Rozhovor s herečkou, spisovateľkou a scenáristkou Milkou ZIMKOVOU

Rozhovor s herečkou, spisovateľkou a scenáristkou Milkou ZIMKOVOU

Ako vonia slovo

Rodáčku z východného Slovenska a absolventku VŠMU Milku Zimkovú (1951) vníma verejnosť v prvom rade ako herečku – predstaviteľku nezabudnuteľného filmu Pásla kone na betóne (1983) a našu prvú dámu divadla jedného herca. Akosi sa popri tom zabúda, že je zároveň uznávanou spisovateľkou a scenáristkou. Spomínanému filmu predchádzala rovnomenná zbierka poviedok Pásla kone na betóne (Slovenský spisovateľ 1980, PTK-ECHO 1994, Ikar 2002), za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. Nasledoval rad monodrám a knihy poviedok No a čo (Slovenský spisovateľ 1985) či Bez slov (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 1999) a autobiograficky ladená No a to!, alebo Sama so všetkými (v spolupráci s Antonom Kretom, VSSS 2003). V týchto dňoch dokončuje novú zbierku poviedok.

* Traduje sa, že spisovateľkou ste sa stali vlastne z donútenia, keď ste mali problém uplatniť sa naplno ako herečka v bežnom divadelnom súbore, vtedy vám vraj váš pedagóg, spisovateľ Peter Karvaš vám odporúčal, aby ste sa venovali sa písaniu. Ako to bolo v skutočnosti?

– Vôbec to tak nebolo a už vonkoncom by som nepoužila výraz „z donútenia“. Už na strednej škole som písala krátke literárne útvary. Neboli to poviedky, skôr eseje. Pribudol nám vtedy nový predmet – filozofia a spolu s literatúrou ma mimoriadne zaujal. Myslím si, že vo mne oba predmety vzbudili istú zvedavosť, rozvíjali schopnosť klásť otázky a hľadať odpovede. Tam niekde je grunt môjho písania. Počas štúdia na VŠMU pribúdalo pre mňa interesantných tém a s nimi i otázok a moje písanie sa rozvíjalo formou referátov. Nuž a tie, ako sa vyjadril môj pedagóg, pán profesor Karvaš, už mali literárnu podobu. Po prečítaní jedného z nich mi povedal: ,,Pani kolegyňa, vy píšte.“ Samozrejme, vtedy som tomu nevenovala pozornosť: chcela som byť predovšetkým herečkou. Až po absolvovaní herectva s červeným diplomom som zistila, že dostať šancu na hereckú prácu v niektorom divadle môže byť problematické. V Trnave som pôsobila iba sezónu, lebo vyhlásili, že dramaturgia nenachádza pre môj typ vhodnú úlohu. Jeden jesenný deň som taká utrápená náhodne stretla pána profesora v meste. Vyžalovala som sa mu a požiadala ho o radu. Odpovedal: ,,Píšte, vy na to máte.“ Poslúchla som a dala som sa do spolku so slovom, pred ktorým mám nielen úctu, ale aj rešpekt.

* A čitateľom vaše slovo zachutilo a zavoňalo, veď neoddeliteľnou súčasťou vašich próz i monodrám je váš rodný šarišský dialekt. Nemali ste problémy s jeho presadzovaním?

