Vyhľadávanie
Henny Fiebigová-Siváková (nar. 1917) vydala ako 85-ročná svoju prvú a doteraz jedinú zbierku mariánskej poézie Všade Ťa vidím (Lúč 2002). Popredná predstaviteľka katolíckej moderny už ako študentka na Učiteľskom ústave v Trnave svojimi krehkými, do lyrického smútku ponorenými veršami publikovanými v časopise Rozvoj zaujala Rudolfa Dilonga. Pavol Ušák-Oliva a Janko Silan s ňou nadviazali dlhoročné tvorivé priateľstvo. Oliva na Silanovu otázku, prečo sa o autorku veršov zaujíma, napísal: „Mám rád krásu a milujem najmä duše, ktoré vedia krásu tvoriť.“ Básne Henny Fiebigovej vychádzali v 30. a 40. rokoch predchádzajúceho storočia aj v časopisoch Nová žena, Živena, Slovenské pohľady a Elán a v zborníku Z mladej ženskej poézie. Literárna vedkyňa Andrea Bokníková ju zaradila medzi zabudnuté poetky 20. storočia. Prvú komplexnejšiu pozornosť jej básnickému dielu venovala nedávno Jana Chalupková vo svojej diplomovej práci Poézia Henny Fiebigovej vo vzťahoch a súvislostiach.
Kto žiť vie, vie byť šťastný
Rozhovor s Henny FIEBIGOVOU-SIVÁKOVOU
Henny Fiebigová-Siváková (nar. 1917) vydala ako 85-ročná svoju prvú a doteraz jedinú zbierku mariánskej poézie Všade Ťa vidím (Lúč 2002). Popredná predstaviteľka katolíckej moderny už ako študentka na Učiteľskom ústave v Trnave svojimi krehkými, do lyrického smútku ponorenými veršami publikovanými v časopise Rozvoj zaujala Rudolfa Dilonga. Pavol Ušák-Oliva a Janko Silan s ňou nadviazali dlhoročné tvorivé priateľstvo. Oliva na Silanovu otázku, prečo sa o autorku veršov zaujíma, napísal: „Mám rád krásu a milujem najmä duše, ktoré vedia krásu tvoriť.“ Básne Henny Fiebigovej vychádzali v 30. a 40. rokoch predchádzajúceho storočia aj v časopisoch Nová žena, Živena, Slovenské pohľady a Elán a v zborníku Z mladej ženskej poézie. Literárna vedkyňa Andrea Bokníková ju zaradila medzi zabudnuté poetky 20. storočia. Prvú komplexnejšiu pozornosť jej básnickému dielu venovala nedávno Jana Chalupková vo svojej diplomovej práci Poézia Henny Fiebigovej vo vzťahoch a súvislostiach.
Rozhovor s najstaršou žijúcou slovenskou poetkou ako montáž jej spomienok, citátov z veršov a úryvkov z listov básnikov katolíckej moderny vznikol 6. decembra 2008, na svätého Mikuláša v jej skromnom rodinnom domčeku v Bratislave-Rači.
– Mamička pochádza zo Smoleníc, v Budapešti bola na návšteve u brata. Bolo ešte Rakúsko-Uhorsko a veľa Slovákov vtedy žilo alebo pracovalo roztratených po celej monarchii. Narodila som sa v Pešti, ale o prvých rokoch viem len z mamičkinho rozprávania. Otecko pochádzal zo starej trnavskej rodiny, detstvo a školské roky som prežila tam, v našom rodinnom dome na ulici Jána Hollého. Bolo nás päť súrodencov, bola som najstaršia a všetci sme sa mali veľmi radi. Často som bývala smutná, ani neviem prečo, rodičia ma mali radi, aj sestry uršulínky, ku ktorým som chodila do základnej školy. Vtedy však na TBC zomreli dve moje spolužiačky, najlepšie kamarátky, často som chodila k ich hrobom na cintorín. Keď som si založila zošit s básňami, prvé som venovala im. Boli to ešte len také detské verše, strašne smutné a úprimné.
