Vyhľadávanie
Príbehy podané v tvorivom a divokom jazyku
Rozhovor s izraelským spisovateľom Meirom Shalevom
Meir Shalev (1948) patrí k popredným izraelským spisovateľom, píše knihy pre dospelých, pre deti aj eseje. Z tvorby pre deti vydal Zoharove jamky na lícach (1987), Môj otec ma vždy objíme (1988), Voš Nehama (1990). K jeho prvotinám patrí humorne ladená kniha Mishkav Letzim, knižka esejí Biblia dnes. Z jeho prozaickej tvorby pre dospelých – román Modrý vrch (1988), novela Ezau, romány Štyri hostiny (1994), Najmä o láske (1995), Jeho dom v púšti (1998) či bizarné rodinné príbehy Fonatanella (2002) – boli viaceré diela preložené do desiatky jazykov. Slovenskí čitatelia sa zoznámili vďaka Vydavateľstvu Slovart už pred dvoma rokmi s jeho románom Štyri hostiny a nedávno s románom Modrý vrch.
Nasledujúci rozhovor s Meirom Shalevom vznikol v spolupráci s Dr. Martinom Rodanom, docentom francúzskej literatúry na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme.
* Po E. Kishonovi a A. Ozovi ste tretím izraelským autorom, s ktorým sa (vo výborných prekladoch Ota Havrilu) môže zoznámiť aj slovenský čitateľ. Mohli by ste nám priblížiť svoju cestu dedinského chlapca, vyštudovaného psychológa a novinára k literatúre?
– Pokiaľ ide o môj životopis: moja matka pochádza z dediny Nahalal, reminiscencie na toto prostredie sa často objavujú v mojich knihách. Môj otec sa narodil v Jeruzaleme. Obaja sa teda narodili už v Izraeli rodičom, ktorí sa sem prisťahovali začiatkom dvadsiateho storočia z Ruska. Väčšiu časť svojho života som strávil v Jeruzaleme, ale niekoľko rokov som žil aj na dedine a hlboký vzťah k rodine je časťou mojej súkromnej a literárnej osobnosti. Pokiaľ ide o psychológiu, študoval som ju síce na univerzite, ale povolaním psychológ nie som. Psychológia ma sklamala a nemám k nej žiadny vzťah. Niekedy ľutujem, že som sa nestal zoológom.
* Román Štyri hostiny má v sebe chagallovskú obraznosť a cítil som v ňom vplyv jidiš liteartúry, kým Modrý vrch sa svojou poetikou a spôsobom rozprávania blíži skôr k Márquezovým príbehom z jeho bájneho Maconda. Ako by ste vy definovali svoj prístup k témam svojich románov, čo zo svetovej a izraelskej literatúry vás inšpirovalo pri písaní?
– Mám veľmi rád Chagalla aj Márqueza, obdivujem ich tvorbu, ale sú spisovatelia, ktorí ma ovplyvnili viac, a medzi nich patria Bulgakov, Gogoľ, Fielding a T. Hardy. Aj v jeho románe Ďaleko od hlučného davu vystupujú „traja muži jednej ženy“, rovnako ako v mojom románe Štyri hostiny. Ale najväčšmi ma ovplyvnili biblické príbehy, s ktorými ma ešte v detstve oboznámil môj otec, a rovnako aj príbehy z gréckej mytológie. Veľmi sa mi páči bezuzdná odvaha gréckych hrdinov, ich hedonizmus. Na Biblii mám rád to, že sa vzdáva akýchkoľvek pokusov vysvetliť, čo sa odohráva v psychike jej hrdinov. Autori Biblie ponechali na čitateľa prácu s „rozlúštením“ ich duší a nezaťažili ho tonami psychologických komentárov.
* Do slovenčiny, a zrejme aj do iných jazykov sa vaše diela (a rovnako aj diela iných izraelských autorov) prekladajú z ich anglických prekladových verzií. Ich pôvodiny vznikajú v hebrejčine. Ako by ste charakterizovali svoj rodný jazyk?
– Hebrejský jazyk je plný života a dúfam, že preklady vyjadrujú svojráznosť
hebrejčiny. Je to jediný jazyk na svete, v ktorom aj desaťročné dieťa môže porozumieť textom starým tritisíc rokov. U nás sa používajú biblické výrazy pomiešané so súčasným „slangom“. Náš jazyk sa nielenže obnovil, ale je tvorivý a divoký, niekedy až príliš, v krátkom čase prešiel takou evolúciou, aká by v inej oblasti trvala stáročia.
* Vyrástli ste na izraelskom vidieku, pre ktoré okrem poľnohospodárskych dedín boli charakteristické najmä kibuce. Práve do nich od konca 30. rokov a najmä po druhej svetovej vojne prišlo aj množstvo slovenských židov. Asi najviac sa ich usadilo v kibuce Kfar Masaryk. Mali ste v detstve možnosť spoznať aj nejakých slovenských či česko-slovenských osadníkov? Ako posudzujete budúcnosť kibucov? A aké miesto bude mať kibucnícke hnutie v dejinách Izraela?
– Poznal som židov, ktorí prišli zo Slovenska a z Čiech: vydavateľka mojich kníh pre deti v USA je z Česko-Slovenska, mnohí Česi a Slováci boli priateľmi mojich rodičov. Keď mi roku 2003 udelili literárnu cenu za „najvýstižnejšie vyjadrenie vzťahu medzi človekom a krajinou, v ktorej žije“, zoznámil som s jednou organizátorkou tento ceny, s pani Tamarou Rodanovou. Vysťahovala sa do Izraela so svojimi rodičmi zo Žiliny. Odvtedy mám informácie o Slovensku „z prvej ruky“. Na Čechoch a Slovákoch mám rád ich humor, a pred niekoľkými rokmi, keď sa ma pýtali, čo by som odporúčal izraelským čitateľom, odpovedal som: „Všetko, čo pochádza z Česko-Slovenska.“ Keď môj syn a moja dcéra narukovali do armády, kúpil som im ako „učebnú pomôcku“ Osudy dobrého vojaka Švejka. A všetkým mojim priateľom kupujem hebrejské preklady Bohumila Hrabala.
Pokiaľ ide o kibuce – osobne mám výhrady voči kolektivistickej ideológii kibucu, ale cítim sa citovo spojený s úlohou, ktorú zohralo kibucnícke hnutie v dejinách Izraela. Kibuce dnes prechádzajú privatizáciou, musia sa vzdať mnohých princípov, na ktorých boli budované. Niektorí ľudia v Izraeli pociťujú škodoradosť z ich zlyhania, ale ja medzi nich nepatrím .
Pripravil Anton Baláž
