Vyhľadávanie
O tvorbe jazykovedca a spisovateľa Antona HABOVŠTIAKA hovorí jeho manželka Katarína HABOVŠTIAKOVÁ
Jazykovedec, spisovateľ pre deti a mládež, esejista a prozaik Anton HABOVŠTIAK (1924 – 2004) pracoval vyše štyri desaťročia v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Knižne mu vyšli 4 monografie zo slovenskej a slovanskej dialektológie, Atlas slovenského jazyka IV. (Lexika. 1. časť Mapy. 2. časť Komentáre, 1984), 3 krátke nárečové slovníčky, 24 zbierok rozprávok a povestí, 2 romány, 4 zbierky esejí, 4 zbierky noviel a poviedok, 3 publikácie z okruhu literatúry faktu, vyše 250 jazykovedných štúdií aj desiatky publicistických príspevkov. Spolupracoval aj na ďalších zväzkoch Atlasu slovenského jazyka, na Všeslovanskom jazykovom atlase (Obščeslavjanskij lingvističeskij atlas), na akademickom Slovníku slovenských nárečí I., na Encyklopédii jazykovedy a na desiatkach vlastivedných monografií oravských obcí.
Nezvyčajní manželia spojení tvorbou
O tvorbe jazykovedca a spisovateľa Antona HABOVŠTIAKA hovorí jeho manželka Katarína HABOVŠTIAKOVÁ
Jazykovedec, spisovateľ pre deti a mládež, esejista a prozaik Anton HABOVŠTIAK (1924 – 2004) pracoval vyše štyri desaťročia v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Knižne mu vyšli 4 monografie zo slovenskej a slovanskej dialektológie, Atlas slovenského jazyka IV. (Lexika. 1. časť Mapy. 2. časť Komentáre, 1984), 3 krátke nárečové slovníčky, 24 zbierok rozprávok a povestí, 2 romány, 4 zbierky esejí, 4 zbierky noviel a poviedok, 3 publikácie z okruhu literatúry faktu, vyše 250 jazykovedných štúdií aj desiatky publicistických príspevkov. Spolupracoval aj na ďalších zväzkoch Atlasu slovenského jazyka, na Všeslovanskom jazykovom atlase (Obščeslavjanskij lingvističeskij atlas), na akademickom Slovníku slovenských nárečí I., na Encyklopédii jazykovedy a na desiatkach vlastivedných monografií oravských obcí.
Z jeho prác vydaných po roku 1990 treba spomenúť román Plátennícka pieseň a jej finále (1999), eseje Dni sviatočné i všedné (1995), zbierky noviel a poviedok Volanie domova (1992), Aj také sú božie cesty (1995), Mať moja, mať moja (1999), Srdcia, čo našli lásku (1999), publikácie z okruhu literatúry faktu Cesta kríža (1992), Za mrakmi je moje milované Slnko. Sestra Zdenka – obeť lásky a násilia (1996, 2000, 2003), Meditácie a modlitby sestry Zdenky (2002, 2004), zbierky rozprávok Poklad nad všetky poklady (1991), Trojaké husličky (1991), Kniha rozprávok (1997), Remeslo má zlaté dno (1999 – spoluautorka K. Habovštiaková) a zbierky povestí Povesti o Oravskom zámku (1994), Povesti oravskej doliny (2000).
Vo Vydavateľstve Matice slovenskej vyšli koncom vlaňajšieho roka dve knihy A. Habovštiaka – Slovenské povesti II (objavila sa už aj medzi ocenenými titulmi Najkrajšie knihy Slovenska 2003) a životopisné eseje Túžba po poznaní. Tento titul pripravilo Vydavateľstvo MS v spolupráci s Oravskou knižnicou v Dolnom Kubíne k autorovým osemdesiatinám, ale tohto jubilea (22. 9. 2004) sa už nedožil, pretože 14. 4. 2004 náhle zomrel. Kniha Túžba po poznaní dokumentuje autorove literárne a jazykovedné aktivity. Iba skúpo dáva nazrieť do jeho pracovného a rodinného zázemia. Preto sme sa na menej známe fakty o jeho diele a spoločnom živote opýtali manželky Doc. PhDr. Kataríny HABOVŠTIAKOVEJ, CSc.
* Prežili ste s manželom 51 spoločných rokov, z toho 21 rokov na tom istom pracovisku. Mali ste podobné záujmy a ciele. Nepovažovali ste niekedy za obmedzujúce byť stále spolu?
– Manžel pracoval v Dialektologickom oddelení Jazykovedného ústavu SAV, ja v Oddelení pre dejiny slovenského jazyka. Hoci sme obaja ešte ako vysokoškoláci, ale nie manželia, už od roku 1948 začali pracovať v dialektológii (nárečové výskumy pre Atlas slovenského jazyka), neskôr som sa orientovala na poznávanie dejín slovenského jazyka. Nebolo nám proti vôli byť na spoločnom pracovisku. Ani jeden, ani druhý sme na pracovisku neboli vedúcimi oddelení. Mali sme tak viac času aj na literárnu tvorbu a pre rodinu.