– Keď som ako pätnásťročná začala chodiť do učiteľského ústavu. Hneď v prvom ročníku som napísala päťdesiat básní, v druhom päťdesiatpäť. Najskôr som si písala len pre seba, z nich žiadna nevyšla. Písala som ich do tohto zošita (ukazuje mi krasopisne napísané básne, zväčša venované zosnulej spolužiačke Lii). Tie, čo sú prečiarknuté, tie mi poprečiarkoval Dilong. Vidíte, jednu za druhou...
– Prvým bol môj otecko. Do zošita mi vlepil ceduľku s týmto nápisom: „Henriete – básne neznámeho génia.“ Stretnutie s Dilongom mi zariadil Hlbina, do františkánskeho kláštora som za ním šla so sestrou. Poprosila som ho, aby si básne prečítal – a on mi ich takto poprečiarkoval. Celé básne, ja som bola z toho veľmi smutná, aj urazená. Predsa ja to píšem, mám z toho radosť a on... Už som mu ich viac nedala čítať. A predstavte si, že niektoré aj z tých preškrtaných mi potom, keď bol už v Bratislave, uverejnil v Rozvoji. Vtedy mi aj napísal tento list... (nájde ho v obálke, je v nej aj viacero jeho fotografií): ,,Zdeľujem Vám o Vašich veršoch, že nie sú zlé a básnické nadanie zrejme máte. Čo Vám chcem povedať, to je, aby ste písali z duše ženy, to musí uľpieť na každom slove. Všimnite si napríklad Mašu Haľamovú, ktorá je prvou poetkou ženskou. A hľadajte nové veci, Vám samej vlastné, vlastné Vašej duši... Dbajte o estetiku, na funkciu reči, ktorá sa nezachytáva na bezúčelnej hre so slovom...“ A veru som sa o to snažila. Aj som sa bála čítať cudzie básne, aby som nenabrala to cudzie, aby som si našla svoj vlastný jazyk.
– Áno, je to Clarus Veigel, ale s tým som sa nestretávala. Aj s Dilongom len zriedka, bol dosť prísny a zahľadený do seba. Ale mám na neho jednu peknú spomienku, vianočnú, s jeho piccolo harmonikou. Od detstva som totiž okrem kníh milovala aj hudbu. Chodila som osem rokov do hudobnej školy na husle a štyri roky ma učil Mikuláš Schneider- Trnavský. Bol prísny, ale mal ma rád a neskôr aj zhudobnil moju detskú báseň Mikuláš. Mám odložený jej notový zápis aj s jeho podpisom. Dcéry to chcú venovať jeho múzeu v Trnave... Raz na Štedrý večer prišiel k nám Dilong zahrať na piccolu. Za dverami sme počuli, že niekto hrá Tichú noc, svätú noc. A keď sme otvorili dvere, na prahu stál Dilong s harmonikou. Dojalo nás to, celú rodinu, a hneď som si zaumienila, že si musím takú malú ústnu harmoniku zaobstarať. Aj som si a mám ju doteraz...
