Vyhľadávanie
Nekráčať po vychodených stopách
Hovorí jubilujúca grafička a ilustrátorka Naďa RAPPENSBERGEROVÁ-JANKOVIČOVÁ
Slovenská grafička Naďa Rappensbergerová-Jankovičová znova raz v týchto dňoch nemá pokoj na svoju prácu. Ruší ju jej vlastný čas, akési jubileum, ktoré jej pripomína minulosť, núti ju obzerať sa, spomínať, hoci ona by najradšej pracovala v ateliéri na niečom novom, ďalšom, čo by mohla znova vystaviť, čím by skúšala reflexiu na skutočnosť svoju aj iných. Áno, to má najradšej.
Narodila sa v Kokave nad Rimavicou, gymnázium absolvovala v Banskej Štiavnici, štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ukončila ho prvým veľkým úspechom: 1. cenou VŠVU za 4 absolventské cykly. Roku 1964 získala 2. cenu v česko-slovenskej prehliadke pre Medzinárodnú výstavu knižného umenia v Lipsku za ilustrácie ku knihe M. Šolochova Osud človeka, odmenu v súťaži k 20. výročiu SNP za cyklus V horách. Od roku 1969 Vedie skupinu Graphic Art, ktorá do roku 1971 každoročne vystavuje v Galérii Cypriána Majerníka (marec 1969, september 1970, 1971) v roku 1972 vo Florencii a Vicenze. Na medzinárodnej výstave exlibrisu v Barcelone roku 1971 jej udelili 1. cenu Juana Seda Perisa Mancheta. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ jej vydalo roku 1978 novelu Jediné ráno, za ktorú získala vydavateľské ocenenia v súťaži k Roku ženy. Je držiteľkou Zlatej medaily Slovenského zväzu žien. Vystavovala v Bratislave a iných mestách Slovenska (vyše tridsať samostatných výstav). Od roku 1962 sa pravidelne zúčastňovala na prehliadkach a výstavách slovenského výtvarného umenia v zahraničí, na medzinárodných súťažiach grafiky, exlibrisu a ilustrácií: Lipsko 1964, 1971, Krakov 1966, Solingen 1971, Barcelona 1971, Florencia, Vicenze 1972, Mexico City 1972, Viedeň, Mölding 1973, Weimar 1973, lotyšská Riga 1973, Budapešť 1974, slovinský Bled 1974, Terst, Padova, Rovigo, Benátky 1975, nemecký Kreffeld 1975, Mölding 1975, Moskva 1975, 1976, Krakov 1976, Szeged 1979, Linz 1980, Saint Niklaas v Belgicku 1981, Lipsko1982, Oxford 1982, Most 1984, Oslo 1985, Kyjev 1985, Praha 1994, Galerie Lehár vo Viedni, 1993, Belehrad 1994, Atény 1995, Neukirchern 1995, Osaka 1995, 1999, Viedeň, Marchegg, Linz 2000, Viedeň 2001, Praha 2001. Tento impozantný výpočet dopĺňajú dve monografie – Karol Vlk Naďa Rappensbergerová. Grafika – ilustrácie (Tatran 1989), Naďa Rappensbergerová (JUGA 2000) a dva dokumentárne televízne filmy – Naďa Rappensbergerová. Rovnováha na vlásku (Slovenská televízia Bratislava 2001), Naďa Rappensbergerová. Príbehy lásky (Dokumentárny film. Slovenská televízia Bratislava 2003).
* Stretla som sa s vami – akože inak – najskôr cez slovo. Vaša kniha Jediné ráno, ktorá má neopísateľné fluidum a tajomstvo sa mi tak páčila, že som napísala nadšenú recenziu a predsavzala som si: ak sa raz odhodlám vydať svoje novely, vy by ste ich vedeli pochopiť a ilustrovať. Tak sa aj stalo pri mojom debute Zvony v kameni. Hovorí sa, že výtvarníci nevládnu slovom. Pre vás to neplatí. Ste známa briskným intelektom, rýchlym, často ironickým úsudkom a presnými formuláciami. Ako teda funguje táto vnútorná dvojkoľajnosť: na jednej strane slovo, ktoré sa mimovoľne formuluje z pocitov, a na druhej strane realizovaná vizuálna predstava, ktorá predbieha ruku?
– Asi tak. Keď kreslím, zásadne eliminujem písané slovo. Len čo kresba alebo obraz potrebujú písaný výklad, je to zlé... Dokonca je pre mňa nepríjemné vymýšľať názvy grafík, preto ich radšej zhŕňam do kolekcií pod jeden názov.
* Problém vzťahu slova a jeho vizualizovanej podoby je vám blízky aj ako ilustrátorke. Je vám svet kníh pre deti bližší ako svet kníh pre dospelých?
– Práve naopak. K detským knihám som sa nikdy nedostala, boli vyhradené kolegom maliarom a ja som grafička. Ilustrovala som veľmi rada poéziu, ktorá mi poskytovala slobodu vyjadrenia. Už menej rada „knihy pre mládež“ kvôli vydavateľským a autorským imperatívom.