* V čom ste sa v prístupe k profesii líšili od manžela?
– Nemala som také rýchle pracovné tempo (ani v jazykovednej, ani literárnej tvorbe) a toľko praktických zručností ako on. I súčasné vymoženosti techniky využíval lepšie ako ja. Pretože mal doslovne i obrazne podrezaný jazyk, mal lepšiu výrečnosť ako ja. Na príležitostných prednáškach na fakulte, na medzinárodných fórach i v školách zaujal poslucháčov nielen prednesenými myšlienkami, ale aj citovým nábojom, ktorý sprevádzal jeho prejav. Príbehy zo života, rozprávky, povesti vždy podával v ústnom prejave i v literárnom spracovaní podrobnejšie, citovejšie. Ja som bola stručnejšia.
Mal rád ľudí aj s chybami. Miernejšie ako ja posudzoval aj štylistické a iné nedostatky v ústnych a písomných prejavoch. Nezbavil sa a vari sa ani nechcel zbaviť istých dialektizmov (napr. nárečovej kvantity v niektorých slovách). Viac ako on som rešpektovala kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Rozdielnosť v našom prístupe k slovu a textu sa prejavovala aj v dlhodobej korešpondencii s dcérami študujúcimi v zahraničí. Písali sme im obaja, každý týždeň dlhý (štvorstránkový) list. Tie moje mali spravodajský charakter, jeho literárny, poetický, filozofický...
Citlivejšie a hlbšie vnímal krásu Božieho stvoriteľského diela. Obdivovala som aj jeho nežný prístup k našim malým deťom. Vedel ich (alebo neskôr vnúčatá) utíšiť lepšie ako ja rečňovankami a pesničkami, ktoré poznal z rodného prostredia.
* O ktorých manželových činnostiach sa vo verejnosti málo vie?
– Napríklad o tom, že ešte pred rokom 1989 bol spolu s niekoľkými ďalšími slovenskými jazykovedcami členom liturgickej komisie. Jazykovedci v nej mali poradný hlas pri hodnotení adekvátnosti niektorých sporne preložených slov v biblických textoch a dbali o jazykovú kultúru a ľubozvučnosť pripravovaných modlitieb. So starším kolegom Dr. Jánom Oravcom chodieval na Bohosloveckú fakultu v Bratislave učiť klerikov správnu výslovnosť a štylistiku pripravovaných kazateľských prejavov.
Azda sa nevie o tom, že manžel posudzoval viacero rukopisov nesmelých začínajúcich autorov. Pri recenzovaní prác (nevydaných i vytlačených) hľadel vyzdvihnúť to, čo v nich bolo dobré, povšimnutia hodné, na negatíva nerád poukazoval, v recenziách kníh ich vždy konštatoval čo najjemnejšie.
* Vždy sa hlásil k Orave, hoci vyše 50 rokov žil v Bratislave. Akým bol Bratislavčanom?
– Často opakoval myšlienku, že človek má tri domovy: prvý je mu daný pri narodení v rodičovskom dome, v rodnom kraji (to bola pre neho Krivá a celá Orava); druhý si buduje sám prácou a v rodine (to už bola Bratislava). Bratislavu si úprimne zamiloval, objavovali sme spoločne jej prírodné krásy a kultúrne hodnoty. Nedokázal by sa už na staré kolená natrvalo presťahovať do svojho milovaného a v jeho literárnych prácach tak trochu idealizovaného prvého domova. Stal sa Bratislavčanom. Za tretí domov manžel pokladal príbytok u nebeského Otca.
* Zdá sa, že sa mu podarilo dokončiť všetko, čo mal rozpracované. Mal ešte nejaké plány?
– Ostal po ňom nedokončený súbor esejí o charaktere slovenskej rozprávky. Možno sa mi podarí dopracovať ho. V hlave nosil a so mnou prediskutúval aj mnohé životné príbehy, ktoré chcel spracovať ako poviedky.
* Bibliografia tvorby vášho manžela je mimoriadne bohatá, viacrozmerná. Existuje niečo, za čím banoval, že sa tomu nevenoval viac?
– Trápilo ho, že nezredigoval a nedoplnil môj prvý koncept Slovníka oravských nárečí, ktorý obsahuje vyše 22 tisíc hesiel a približne 2000 rukopisných strán, pokladal to za svoj dlh slovenskej jazykovede. Dokončila som rukopis ešte roku 1999. Pre náročnosť tohto lexikografického diela a neochotu vydať ho (predovšetkým z ekonomických príčin) orientoval sa radšej na zdokumentovanie láskyplného a obetavého života rehoľnej sestry Zdenky, ktorá pochádzala z jeho rodnej dediny a aj osobne ju poznal. Túto tzv. bielu mučeníčku blahorečil Svätý Otec 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke.