– Neviem, prečo sa tak každý bál istých prvkov dialektu, ktoré som priniesla v poviedkach. Sprvu som si svoj „prehrešok“ neuvedomovala. Nebohá poetka Danka Šilanová na jednej návšteve videla na stole moje rozpísané poviedky a navrhla mi, aby som ich poslala do literárnej súťaže. Vyhrala som a texty posunuli do vydavateľstva Slovenský spisovateľ bez toho, aby som o tom vedela. Nuž a jedného dňa sa odtiaľ ozval pán Felix Uváček, že je redaktorom mojej knihy a chce, aby som si pozrela korektúry .Zatiaľ dvoch poviedok. Keď som si ich doma prečítala, nechcela som veriť vlastným očiam: Zredigoval ich tak, že nárečové prvky , ktoré neboli samoúčelné, a ani ich až tak veľa nebolo, úplne anuloval... Tak ma to najedovalo, až som sa nemohla dočkať rána, aby som mu povedala, že poviedky som písala, aby som sa vyrozprávala z toho, čo ma tešilo, ale aj gniavilo, že som sa chcela vykričať, keď nie na javisku, tak na papieri. Po vydaní knihy som netúžila a rukopis si beriem späť. Zavolal si na pomoc pani Božicu Vilikovskú, ktorá bola šéfkou pre súčasnú prózu. Tá navrhla kompromis. Ale ja som nesúhlasila. Veď predsa ľuďom, ktorých som priviedla na svet vo svojich prózach, nemôžem vložiť do úst slová, aké by nepovedali. V autorskej reči som sa pridŕžala spisovnej slovenčiny. Sebavedomie mi dodalo aj účinkovanie v pražskej Viole. Zo všetkých monodrám som tam mala najväčší úspech s tou v nárečí a nikto sa nesťažoval, že nerozumie. Takže po mojom extempore som príliš neverila, že zbierka vôbec uzrie svetlo sveta. Aj sa vraj uvažovalo o jej stiahnutí, ale nakoniec vydavateľstvo na čele s básnikom Vojtechom Mihálikom zariskovalo a kniha Pásla kone na betóne vyšla. Dokonca postupne v piatich slovenských vydaniach a ja som za ňu získala Cenu Ivana Kraska.

Nuž a vari pol roka po vydaní knihy mi zavolali z Koliby, teda z dramaturgickej skupiny spisovateľa Petra Jaroša, aby som napísala filmový scenár. Zľakla som sa, ale ubezpečili ma, že keď si píšem monodrámy, zvládnem i to. Koniec koncov dôležité je mať čo povedať, technický scenár je viac záležitosťou režiséra, v tomto prípade Štefana Uhra.

Na projekcii pre novinárov potom však vtedajší šéf distribúcie vyhlásil, mimochodom záhoráckym nárečím, že film je vďaka dialektu nezrozumiteľný a najmä pre českých spoluobčanov bude treba asi pridať titulky. Okamžite ho usadil český novinár, potvrdil, že rozumel všetkému a čaro filmu je práve v dialekte. Lenže mne sa potvrdilo, že my, Slováci, bývame, keď ide o naše vlastné umenie, neraz s prepáčením – adekvátny kultivovanejší výraz v slovenčine nepoznám – predposratí.

* Ale uznajte, že aj našincovi by sa občas pri dialekte zišiel slovníček, aká patália teda čaká na prekladateľa. Sú vaše dialógy v nárečí vôbec preložiteľné?

– Obávala som sa, ale zdá sa, že zbytočne. Filmové dabingy boli vydarené. Rada spomínam najmä na ten, keď som sa na festivale v Budapešti počula hovoriť po maďarsky... A platí to aj o knihách, ktoré vyšli v maďarskom preklade. Veľmi sa mi páčilo, ako prekladatelia mojich kníh do češtiny Jiřina Kintnerová a Vladimír Reis čiastočne použili valašské nárečie. Moje poviedky vyšli aj v prekladoch do nemčiny, litovčiny, nórčiny a najnovšie aj japončiny.

* Rozprávačom vášho detstva bol váš dedko. Pamätáte sa na prvú knihu, ktorú ste čítali a vôbec na začiatky očarenia literatúrou?

– Doma v Okružnej sme veľa kníh nemali. Pamätám si Bibliu v staroslovienčine, ktorú nám čítal a prekladal do šarištiny dedko. A potom sme mali Zlatú knihu rozprávok a asi dva romány. Prvú knihu, ktorú som sama prečítala, bol Budkáčik a Dubkáčik od Jozefa Cígera Hronského. Dostala som ju do daru na Vianoce od súdruha riaditeľa za to, že som pomáhala ukladať knihy na police v školskej knižnici a utierala prach. Potom prišli verneovky, ktoré ma očarili. Nikdy ma však nelákali tzv. dievčenské romány. Mala som šťastie, že v Kapušanoch, kam som chodila od šiestej po deviatu triedu, si ma vybrala súdružka učiteľka za pomocníčku v knižnici. Keď bolo treba po skončení vyučovania čakať neraz aj dve hodiny na autobus, mala som kde byť, napísať si úlohy, ale a najmä objavovať literatúru. Tu som sa napríklad stretla po prvý raz s Čechovom. V Prešove, kde som chodila na gymnázium, sa mojím útočišťom stala krásna knižnica na námestí a čítavala som si aj v parku. Dodnes je pre mňa čítanie veľkým potešením, ale aj potrebou.

