Vyhľadávanie
Maximalisti sú požehnaním pre knihu
20. ročník BIB z retrospektívy grafika a ilustrátora Miroslava CIPÁRA
Miroslav Cipár sa narodil 8. januára 1935 vo Vysokej nad Kysucou, študoval na Vyššej škole pedagogickej a Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. V. Hložníka a P. Matejku. V rokoch 1971–1972 pracoval v New Dehli v Indii v Childern's Book Institut, roku 1985 viedol workshop pre ilustrátorov na Srí Lanke, 1987 získal štipendium v USA. Za svoju ilustračnú tvorbu bol viackrát ocenený vydavateľskou Cenou Mladých liet, Smeny (1989), ako aj v súťaži Najkrajšia kniha získal Cenu ministra kultúry (1975, 1979, 1994), od roku 1979 je nositeľom Ceny Ľudovíta Fullu. Z Festivalu najkrajších kníh v Nice si roku 1972 priniesol ocenenie Zlatý orol za ilustrácie Aristofanovej Lýsistraty. Za ilustrácie ku knihe M. Ďuríčkovej Zlatá brána získal roku 1977 Európsku cenu (Univerzita v Padove), Zlatú medailu BIB, bronzovú medailu IBA v Lipsku. Ilustrácie ku knižkám tejto autorky Biela kňažná a Dunajská kráľovná mu priniesli Plakety BIB '73 a BIB '77. Ako ilustrátor sa podpísal pod Veľkú cestovnú horúčku M. Válka, ocenenú na IBA v Lipsku 1982 Zlatou medailou. Od roku 2001 je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra I. triedy. Okrem ilustračnej tvorby sa venuje voľnej a úžitkovej grafike, s touto tvorbou sa prezentoval na viacerých domácich a zahraničných výstavách. V poslednom čase jeho rukopis nachádzame na viacerých knižných publikáciách.
– Na vytvorenie tejto značky nebola vyhlásená nijaká súťaž. Samozrejme, uvažovali sme o tom, že podujatie by malo mať svoju cenu. Predstavoval som si ju ako krásnu kazetu a v nej by boli ukryté typické rozprávkové predmety, zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas. Navrhol som na jej vytvorenie šperkára Antona Cepku. Na príprave BIB-u sa zúčastňovali pracovníci Mladých liet, z Ústredia knižnej kultúry a my študenti VŠVU, ktorí sme už vtedy spolupracovali s vydavateľstvami – Albín Brunovský, Ján Lebiš, Viera Gergeľová, Viera Bombová a ja. V kaviarni Daxe sme s Dr. Dušanom Rollom, Ondrom Mariassym alebo Lacom Nesselmanom, to si už nepamätám, uvažovali o tom, ako by sa podujatie malo volať a akú by malo mať značku, logo. Dr. Dušan Roll chcel, aby názov obsahoval slová: bratislavské, bienále, ilustrácií. Tak sme si tie tri slová napísali a dostali sme skratku BIB. Značka bola vlastne hotová. Neurobil som nič iné, len som otočil dve béčka oproti sebe, v strede zostalo I, zmenil som ho na malé i, aby vyzeralo ako dieťa, bodka nad ním predstavuje hlavu na detskej postave... Samozrejme, vzniklo množstvo názorov na logo, niektorí v tom videli kvetinku. Dovtedy som neurobil jedinú značku, je to moja prvá značka. René Murat napísal do odborného časopisu Typografia, kde uverejnil túto značku medzi 100 najlepšími značkami sveta, že autor použil symbol detí hrajúcich sa s loptou.
Grafika Mariána Veselého poverili, aby spravil plagát k BIB-u, na ktorom by mala byť zvýraznená cena. Karol Lacko je autorom cien Grand Prix, Zlaté jablko a Plaketa.
* BIB je jedným z najvýznamnejších medzinárodných kultúrnych podujatí, ktoré sa usídlili v Bratislave. Zúčastnili ste sa na ňom nielen ako tvorca, ale aj ako člen medzinárodnej poroty, dokonca dvakrát ako jej predseda. Aké trendy možno za takmer 40-ročné trvanie BIB-u sledovať v knižnej tvorbe pre deti?
