. Roku 1970 napísala vynikajúci Zeldin životopis Nancy Milfordová. Najnovšie životopisy po roku 2000 už prinášajú aj iné svedectvá a demýtizujúce pohľady na Zeldu.

* Zo Zeldinho pohľadu sa javí v inom svetle aj Scott, čo ho podľa vás výrazne formovalo?

– Scotta najvýraznejšie ovplyvnil jeho sociálny komplex, ktorým trpel od detstva. Celý život túžil po sociálnom uznaní, po takom spoločenskom postavení, aké patrilo jeho rodine, kým otec nerozumným podnikaním nepremrhal celý majetok, až skončil ako predavač čistiacich prostriedkov. Scott sa celý život usiloval očistiť otca, vrátiť mu jeho česť, ale sám bol taký istý. Peniaze sa stali jeho neurózou. Dvakrát v živote sa zamiloval, obidve ženy boli preňho spoločensky nedosiahnuteľné. Je pravda, že Zelda mala vysoké finančné nároky, ale len preto, lebo jej taký životný štýl sám ponúkal. Ona ho nikdy nežiadala, aby prenajímal najdrahšie domy, aby platil služobníctvo, a už vôbec nie, aby ju umiestnil v najdrahších sanatóriách...

* Aký je ohlas na vašu knihu v USA?

– V USA knihu neprijali veľmi dobre. Hoci ju vydavatelia hodnotili vcelku priaznivo, nikto ju nechcel vydať. Prekážalo im najmä to, ako píšem o Hemingwayovi. Priateľka, ktorá pracuje ako knižná agentka, ma upozornila, že v USA sa veľmi ťažko presadzujú také diela, keď autor z inej kultúry píše o americkej kultúre. Teraz pracujem na adaptácii Zeldinho príbehu na divadelnú hru, mala by ju uviesť ako monodrámu významná herečka Dominique Blanc, ktorá dramatizáciu iniciovala.

Marta Bábiková  

Foto Peter Procházka