Keď niečo veľmi chceš...

Kliment Ondrejka (1959) sa rád neformálne podpisuje skratkou KO, ale veci, ktorým sa venuje, zväčša skončia opačne, teda OK. Dôkazom sú knižné tituly, ako Rekordy Slovenska, Atlas prírodných zaujímavostí Slovenska (spolu s D. Kollárom) a mnohé ďalšie. O osobných rekordoch a zaujímavostiach prezrádza v tomto rozhovore, ale aj na adrese:www.presporokfolk.ventilrg.sk.

 


 

• Predtým než si sa stal profesionálnym geografom, bol si neprofesionálnym hudobníkom. Priznám sa, mierne ma zaskočila kombinácia zemepis – hudba v jednom človeku... Ako sa to všetko v tebe rodilo?
– Pri odpovedi na túto otázku sa musím vrátiť do raného detstva. Pochádzam z Liptovských Sliačov, a to je veľmi muzikálna obec. Vybavuje sa mi absolútne dávna spomienka, keď som mal zo dva tri-roky a bol som na nejakej rodinnej posiedke. Spoločnosť spustila spev, mohla to byť pieseň Čí to domček, no a mňa tá melodika (textu som ešte nerozumel) tak dojala, že som sa usedavo rozplakal. Nejako som vycítil tú clivú aiolskú starodávnu melodiku, ktorá dokáže rozochvieť city. No a potom neskôr, keď som začal brnkať na gitare, inšpirovala ma hudobná scéna 70. rokov a muzika ma chytila ako možnosť vyjadriť svoj vnútorný svet.

• A ako to bolo s geografiou...
– Tú majú na svedomí viac moji rodičia ako ja sám. Na gymnáziu som okrem hudby mal rád prírodu, rád som čítal cestopisy, verneovky, bavila ma populárno-náučná literatúra, praveké svety, maľby Zdeňka Buriana, zbieral som známky... Otec usúdil, že by nebolo zle venovať sa niečomu v tom duchu a navrhol mi ochranu životného prostredia na Prírodovedeckej fakulte, asi vycítil, že to má perspektívu. V roku, keď som skončil gymnázium, však toto štúdium neotvárali, malo dvojročný cyklus, no a najbližšie k tomuto odboru bola geografia. Neprotestoval som, no a vyšlo to. Úplne prozaické.

• Tvoja hudobná dráha sa však ďalej vôbec nevyvíjala neprofesionálne. V druhej polovici 80. rokov skupina Prešporok zahviezdila. Bola to doba Petra Nagya, skupiny Elán a neskôr Paľa Haberu – a zrazu kdesi medzi nimi mestský folk...
–Z Liptova sme sa presťahovali do Bratislavy, keď som mal tri či štyri roky, na vtedy úplne okrajové sídlisko Štrkovec na Zálužickú ulicu. Tu som vyrastal so svojimi rovesníkmi pozbieranými z rôznych kútov vtedajšieho Československa, ba jeden kamarát pochádzal z Bulharska. Naším svetom boli rôzne bandy, cítili sme sa v nich ako Rýchle šípy. Tu som sa stretol s Danom Mikletičom a Kamilom Vilinovičom, s ktorými sme založili Prešporok. Mimochodom, názov vymyslel Dano a mal vyjadrovať to, že sme Bratislavčania, že hráme čosi ako mestský folk a vtipom malo byť aj to, že keď sa to napíše ako Prešporock, tak to tiež vyjadruje našu hudobnú orientáciu (pred nedávnom tento fór využil aj Boris Filan vo svojej knižke). Skúšali sme na lavičkách pred domom, či v neďalekej gaštanovej aleji. Mali sme dosť kuriózne zloženie: dve gitary a rytmiku, ktorou bola blana na bubon, do ktorej Dano udieral zápalkovou škatuľkou (veľmi originálny zvuk), a triangel, skrátka, každý kto nás videl, si nás dobre zapamätal :-).

• No a kedy prišiel ten zásadný prelom a hit Tancujúca kráľovná?
– Na jednej prehliadke v Ružinove si nás všimol Ľuboš Zeman a napísal veľmi pochvalný článok do Večerníka, kde ma vyzdvihol aj ako textára. Pomyslel som si: sláva je už tu... Nebolo to však až také dramatické, niekedy nás aj dobre zvozili. A názov sa vtedajšiemu socializmu vôbec nepáčil, bol vraj poplatný Rakúsko-Uhorsku. Názov sme nakoniec nezmenili, zostavu áno a pomerne často: z kapely odišiel Dano a prišiel „nejaký” Robert Grigorov s Reném Frankom. Takto sme zažili pomerne hviezdne obdobie, vypredané koncerty na Vajnorskej, súťaž Politická pieseň s víťazstvom v Martine a postupom do Sokolova. Dnes neviem, či sa tým mám chváliť, alebo sa za to hanbiť. My sme tú súťaž však vôbec nechápali politicky, boli sme organizovaný pod Obkasom v Ružinove a za to, že sme tam mohli cvičiť, museli sme absolvovať všetky súťaže, medzi nimi aj Politickú tieseň (ako sme ju interne volali) a okrem iného v tom roku tam s nami súťažil aj Peter Nagy a Paľo Habera, na pódiu hosťoval Elán, Pavol Hammel a mnohí, aj dnes známi interpreti. Hrali sme s výraznou flautou, violončelom, husľami, elektrickou gitarou, klávesmi a tak podobne. V jednej z našich zostáv sa zrodila aj pieseň Tancujúca kráľovná. Taký šťastný, pomerne melodický nápad. Text som zložil po jednej diskotéke vo véčku. Jedna kočka tam tak vcítene sama tancovala na parkete a na očné a iné výzvy nás chalanov kašľala, až som uvidel tieto verše: V kuželi matných svetiel / Tancujúca kráľovná / Kto okolo nej len raz prešiel / Ošiaľ z toho v hlave má // Tak tancuj dievča, tancuj / Každá chvíľa je tu iba raz / Rozdávaj radosť, rozdávaj krásu / Do tmy kúsok svetla. S pies ňou sme bodovali v Triangli, hrala sa v rozhlase, vyhrali sme s ňou v súťaži Rocklet, za čo nám ju spolu s piesňou Spomínam na teba nahral OPUS na malú platňu. Dokonca som ju našiel v nejakej cukrárni v džuboxe, kde sa mohla hrať za korunu :-).