– Ako mladí katolícki básnici, sme sa všetci oslovovali brat a sestra, aj ten citový vzťah bol medzi nami prirodzený. Janko Silan chodil často aj k nám domov, lebo moja mamička mala veľký zmysel pre poéziu. Okrem toho Janko bol vtedy dosť nešťastný, veľmi zle videl, bol telesne slabučký, nechceli ho preto ani zobrať do kňazského seminára v Spišskej Kapitule. A tak sa chodil mamičke vyžalovať, potom jej z Kapituly písal pekné listy, mám niektoré odložené (otvorí obálku s nápisom J. Silan, tiež sa z nej vysypú fotografie, listy a ružencové kartičky popísané úhľadným Silanovým písmom). Tento dlhý je z roku 1936 z Kapituly, píše: „Anynka milá a ostatní... diaľky nikdy nebudú môcť pretrhnúť tie spojivá, ktoré ma k Vám ku všetkým viažu,“... a že jeho duša je samotárska a aj zostane, to vždy rád hovoril. A ešte toto PS: „Tešilo by ma, keby mi Henny napísala, čo nového vo svete a v literatúre. Nesledujem totiž a nečítam nič.“ To tiež vždy rád hovoril, ale vedel v Kapitule o všetkom, založil spolu s Olivom a Šprincom skupinu ,,piráti krásy“ a mňa niekde označili za pirátku snov (smeje sa). To som už písala básne do Rozvoja, ale podpisovala som sa len ako Marta, Mila Horská, neskôr Henny a okrem mamičky nikto nevedel, že sú to moje básne. Mali sme vtedy v Trnave literárny krúžok Štefana Moyzesa, čítali sme si svoje básne, dokonca sme aj súťažili. Získala som druhú cenu a dostala som obraz Pána Ježiša, vraj to bol zázračný obraz z Innsbrucku, ešte ho mám odložený. V Nitre sme mali roku 1936 stretnutie mladých básnikov, boli tam aj Maruša Jusková a Helena Riasnická, moje rovesníčky, viedol ho Tido Gašpar, volali sme ho ujo Tido. Akurát som maturovala a potom som začala učiť deti v kláštore uršulínok, kde som sama chodila do školy. V Rozvoji mi v tom roku vyšlo až päť básní, prvá bola Zriekam sa túžob a potom aj Rajská pieseň a Smútok. M. J. Milov, asi redaktor, vtedy napísal (hľadá v obálkach a drevených kazetách porozkladaných po stole): „Veľké nádeje vkladám do úprimnej duše tejto nežnej poetky. Katolícky svet nájde v jej umení ušľachtilé ruže, ktoré svojou útešnou vôňou rozoženú prázdne smútky na ceste k Bohu. Sú to znaky správneho poslania poetky. Prajem jej veľa požehnania na umeleckej púti.“
– Súhlasila a potom som sa už podpisovala ako Henny Fiebigová. A pokiaľ ide o Paľka Olivu, v Trnave chodil na gymnázium a potom začal študovať teológiu. Ja som chodila na obchodnú akadémiu a spojil nás literárny krúžok aj smútok, súcit s tými, čo trpeli pre choroby, najmä tuberkulózu. Paľko zo začiatku nebol chorý, ale keď mal odísť do Kapituly, tak mu to už sadalo na pľúca. Mali sme spoločné sny, aj som mu v Eláne venovala báseň Jarné sny. A písali sme si, mala som veľa jeho listov, ale keď ho vysvätili za kňaza, listy som mu vrátila. Zostalo mi len pár veršov a pozdravov na vianočných kartách. Ukážem vám (nájde obálku s nápisom P. Oliva, zasa fotografie, skupinové i portréty seminaristu s vážnym, zádumčivo smutným pohľadom, obrázkové kartičky s pozdravmi a veršami), čo mi písal na Vianoce, asi v tridsiatom štvrtom: „Ježiško každý rok príde a Tvoj sen bude večne biely. Sestrička, kdes´ ho našla, kde? Tie roky, pozri, nesčerneli.“ Pozdrav z Kapituly aj s dátumom. „Henny, aj Ty vždy na mňa pamätaj v svojich modlitbách. P.O. 18. II. 1935.“ To bola asi odpoveď na môj pozdrav. Alebo z Prešova, kde je na pohľadnici Štefánikova socha, mi v novembri 1936 k pozdravu pripísal: ,,Henny, ach, my sme nepochopení.“ Bola som vždy jeho sestrička. Keď zomrel, napísala som na rozlúčku smutnú báseň. Ani nechcem myslieť na to, ako Paľko umieral.