* Vo vašej domácnosti naozaj asi niet kútika, kde by neležala nejaká kniha. Čo bolo pre vás čitateľským zážitkom z posledného obdobia?

– Vrátila som sa k starým filozofom, často čudáckym a možno preto osobitým. Či je to zatracovaný, osamelý a na druhej strane, ako hovorí Herder, jeden z najtichších a najvznešenejších filozofov – Spinoza, profesorsky pedantný, asketický Kant, či novodobejší, tiež asketický, ale nesmierne empatický Wittgenstein. Nehovoriac o brisknom pohľade Chomského na súčasný svet. Sú to žriedla bezo dna, z ktorých sa dá po troške upíjať v každom čase. Ale zážitkom pre mňa zostáva aj ľubozvučná slovenčina v poviedkach Jozefa Cígera Hronského. Z klasiky sa teraz vraciam aj k Dostojevskému. Do rúk sa mi dostal jeho román Výrastok v českom preklade. Uvedomila som si, že sme asi odvykli od tohto druhu rozprávania a nemám toľko trpezlivosti s jeho pomalým tokom. Takže sa k nemu vraciam po kúskoch...

* Mimochodom, vaša záľuba vo filozofii má aj konkrétny dôsledok, vraj ste poslucháčkou univerzity tretieho veku...

– Niekoľkonásobnou. Po všeobecnom ročníku som tri roky študovala psychológiu, potom filozofiu a teraz sa venujem astronómii. Stále ma láka dozvedieť sa niečo nové.

* Kniha Pásla kone na betóne je váš prozaický debut, ale zároveň kultový titul v slovenskom filme. Aký máte vzťah k tejto próze dnes?

– O problémoch v próze a neskôr vo filme som písala preto, že mi jatrili dušu. Združstevňovanie – či ako sa hovorí kolektivizácia – problémy jednoduchých zrobených ľudí, ktorým pobrali úzke „falatky“ zeme, približovanie sa dediny k mestu, keď sa, obrazne povedané, kone zo žírnych lúk ocitli zrazu na betóne, to bol fenomén, o ktorom bolo treba hovoriť. Nie zo sentimentu, ten mi je na šťastie vzdialený, ale bolo treba zachytiť istý, priam historický prelom doby.

* Baví vás viac hrať, alebo písať?

– To je ťažko povedať, píšem a hneď aj hrám, je to v akejsi symbióze. Moje prvé poviedky sú vlastne monodrámy.

* Pôvodne to bola z núdze cnosť – venovať sa divadlu jedného herca, stať sa herečkou, ktorá si nosí divadlo v jednom kufríku. Po viac ako tridsiatich rokoch ste však v tejto oblasti na Slovensku prvou dámou, ktorú oceňujú aj v zahraničí. Mimochodom, baví vás to ešte?

– Keby ma to nebavilo, keby som z toho nemala radosť, tak by som to nerobila 33 rokov. Pre peniaze to nie je, i keď z niečoho človek žiť musí. Nedávno na festivale v poľskom Vroclave, kde som bola už druhýkrát a získala jednu z hlavných cien, som si uvedomila, a aj mi to trochu prišlo ľúto, že divadlo jedného herca ním prestáva byť. Napríklad na festivale predo mnou vystupovala nemecká herečka, ktorej rekvizity priviezol kamión a na záver sa prišli klaňať štyria, lebo jej produkcia si vyžadovala ešte troch spolupracovníkov. Väčšinu mojich monodrám môžem odohrať sama v akomkoľvek prostredí. Len tie posledné Katarína a Angelina odovzdáva dušu Bohu si vyžadujú divadelnejší priestor a spolupracovníka. Používam v nich totiž hudbu a svetlo. Musím však priznať, že i keď ma divadlo jedného herca stále baví, začínam pociťovať istú vyčerpanosť z cestovania a veľkej nekultúrnosti, s ktorou sa stretávam.