* Z vášho životopisu viem, že v 50. rokoch váš otec, lekár, stratil súkromnú prax, že vás a niekoľko ďalších spolužiakov takmer nepustili k maturite. Tým sa asi váš vzťah k socializmu neposilnil...?
– Boli sme zvyknutí na šikanovanie, lebo otec ako presvedčený demokrat (a ešte aj hlboko veriaci) bol „odvelený“ z Košíc do Banskej Štiavnice. Aj z toho sa dá vybrať niečo dobré – bola to tá krásna, vtedy ale úplne zabudnutá a zanedbaná Štiavnica. O mojej maturite som sa plnú pravdu dozvedela až na maturitnom stretnutí, keď mi triedna profesorka Sliačanová vyrozprávala, ako sa za nás – kádrovo nespoľahlivých – postavil profesorský zbor. Ale s odporúčaním na vysokú školu už nemohli ani profesori nič urobiť.
* Študovali ste u Vincenta Hložníka, ale je známe, že ste sa dosť skoro od neho emancipovali, že pomerne často meníte štýl a spôsob tvorby. Čo všetko vplývalo na posuny vo vývine vašej tvorby?
– Osobnosť profesora Vincenta Hložníka nám dala silný humanistický základ. Profesor nám však nechával priestor na sebarealizáciu. Nemyslím, že by som menila názory – je to, ako hovoríte, iba spôsob práce, a ten si prirodzene vyberá každý sám. Jednoducho – nebavilo by ma stále šľiapať vo vlastných stopách.
* Istá fáza vo vašej tvorbe bola surrealistická. Symboly sú dodnes ťažiskovou zložkou vašich kompozícií. Zaujímalo by ma, aký je váš vzťah k tvorbe Albína Brunovského. S ktorými grafikmi slovenskými a zahraničnými sa cítite spriaznená? (Max Ernst?)
– K Albínovi Brunovskému aj Maxovi Ernstovi, ktorých si veľmi vážim, mám náramne kladný vzťah – hovoriac rečou úvodníkov. Vymenovať všetkých grafikov, ktorých mám rada, si netrúfam, a myslím, nie je to ani dôležité. Je ich dosť veľa, ale pri vlastnej práci treba na nich zabudnúť, čo aj robím.
* Prečo ste si vybrali ako celoživotné médium práve grafiku, a nie, povedzme, maľovanie na hodváb? Nazdávate sa, ako povedzme Ján Bakoš, že grafika sa lepšie hodí na to, aby vyjadrila skryté, neprípustné témy a motívy?
– Uznávam názor Jána Bakoša: keby som bola milostivou paničkou, maľovala by som možno kytice na hodváb a mala by som asi svätý pokoj, spĺňajúc predstavy istej časti môjho okolia v mladosti. Viete si ma predstaviť, ako maľujem kytice na hodváb?
* Ako vidíte svet ženy? Mám tu na mysli Cyklus Magdalény a iné...
– Tak, že nemaľujem kytičky ani na hodváb, ani na litografický kameň. Sama sa bavím na prípadoch, keď som si zaumienila nakresliť kyticu: aj som to urobila, ale v polovici práce sa mi do nej priplietlo niekoľko postáv a celá kompozícia nadobudla namiesto sladkého dramatický výraz (Večerná kytica, Príbeh zo zámku XVII. atď.).
* Vaša tvorba je intímna, s motívmi medziľudských vzťahov. Napriek tomu ste reagovali na politicko-spoločenskú situáciu v roku 1968/69 cyklom litografií Teror, ktorý ste vystavovali v Primaciálnom paláci v roku 1969. Záujem o veci verejné sa v intímnejšej podobe prejavuje aj v zaľudnenej architektúre grafického cyklu Okná a iných prácach. Možno ho považovať za symptóm vašej tvorby, za vizuálnu reflexiu rozličných problémov súčasného človeka vo významovo mnohovrstevných obrazoch?
– V Primaciálnom paláci bol roku 1969 vystavený aj cyklus litografií na tému Jána Palacha a okupácie pod názvom Atmosféra, ktorý vystavili aj v Belehrade na mojej samostatnej výstave v Grafickom kabinete, ale pod názvom Atmosféra roku 1968. Následky ma síce neminuli, ale boli zmiernené preto, lebo roku 1969 som vážne ochorela a celý nasledujúci rok som strávila v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Ako optimistka podotýkam, že aj choroba je na niečo dobrá. Nedala som si pokoj a hneď po odchode z nemocnice (na reverz) som vystavila litografie Referencia v Galérii Cypriána Majerníka v roku 1970 (téma: kádrové posudky).
* Sú miesta na zemi, ktoré nás do istej miery určujú a sú nám zvlášť blízke. Ako vplýva genius loci na vašu tvorbu?
– Najsilnejšie to pôsobí v Banskej Štiavnici, ale to už je všeobecne známe...
* Často vystavujete doma aj v zahraničí. Čo zostalo vo vašich spomienkach zo zahraničných ciest natrvalo a čo by ste túžili ešte vidieť?
– Rada by som sa ôsmykrát pozrela do Paríža, ktorý milujem, a do Benátok, ktoré obdivujem. Ale ak sa mi to nesplní, čo je vysoko pravdepodobné, tiež sa nič nestane.
Pripravila Mária Bátorová