– Odpoveď na túto otázku pozostáva z dvoch častí. Prvá sa týka kníh pre deti vo svete a druhá špecifickej situácie na Slovensku. Vo svete sa tvorba kníh pre deti vyvíja celkom prirodzene. Bývalé socialistické krajiny mali knihu pre deti privilegovanú, monopolizovanú obyčajne v špecializovaných vydavateľstvách. Jej privilegovanosť spočívala v tom, že mala bohatšie vybavenie, tým boli privilegovaní aj autori, keďže dostávali prácu a tá ich živila, mohli sa výhradne venovať ilustrácii. Dnešná situácia je neporovnateľne skúpejšia ku knihe aj k autorom, teda aj k čitateľom. Servíruje sa im niečo, čo nie je preosiate. Ponúkajú sa im knihy, ktoré si môžete kúpiť aj na benzínovom čerpadle. Je čoraz väčší rozdiel medzi kultúrnou knihou a tou, ktorá sa ponúka. Ilustrácia má zvláštny život, vyvíja sa v kontakte s ,,veľkým“ umením, ale zároveň sa vyvíja aj oddelene od tohto umenia. Mnohí vynikajúci umelci sú zároveň aj vynikajúcimi ilustrátormi, čo sa odzrkadlilo na slovenskej a českej knihe pre deti – Fullom počínajúc, cez Albína Brunovského, Jiřího Trnku, Mikuláša Alša, Josefa Ladu a končiac súčasnými výtvarníkmi ako Dušan Kállay. Obyčajne tí najväčší umelci sa venovali aj tvorbe pre deti. To je naše špecifikum. Inde na svete sú špecialisti-ilustrátori, pretože kniha pre deti sa považuje za čosi nižšie a ilustrácia sa nepokladá za umenie, ale za predmet komunikácie. Pristupovať k tvorbe knihy tak, ako Ľ. Fulla, Eva Bombová alebo Viera Gergeľová, s maximálnymi výtvarnými nárokmi, to znamená, že sa vyžadujú maximálne nároky aj na jej celkovú úpravu, na jej formát, na tlač. Samozrejme, v našich pomeroch sa to neprejavilo na cene knižky. Každá knižka bola dotovaná a potom sme kultúru brali ako čosi prirodzené. Knižná kultúra je porovnateľná s filmom. Kedysi sme chodili do kina na umenie. Teraz si musíte dávať veľký pozor, aby ste našli hodnotný film medzi všelijakými taľafatkami, akčnými filmami a slaďákmi. Ako príklad uvediem disneyovský film Kráľ zvierat. Išli sme naň s vnukom a vnučkou, mali vtedy asi tri a štyri roky. Bolo zaujímavé, že mladšia vnučka, ešte zvyknutá na rozprávky, čo jej čítali rodičia, sa na filme nudila. Bol som prekvapený, pretože aj ja som sa nudil. Predstavenie bolo na úrovni reklamných filmov. Vnuk už bol zvyknutý na všelijaké komiksy, ten sa na filme výborne zabával. Tam bolo vidno návyk na istú duchovnú stravu. To, čo podávate dieťaťu, na to si navykne a potom ani nezbadá, že je to jeho kultúrnemu zdraviu prospešné alebo škodlivé.
Tvorba kníh pre deti potrebuje podporu. Jej podporovanie môže byť rôzne – buď nejakým osvieteným vydavateľom, čo je zriedkavé, ale aj nadáciami alebo spolkami, ktoré si knihy objednávajú a dávajú knižniciam.
* Ktorý zo zúčastnených autorov na doterajších devätnástich ročníkoch BIB-u vás najväčšmi zaujal?
– Ako člen poroty Andersenovej ceny v polovici 80. rokov v Bazileji som dostával knižky nominantov zo všetkých krajín, vtedy som získal dobrý prehľad. Pre mňa je veľkým zážitkom japonská knižná kultúra. Za absolútnu autoritu knižnej ilustrácie pokladám Jasuo Segawa, laureáta Grand prix BIB '67. V jeho tvorbe je neuveriteľná kontinuita s klasickými formami knihy a ilustrácie, najmä japonského drevorytu. Knihu dotvára do takej delikátnej podoby vo všetkých súčastiach, že to nemá obdobu. Ani najlepšie knihy na svete nemajú takú dokonalosť, súzvuk všetkých súčastí. Okrem Jasuo Segawa sú výborní aj ďalší japonskí autori, ale nemajú také rozpätie ilustrátorskej tvorby ako on.
* Popri knihách pre deti, ktorých rozprávanie ste oživili svojimi pestrými obrázkami, sa s vašimi neraz humornými ilustráciami pravidelne stretávali aj čitatelia časopisov pre deti. Knihy zostávajú, časopisy sa vytrácajú. Čím bola pre vás táto práca v časopisoch?