* Podľa vyjadrení vášho manžela ste boli prvou posudzovateľkou jeho prác. Nebolo to na úkor vašich ambícií? Nechceli ste dosiahnuť viac?
– Keby som nenašla u manžela také porozumenie pre svoje vedecké a umelecké ambície a takú pomoc pri vykonávaní domácich prác, počet mojich publikovaných knižiek, štúdií a príspevkov by bol podstatne menší. Ochotne som čítala manželove rukopisy i korektúry jeho prác. Zvyčajne prijal moje dobre myslené zásahy. Záležalo mi na tom, aby vo vytlačenom texte bolo čo najmenej chýb (žiaľ, predsa v nich kde-tu ostali). Túto ,,službu” manželovi som hodnotila ako prejav mojej lásky k nemu.
* Váš manžel pracoval až do konca života s plným nasadením – besedy, konzultácie, nahrávania, veľa cestoval...
– Spolupracoval so Slovenskou televíziou aj s inými domácimi a zahraničnými televíznymi stanicami, so Slovenským rozhlasom, s rádiom Lumen i Twist. Často ho pozývali do knižníc a do škôl na besedy s mládežou a na prednášky o sestre Zdenke. Napriek tomu, že už pociťoval isté zdravotné ťažkosti, osobne sa zúčastnil na prezentácii svojich dvoch kníh – Slovenské povesti II a Túžba po poznaní (2. marca v Klube slovenských spisovateľov v Bratislave) a o tri týždne aj v Oravskej knižnici v Dolnom Kubíne. Predtým bol na besede so žiakmi v Námestove a s gymnazistami v Dolnom Kubíne, o týždeň sme mali obaja po dve besedy s deťmi v Piešťanoch… Bol vďačný za život, nechcel premárniť ani jediný okamih. A myslím, že sa mu to podarilo.
* Dosiahol mnoho úspechov a udelili mu viacero ocenení. Čo z toho si sám najviac vážil?
– Bola to cena Fra Angelica za celoživotné dielo s osobitným zreteľom na spracovanie života a utrpenia mučeníčky Cecílie Schelingovej v knihe Sestra Zdenka (2003) a za vydanie jej rukopisnej pozostalosti roku 2002. Cenu mu slávnostne odovzdali 18. februára v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca v Bratislave.
* Ktoré diela z manželovej pozostalosti si podľa vás zaslúžia osobitnú pozornosť?
– Bola by som rada, keby sa zaradila do edičného plánu vydavateľstva Slovenský spisovateľ reedícia manželových esejí Oravské chodníčky.
Oravci žijúci nielen na Orave, ale i kdekade na Slovensku a v zahraničí by možno uvítali reedíciu manželovej publikácie Oravci o svojej minulosti – Reč a slovesnosť oravského ľudu, v ktorej sú autentické zápisy rozprávaní ľudí zo všetkých oravských obcí o živote a ich práci, o dávnych remeslách i z ľudovej slovesnosti (rozprávky, povesti, rečňovanky, príslovia, porekladlá...). Kniha obsahuje aj pozoruhodné spomienky Oravcov na Hviezdoslava, Kukučína, Jégého. Prvé vydanie tejto publikácie roku 1983 sa rozpredalo za mesiac.
* Máte tri dcéry a 17 vnúčat, pôjde niektoré z nich cestou starých rodičov?
– Všetky tri dcéry zdedili po nás dar jazyka. Najstaršia dcéra Anna Kováčová je lekárka, má ôsmich synov a popri práci na Psychiatrickej klinike Detskej fakultnej nemocnice sa často vyslovuje v tlači k aktuálnym sociálnym a zdravotným problémom mládeže a rodín. Publikuje preklady článkov i kníh z francúzštiny, angažuje sa vo Svetovom hnutí matiek (Mouvement mondiale des mères). Prostredná dcéra Katarína Jablokovová má päť synov a jednu dcéru, je síce huslistka, ale nedávno ma prekvapila dlho utajovanými básňami. Najmladšia dcéra Mária Čierna pracovala ako redaktorka a moderátorka v Slovenskej televízii, neskôr ako hovorkyňa Úradu Najvyššieho komisára UNHCR pri OSN. Od augusta roku 2003 pôsobí ako tlačová referentka v Jordánsku. Z vnukov Michal Čierny teraz pracuje ako športový redaktor v časopise Live. K slovu inklinuje aj 21-ročný vnuk Janko Kováč. K jazykovednej práci sa, žiaľ, nik z vnukov nehlási. Taká tvrdá robota mladých nepriťahuje.
Zhováral sa Milan Gonda