– Áno, keď som chodila po horách, po Tatrách a Orave. Viete, Trnava bola fádne, prašné mesto, najmä v lete. A tak som so sestrou, aj sama, začala chodiť na prázdniny na Oravu. Moja najmladšia sestra bola vydatá za Hečkovho brata Jána a Hečko mal za ženu Marienku Jančovú, tá pochádzala z Dolnej Lehoty na Orave, hneď vedľa Oravského Podzámku. Tam sme chodili na leto. Často som chodievala na túry aj sama, a tak som si zaobstarala poplašník. Na túru som nosila v jednom vrecku vetrovky ruženec, v druhom poplašník. Raz som stretla Ferka s Marienkou a zo žartu som na Hečka vytiahla ten poplašník. On z neho urobil v pamätníku hneď revolver. Ruženec nespomenul (smeje sa).
* Mária Jančová, známa vďaka knižke Rozprávky starej matere, patrila tiež do okruhu mladých katolíckych autoriek. V jej veršoch takisto dominoval motív smútku. Spoločne vyšli potom vaše básne v zborníku Z mladej ženskej poézie a v novembri 1942 sa v Bratislave z iniciatívy Ley Mrázovej uskutočnil aj večierok ženských spisovateliek, na ktorom čítali svoje verše aj vaše ďalšie priateľky Mária Jusková a Helena Riasnická. S Leou Mrázovou, dlhoročnou redaktorkou ženského časopisu Živena, ste začali spolupracovať už v roku 1935.
– V Živene mi vyšlo vyše dvadsať básní a všetky už pod celým menom. Veľmi som si to vážila, lebo do Živeny prispievali všetky veľké slovenské spisovateľky, z mojich rovesníčok aj Maruša Jusková a Marienka Jančová, moje príspevky Lea Mrázová hneď zaraďovala, ďakovala mi za ne, pýtala ďalšie, a keď som sa vydala, poslala mi peknú gratuláciu a hneď v tom liste aj napísala (chvíľu hľadá v kôpke listov od Ley Mrázovej): „Pošlite mi báseň novú, vyglancovanú Vaším novým postavením, dnes alebo o týždeň. Vaša Lea Mrázová.“ Keď zostavovala zborník, napísala mi, že ho pripravuje vydavateľstvo Novej ženy a pekne ma prosí: „Vybrúste si pero a píšte. Tak do 15. októbra by som už mohla čítať novú radu básní, z čoho by vyšla aj samostatná zbierka. Vaša tešiaca sa Lea Mrázová.“
* Zbierka básní z toho vtedy nebola. Učiteľské povolanie vás v roku 1939 odvialo až na východ Slovenska, k ruským hraniciam, do toho prišla vojna, učili ste ešte vo Veľkom Slemenci, Ruskovciach, potom už bližšie k Trnave v Malom Bábe, vychovávali ste štyri deti a vaším posledným učiteľským pôsobiskom bol bratislavský Ústav sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež. Písali ste pre deti v ústave pre ich potešenie básničky, ale k poézii ste sa vrátili až nedávno...
– V roku 2000 zomrel môj drahý manžel a odvtedy som napísala vyše tisíc básní. Píšem skoro každý deň, sú to väčšinou mariánske básne, je to pre mňa ako modlitba, často za mnou chodí tunajší kňaz, páter Ján Hreha, ktorého mám ako adoptívneho syna. Zo žartu mi vždy hovorí, že už by som si zaslúžila aj svätorečenie. Na to som mu napísala: „Nie teraz, až neskôr./ Vlasy mám hladké, bez kučier./ Zošmykla by sa mi korunka...“
* Vtipné – a skromné. Ale iste to nebude neskromné, keď našim čitateľom na záver tohto nášho rozhovoru ako spoločný novoročný pozdrav a prosbu za dobrý a požehnaný rok pošleme jednu báseň zo zbierky Všade Ťa vidím.
Nezazlievaj mi
Nezazlievaj mi smelé básne,
Mária, odpusť tento tón.
Hlas môj už vädne, klesá, hasne.
Na poplach bije duše zvon.
Život môj náhli k bránam večna,
mení sa jeho zostava.
Kráti sa cesta nekonečná.
Prosiť mi, prosiť zostáva.
Za drahé deti tu i v diali
Prosím, jak matka prosiť vie.
Mária, by Ťa milovali.
Tak ako moje srdce miluje.
Pripravil Anton Baláž