– Na túto prácu si spomínam s veľkou láskou. Bolo to moje úvodné obdobie, keď som vo svojej povestnej drzosti vchádzal do redakcií a presviedčal som, že som ilustrátor, hoci som len začínal. Keďže som študoval na Pedagogickej fakulte, kým som prišiel na Vysokú školu výtvarných umení, už som bol trochu rozhliadnutý. Ilustroval som pre Život, Svet socializmu, Pionierske noviny, Ohník, Včielku, Zorničku, Roháč, Ľud, Prácu. Dostával som sa k rozličným témam, keď mi dali urobiť karikatúry, tak som ich nakreslil, keď chceli humor, tak som kreslil humor, politickú satiru. Táto prax mi umožnila vykresliť sa, podobne ako sa potrebuje spevák vyspievať. S detskými časopismi sme si boli prospešní obojstranne. Nezaujímal som sa len o ilustrácie, ale zaujal ma celkový problém časopisu, vnímal som ho ako typografický problém. Rád som kreslil písmenká, sám som si ich upravil a z toho vzniklo riešenie nejakého textového celku. Z toho sa zrodila potreba urobiť to aj v knihe a venovať sa aj písmu. Práca v časopisoch bola príjemná nielen preto, že bola zvládnuteľná v krátkom čase, ale po veľmi krátkom čase som videl výsledok a uvedomoval som si, kde môžem použiť novú techniku, prípadne čo a ako opraviť. Mám poodkladané viaceré ilustrácie a rád sa k nim vraciam. Potvrdzujú mi, že už v tomto úvodnom období som mal vytvorený názor na problematiku ilustrácie, dokonca niekedy ma až prekvapuje, na akej úrovni. Teraz sa mi už prekrýva s inými vplyvmi, ktoré nie sú až také pozitívne.
* Okrem autorov, ktorí sa venovali výhradne tvorbe pre deti, ste ilustrovali aj knižky autorov, pre ktorých táto oblasť nebola typická, napríklad Miroslava Válka. Na spoluprácu s ktorými autormi najradšej spomínate?
– Produkcia slovenských autorov pre deti a mládež bola charakteristická práve humorom, autori ako Feldek posunuli túto rovinu až k rozmarnej, chuligánskej nevážnosti a krásneho výmyselníctva. Zo starších autoriek bola správna výmyselníčka a inšpirátorka mnohých ďalších Krista Bendová. Redaktori sa vždy obrátili na mňa, keď bolo treba ilustrovať niečo veselé. Tak mi humor prischol. Ilustroval som asi päť knižiek, ktoré majú v názve veselé – Veselý telefón, Veselé počty, Veselý album zvierat... Záhadne sa ku mne nikdy nedostal môj priateľ Tomáš Janovic, teda jeho texty, možno neskôr...
Miroslava Válka považujem za typického autora pre deti. Mimoriadne rozumel práve tomu, ako treba písať pre deti. Podľa mňa to spočíva v tom, že autori, ktorí majú zmysel pre vecnosť, pre presnosť vyjadrovania, tí vedia písať pre deti aj pre dospelých. Autori, ktorí sa vyjadrujú akoby zahmlene, v nejednoznačných metaforách, tí majú problémy priblížiť sa detskému čitateľovi, dieťa potrebuje priame pomenovanie, presné rýmy. S Miroslavom Válkom som spolupracoval v Mladej tvorbe, bol sekretárom redakcie a ja ako externista som mal na starosti výtvarnú úpravu časopisu, šéfredaktorom bol Milan Ferko. Mimochodom, tam som objavil Ivana Popoviča, ako študent priemyslovky v Kežmarku posielal svojmu bratovi Vladovi karikatúry. Videl som ich uňho, ľúbili sa mi, tak som ich uverejnil v Mladej tvorbe. Miroslav Válek jedného dňa priniesol texty pre deti Veľká cestovná horúčka a spravili sme z toho malú knižku. Potom napísal Do Tramtárie. Chcel, aby som to ilustroval. Text dal do vydavateľstva Mladé letá, urobil som k nemu ilustrácie a keď videl tie obrázky, zobral si text späť a zmenil ho podľa obrázkov. Spoluprácu s Ľ. Feldekom sme začínali knihou Hra pre tvoje modré oči, potom prišiel Hrdinský zápisník Kláry Jarunkovej, ale aj množstvo projektov, ktoré sa neuskutočnili. Spolupracoval som s Jánom Navrátilom, Michalom Nadubinským, Vladom Bednárom, Jozefom Pavlovičom, Eleonórou Gašparovou, ale najmä s Máriou Ďuríčkovou a ďalšími. Na mnohé knihy si ani nepamätám, po rokoch som ich objavil ako prekvapenie. Pripravujeme katalóg väčšieho formátu o mojich ilustráciách. Autorom tejto 160-stranovej monografie je Fedor Kriška. Príspevky v nej majú aj František Holešovský a Ľudmila Peterajová a mala by vyjsť v októbri. Bude obsahovať aj texty z ilustrovaných kníh.
* Váš blízky vzťah ku knižkám prezrádzajú nielen ilustrácie, ale ste aj tvorcom loga vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Mladých liet, Smeny. V poslednom čase sa s vaším výrazným rukopisom stretávame v knižnom dizajne. Ako posudzujete súčasnú úroveň knižnej kultúry z tohto pohľadu, podľa kvality knihárskeho spracovania?
