Vyhľadávanie
V tvojej rozsiahlej bibliografii sú bohato zastúpené odlišné literárne druhy a žánre (romány, memoáre, poézia a dráma). Vyžadujú si tieto formy vlastný spôsob myslenia? Meníš spôsob svojho myslenia, keď už máš náčrt románu, hry či prvé verše básne?
– Poézia sa začína nástojčivou vnútornou túžbou, pocitom, že existuje niečo, čo si želá byť vložené do slov, do života. Poézia nevychádza z rozprávania, je to forma bytia. Všetky ostatné formy písania sa od nej líšia práve touto okolnosťou. Väčšina týchto ostatných foriem je nejakým druhom rozprávania a je pre ne potrebný tón hlasu, ľahkosť dotyku. Niežeby by poézia mala byť bez týchto vlastností, jej podstata je však primárne v niečom inom ako v rozprávaní príbehu. Druh myslenia, ktorým sa vyznačuje poézia, je tiež odlišný; myšlienka v poézii napreduje posúvaním masy myslenia a je tu prítomný pocit, že význam nikdy nemôže byť uchopený úplne. Pri veršoch existuje nádej, čo znamená, že sa nálada, okolnosti citu a celá fyzická skúsenosť môžu nejako realizovať, ale je to vždy cvičenie v pochybnostiach a nádeji. Keď rozprávate príbeh, pokúšate sa správne utkať udalosti, aby ste veci usporiadali tak, že sa sami pohnú a šokujú vás. Veľké príbehy prekvapujú svojich autorov, tým, že sa odvíjajú tak, ako to autor nečakal.
Práve si dokončil rukopis knihy memoárov, v ktorej vzdávaš hold pamiatke krátkemu životu tvojho syna Egana, jeho tragickému koncu. Kniha je v skutočnosti oveľa širším rozprávaním, podobne ako tvoj Principiálny román, ktorý čoskoro vyjde v slovenskom preklade. Obidve prózye do značnej miery vychádzajú z tvojej vlastnej skúsenosti. Môžeš porovnať prácu na obidvoch knihách? Máš k nim odlišný vzťah? Ako sa môžu miešať fikcia a realita, aby vytvorili konečný tvar?
– Krúžil som okolo ústredných pocitov a usiloval som sa priblížiť čo najviac k tomu, ako to v živote chodí, aby ľudia pocítili, čím ste prešli, šok, nepripravenosť, bolestné pokračovanie života aj napriek tomu, čo sa vám stalo. Všetko písanie je v skutočnosti autobiografické. Hoci si opis vymyslíte, všetko vychádza z toho, ako sa cítite. Takže memoáre a fikcia nie sú od seba až tak veľmi vzdialené. Spisovateľ Colm Tóibín, slovami Henryho Jamesa, hovorí, že ako spisovateľ pociťujete všetko a chcete, aby aj čitateľ prenikol do odtieňov pocitov, o ktoré sa chcete podeliť s mysľou, ktorá je, samozrejme, taká istá ako vaša. Všetci sme si podobní, viac podobní ako odlišní. Takže ak nájdem spôsob, ako umelecky prerozprávať a zachytiť veci, ako sa vyvíjajú, potom to bude vedieť urobiť aj čitateľ. Čítanie nám ukazuje potenciál skutočnej ľudskosti alebo aspoň jeden z takýchto spôsobov.
Si vášnivý čitateľ. Čo očakávaš od dobrého románu? Čo od dobrej poézie?
– Chcem cítiť, čo cíti autor. Chcem s ním precítiť jeho náladu, zažiť duševný stav spoločnej skúsenosti. Vedomie... Heaney na jednom mieste spomína, že vedomie znamená možnosť zdieľania spoločných vedomostí. Toto sa deje, keď čítame. Ja to viem pri Dickensovi a Conradovi. Niekedy je to, čo sa dozviem, veľmi zvláštne a strašné, ako napr. v Lordovi Jimovi. Ale bez toho to nejde. V Homérovi sa mi dvíha srdce, keď vidím ako sa Telemachos vydáva na more, aby hľadal svojho otca, lebo ho oslovila bohyňa, hoci on nevedel, že to bola ona. Srdce sa dvíha a puká, keď čítate, ako sa plachty a laná napínajú.
Zhováral sa Ján Gavura
Preklad Miroslava Gavurová