* Ste skvelou pozorovateľkou a v literárnych časopisoch či zborníkoch ma upútali vaše najnovšie poviedky mapujúce život súčasníčky. Neuvažujete nad novou knihou?

– Tá je už skoro na svete. Jedna časť poviedok je skôr esejistická, v druhej sa mi zažiadalo vrátiť sa do spomienok na detstvo. Podobne ako v prvej zbierke aj tu sa usilujem zachytiť mimoriadne rýchly sociálno-kultúrny prerod našej spoločnosti. V niečom pozitívny, no často, žiaľ, veľmi bolestivý. Čo sa týka vydania nie je to však jednoduché. Vieme predsa, aké je to s našou kultúrou, a tak teraz čakám, kde ma prichýlia...

* Nový divadelný projekt nepripravujete?

– Momentálne sa mi nežiada robiť svoje veci. Nutne sa začínam opakovať, a tak hľadám iných autorov a upravujem si ich na svoj spôsob. Teraz uvažujem napríklad nad textom Táne Luckej podľa Feuchtwangera Škaredá vojvodkyňa alebo Posledná spoveď gambane.

Rada by som však ešte nakrútila jeden film s Jurajom Nvotom. Scenár s pracovným názvom Bez slov s tematikou prechodu zo socializmu do kapitalizmu mám už napísaný a štyri roky sa márne snažím zohnať finančné prostriedky na jeho realizáciu. Viem, že čas beží, a ten môj herecký ešte viac, a ja by som si tak veľmi chcela ešte zahrať vo filme podľa môjho scenára. Dlžím ešte niečo povedať, hoci aj o premenách našinca na ceste od socializmu ku kapitalizmu a ukázať kus nášho krásneho Spiša.

* Tak ako sa v tvorbe pridŕžate rodných koreňov, aj pri realizácii používate písanku a ceruzku. Na techniku ste rezignovali?

– Na túto otázku odpovedám nerada, hoci som sa už zmierila s tým, že na ľudí musím pôsobiť ako technický analfabet. Naučila som sa písať v tichu a mašiny ma znervózňujú. Na písacom stroji som napísala iba asi dva či tri texty. Nechcem. Dávam prednosť písanke a ceruzke. Na jednu stranu píšem text, na druhú dopisujem poznámky. A potom som diktovala do stroja pani Olinke. Počítač je problematickejší, ešte nemáme počítačových dôchodcov. Vždy sa niekto nájde, kto mi to prepíše...

* Čo vás momentálne najviac znepokojuje?

– Nechcem, aby to vyznelo ako fráza, ale bolí ma situácia v súčasnej kultúre a v medziľudských vzťahoch. Dôležité je nájsť si svoje miesto a uvedomiť si, čo môžeme a čo nemôžeme. Vesmírnou zlomyseľnosťou sme odsúdení žiť iba istý obmedzený počet rokov. Mali by sme teda využiť každú chvíľu, aby sme prinášali radosť sebe i druhým. Nemám rada pokrytectvo, zbabelosť a vulgárnosť. Snažím sa im vyhnúť. Čomu sa však nevyhnem, je veľká dávka nekultúrnosti v našom živote a komercionalizácia umenia. Slovo je u nás nedocenené. Ale často aj zneužívané. Napríklad považujem za smutno-smiešne niektoré módne výrazy, ktoré počúvam z úst mladých ľudí a používajú ich v protiklade s ich pôvodným významom. Nedávno som mala napríklad na návšteve mladučkú dievčinu, ktorá nešetrila pochvalami na domáce pohostenie a moje kuchárske schopnosti: Akurát ma vždy trhlo, keď opakovala, že ,,šalát bol brutálny“.  Nuž som jej ponúkla dupľu, nech sa teda naje naozaj brutálne...

Elena Ťapajová

Foto Kristina Schreiberová