– Kniha prežíva taký istý príbeh ako trebárs potraviny. Prídete do predajne a vyberáte si podľa kvality obsahu, ale aj podľa obalu. Kedysi monopolným vydavateľstvám určovali výtvarné komisie grafickú úroveň kníh. Teraz to závisí len od samého vydavateľa. Na trhu sa zúčastňuje viacero výrobcov, je medzi nimi aj množstvo talentovaných tvorcov, vydávajú sa aj výborné knižky, až prekvapujúco pekné. Grafická výprava knihy vždy závisí len od kultúrnej úrovne človeka, ktorý ju robí. Nezávisí od času, koľko do nej investujete, musíte jej venovať rovnaký čas, či to urobíte zle alebo dobre.
* Aká knižka vás v poslednom čase zaujala?
– Ako člen poroty sa zúčastňujem aj súťaže Najkrajšie knihy Slovenska, takže mám dosť dobrý prehľad. Maximalisti, ktorí sú posadnutí zvyšovaním svojej výkonnosti bez ohľadu na to, či existuje alebo neexistuje konkurencia, sú požehnaním aj pre knihu. Títo ľudia podávajú maximálne výkony a nehľadia na to, že by to mohli robiť za tie isté peniaze na nižšej úrovni. Majú v sebe ctižiadosť – urobiť to najlepšie ako vládzu. Vďakabohu, máme takých grafických upravovateľov niekoľko, žiaľ, aj oni sa musia živiť niečím iným, nie knihou, neraz reklamou či inzerciou. V poslednom čase vyšla knižka, ktorá je absolútna vo všetkých ukazovateľoch, z grafickej aj obsahovej stránky – monografia o Dušanovi Kállayovi. Dôslednosť jej vyhotovenia je až nad normu, až si myslíte, že to už ani netreba. Grafickú úprava alebo dizajn knihy by mal byť taký, aby ste si ho nevšímali, ale aby sa vám kniha príjemne brala do ruky, aby bola dobre odhadnutá jej veľkosť, hrúbka, kvalita papiera, väzba, aby sa vám dobre čítala alebo pozerala. Základná cnosť grafickej úpravy knihy spočíva v tom, že by mala byť nebadateľná. K výnimočným tvorcom kultúrnych, exkluzívnych kníh, ktoré majú ctižiadosť byť aj krásne, patrí u nás Vlado Rostoka. Samozrejme, máme viacero vynikajúcich upravovateľov napríklad Ľubomíra Krátkeho, Karola Rosmányho, Ďuríka a ďalších.
* Tento rok ste oslávili významné životné jubileum. Čitatelia sa môžu s vašou tvorbou zoznámiť aj prostredníctvom reprezentatívnej monografie (z Vyd. Michala Vaška 2002) od popredného výtvarného teoretika Fedora Kriška. Kým sa zaplnili jej stránky, prešlo vám cez ruky množstvo kníh. Spomínate si na svoju najobľúbenejšiu knižku z detstva?
– Túto otázku dostávam často, ale veľmi rád na ňu odpovedám. Moji rodičia sa krátko pred mojím narodením vrátili z Ameriky a mali zaujímavú knižnicu. Väčšina kníh bola v slovenčine, niektoré boli nemecké, české ale aj anglické, pretože moja mama dobre rozprávala po anglicky a po nemecky. V detstve ma zaujímali knihy skôr ako predmety. Táto úchylka mi ostala aj neskôr, kupoval som si knihy, pretože boli pekné. Na gymnáziu som si z vreckového kúpil napríklad knihu Bedřicha Dobrovolného Strojírenské tabulky len preto, že sa mi páčila. Ako štrnásťročný žiak tretej triedy gymnázia som si objednal edíciu poézie z vydavateľstva Verbum, z nej mám doteraz V mimózach vietor od Jána Motulku. Býval som na internáte, pod posteľou som mal veľký papierový kufor a v ňom svoje knižné poklady. Nikto ma k tomu neviedol. Jednoducho ma kniha zaujímala ako artefakt, fascinovala ma svojím tvarom, väzbou, sadzbou, papierom...
Prvú knihu, na ktorú si z detstva pamätám, napísal operný spevák a libretista Štefan Hoza, volala sa Smoliarov chlapček a ilustrácie nakreslil známy grafiky Ján Ladvenica. Zaujala ma tým, že do nej boli vlepované hlbokotlačové obrázky prelepené fóliou. Obrázky boli prefarbené, dnes by som povedal, že nevkusné, ale prvýkrát som videl čisté farby, nevídané farebné akordy vedľa seba. Mnohokrát som si ju listoval, často som sa k nej vracal.
Okrem knižiek sú mojou záľubou aj zošity a papiere.
Zhovárala sa Marta Bábiková