• A potom v 90. rokoch sa skupina rozpadla, no ako to je, keď som vás na vlastné uši počul len nedávno hrať... A dokonca ťa možno stretnúť v tričku s nápisom Prešporok!
– V 90. rokoch prišli ťažké časy, v prvom rade bolo treba uživiť rodinu. Mám tri deti a geografia nebola odborom, v ktorom by sa dalo úspešne podnikať, či inak zarobiť balík peňazí. Navyše krachla Slovenská kartografia, kde som pracoval, a musel som sa poriadne obracať. Ani psychike to veľmi neprospievalo. Podobné problémy mali aj iní členovia kapely, opustil ju aj môj súpútnik Kamil. Skúsil som ešte nejaké pokusy s novou zostavou, taký elektronický folk s Máriusom Kopcsayom, Jurajom Majerom a Vladom Mrázkom. V 1991 sme ešte vďaka Hanke Daubnerovej, dobrej víle slovenského folku, nahrali v STV profilovú reláciu v cykle Pesničkári slovenskí. Mali sme tam štyri piesne: Stratený čas; Mám, máme, máš; Dosiahneme to a Taký som sa sám sebe zdal.

• Takže hamletovsky: hráte či nehráte, to je otázka!
– Keď sa mi blížila päťdesiatka, tak som si dal tú hamletovskú či skôr leninovskú otázku, čo robiť, aby som ju patrične oslávil, a napadlo mi stretnúť sa s priateľmi, s ktorými som za muzikantskej éry hral. No a keď sa už stretnúť, tak si aj zahrať a keď zahrať, čo tak skúsiť to ako koncert. Vtedy sa začali diať rôzne veci, mám pocit, že „niekto zhora“ chcel, aby to tak dopadlo a patrične mi pritom pomáhal. Niečo v duchu Coelhovho Alchymistu, že keď niečo veľmi chceš, aj Vesmír sa spojí, aby si to dosiahol... Ešte však musím spomenúť svojho syna. Začal sa učiť na gitaru, a ja som ju tak po rokoch opäť chytil do ruky. To on ma má na svedomí :-). Koncert sa udial v Dome kultúry v Dúbravke a mal veľký úspech, takže sme si povedali, že teraz to už nemá zmysel nechať tak. Od toho pamätného koncertu hráme už dva roky, dokonca vznikajú nové piesne. Múza sa opäť prebudila... Takže odpoveď je: HRÁME!

• Spomenul si aj svoju textárčinu, máš nejakú peknú báseň ukrytú v tme šuplíka?
– V mladších rokoch som skúšal písať sci-fi poviedky, napísal som asi štyri, či päť. Jednu neskôr sfilmovali Američania :-), mali podobný nápad vo filme Armagedon, akurát, že u mňa to bola kométa a odpálil som ju tridsať rokov pred Američanmi všetkými atómkami, čo boli na Zemi, a tým zavládol mier, keďže ľudstvo potom už tieto zbrane nemalo :-). Samozrejme, hlbšie som sa venoval písaniu textov pesničiek a myslím, že medzi básnikom a textárom, najmä folkovým, nie je veľký rozdiel. Napísal som asi stovku textov a pokúšal som sa aj tak voľne básniť. Dokonca som našiel odvahu a nejaké básne som poslal na Wolkrovu Polianku, no a zabodoval som...

• Napriek tomu, že v 90. rokoch bolo ťažké obdobie pre geografiu, predsa len máš odvtedy na konte množstvo odborných titulov a aj popularizujúce tituly s komplexnejším záberom. Obľúbené sa stali Rekordy Slovenska, mne sa napríklad veľmi páčila aj knižka Tajomstvo kalendárov, takže múza ani v tomto smere určite nespí, čo chystáš?
– Som taký tvorivec, asi to máme v rodine. Môj len nedávno zosnulý otec, významný folklorista, bol v tom neprekonateľný. On písal všade, vo vrecku mal vždy papierik a pero a čokoľvek počul, čo ho inšpirovalo či malo charakter nejakého príslovia, už to zapisoval. Veď má na konte viaceré knihy rozprávok, odborné publikácie a žiaľ i tisícky strán zatiaľ nevydaných prác, ktoré po ňom zostali v rukopisoch. Ja som viac pragmatik a snažím sa, ak už niečo napíšem, doviesť to do finále. Tie Rekordy, čo spomínaš, sa mi stali osudnými. Najprv som vymyslel titul Rekordy Zeme, Rekordy Európy, potom Rekordy Slovenska, tie teraz pripravujem s priateľom dať na internetovú stránku s názvom Artúr (myslené ako umelecké cestovanie – art tour). Tým som ale nevyčerpal rekordové možnosti a rozhodol som sa napísať rekordy o našom hlavnom meste, teda Rekordy Bratislavy. Texty už mám tak do troch štvrtín hotové a teraz chodím po meste a fotografujem to, o čom píšem. No a keď pánbožko dá, tak možno vyjde aj táto knižka.