Rozhovor s jubilujúcim spisovateľom Antonom Hykischom

Naša trvácnosť je dnes ohrozená

Rozhovor s jubilujúcim spisovateľom Antonom Hykischom

Rozpätie tvorby Antona Hykischa (23. februára 1932) je naozaj široké – píše romány, poviedky, rozhlasové hry, scenáre, publicistiku a odborné články, jeho fiktívne diela tematicky čerpajú z histórie, súčasnosti aj sci-fi. Vo viacerých žánroch sa autor etabloval vďaka svojmu širokému intelektuálnemu rozhľadu s pevným vzdelaním. Otvorenosť pre nové umocňuje všestranný záujem, ba až zvedavosť nasmerovaná tak za hranice domova, ako aj hranice ľudských schopností. A to všetko spája pracovitosť a duševná sviežosť. Veď len za posledných päť rokov (dovtedajšiu bilanciu svojej tvorby autor zhrnul v rozhovore s Vladimírom Petríkom v našom dvojtýždenníku) publikoval knihu esejí  Čo si o tom myslím ja. Ttridsaťtri esejí z rokov 1998 – 2003 (Vyd. Pozsony / Pressburg / Bratislava 2003), knihu literatúry faktu Ako chutí politika. Spomienky a záznamy z rokov 1990 – 1992 (v tom istom vyd. roku 2004) a vlani vyšli Antonovi Hykischovi tri knihy – zbierka poviedok s reportážnymi črtami Sám v cudzích mestách (H & H) a reedícia historickej prózy Trinásta hodina. Čas majstrov (Slovenský spisovateľ) a historický román Spomeň si na cára (Vydavateľstvo Matice slovenskej). K zahraničným vydaniam jeho diel v češtine, maďarčine, nemčine, angličtine, poľštine, bulharčine, chorvátčine, ruštine a rumunčine pribudol roku 2003 poľský preklad jeho čitateľsky najúspešnejšieho románu Milujte kráľovnú.

* Už z gymnaziálnych lavíc ste sa pokúšali dostať cez štátnu hranicu na slobodu. Mali ste na to priamy podnet? Čo vás k tomu viedlo, ako dlho ste o tom uvažovali, čo bola tá posledná kvapka, ktorá k tomu prispela? Nebolo vám ťažko lúčiť sa s krajinou, s domovom, nenechali ste tu vtedy nejakú veľkú lásku? A aký to bol pocit, nemôcť realizovať svoj plán, byť za to odsúdený a stíhaný?

– Na útek do západného Nemecka v júni 1949 sme sa odhodlali traja spolužiaci. Nemali sme nejaké konkrétne dôvody. Boli sme sextáni v postpuberte, pozorne sme denne sledovali zahraničné rozhlasy. Bol rok po „víťaznom“ februári. Zdalo sa nám neznesiteľné stráviť svoj mladý život v násilníckej diktatúre. Pociťovali sme ju ako klietku. U mňa osobne hrali úlohu aj rodinné pomery. Moji rodičia sa rozviedli, keď som mal šesť rokov. Žil som u matky, presnejšie u starých rodičov. Neskôr matka odišla z malého klebetného mestečka do Prahy. Tam sa pokúšala o nový život. Otec žil inde s družkou. Bol som pozbavený akýchkoľvek silnejších citových väzieb. Nemal som vtedy ani žiadnu „veľkú lásku“, ktorá by ma pútala k domovine.

Atmosféru okolo úteku mapuje môj román Námestie v Mähringu (1965, okyptený cenzúrou, úplné vydanie vyšlo až roku 2000). Zoznámenie sa s praktikami policajného režimu ma poznačilo na celý život. Zakódovalo vo mne – ako u mnohých s týmto zážitkom – pocit opatrnosti a takmer metafyzického strachu zo všade prítomného štátneho násilia a to až do ostatných dní novembra 1989.    

* Patríte k silnej a vo vývine slovenskej literatúry prevratnej „generácii 56“. Bolo štúdium ekonómie len náhradkou, keďže humanitné vedy boli pre vás ako nespoľahlivého nedostupné? Alebo ste ekonómiu chceli študovať? Ako ste začali písať? Kto z „generácie 56“ je vám najbližší? Nasledujúce 60. roky znamenali isté uvoľnenie, ale  predtým ste zažili „smrť“ svojej knihy, a predsa vás to zjavne neodradilo od písania. To všetko, čo ste zažili aj neskôr v roku 1968 a po ňom... Je možné,  že všetky nepríjemnosti môžu človeka aj len zoceliť a pomôcť mu vypracovať sa na osobnosť?

– Štúdium ekonómie bolo naozaj riešením z núdze. Od detstva ma vášnivo zaujímala politika, história, novinárčina. Ako chlapec som počas vojny na mape zástavkami  označoval postup frontov podľa denných správ. Dospelí sa k nám chodili pozerať, aká je vojenská situácia. So spolužiakom sme ako pätnásťroční vydávali mesačník Hurá písaný v jedinom exemplári na písacom stroji starého otca ...Až po rokoch štúdia ekonómie som sa zmieril s touto vedou Zaujala ma krutou pravdou, že väčšinu ľudských rozhodnutí podmieňujú ekonomické zákony, peniaze. Neskôr som si to overil napr. na románoch Francoisa Mauriaca.

Písať som začal ako vysokoškolák v Bratislave. Mali sme po krk povstaleckej a vojnovej literatúry. Pocity našej  mladej generácie nikto nereflektoval. Rok 1956 bol počiatkom erózie komunistického režimu, prvým signálom liberalizácie. V novom mesačníku Mladá tvorba sme začali písať o sebe, o našich časoch, o našich pocitoch.

Z ,,generácie 56“ mi sprvu boli najbližší Jarka Blažková, Ján Lenčo, Peter Balgha, Ján Johanides, Dušan Kužel, z neskorších Peter Jaroš. Postupne sa naše cesty rozišli, niektorí už nie sú medzi živými. Na rozdiel od básnikov je solidarita medzi prozaikmi dosť zriedkavá. Údery režimu na mňa dopadali v desaťročných intervaloch, v rokoch s „deviatkami“. V roku 1959 mi zošrotovali debutový román Krok do neznáma a navyše ma vyhodili z výskumného pracoviska. Nastúpil som do záhradníctva. Narodilo sa  nám prvé dieťa. Nemali sme byt. Moja žena Eva s jej rodinou prejavili kus veľkej statočnosti, aby znášali tieto neštandardné životné situácie.

* Takú mnohodimenzionálnu osobnosť v našej slovenskej kultúre ani nevidím. Čo vás v živote najviac bavilo a baví?

– Poznávanie. V najširšom zmysle. Nielen poznávanie ľudí okolo seba, ale aj poznávanie krajín, neznámych prostredí. Fascinácia svetom bola moja obsesia, držala ma dlhé desaťročia.   Ako by som nedokázal uhasiť smäd po poznaní. Ak mi okolnosti zabránili cestovať, tak som sa vrhal na poznávanie minulosti či abstraktného sveta ideí. V rokoch normalizácie, počas zákazu publikovať, som si za roky naštudoval z poľských a nemeckých prameňov celú kresťanskú filozofiu (Maritain, Marcel, Teilhard de Chardin, Lacroix, Scheler a i.). Mám z  toho plné zošity poznámok a konspektov. V tých istých rokoch som si nazbieral materiály k historickej dilógii o Majstrovi M. S. a neskorogotickom výtvarnom umení, o humanizme a renesancii.  Ako knihovník z núdze vyzbieral som si  najnovšie práce o prognostike, futurológii,  globalizme. Mám plné skrine takýchto poznámok. Zužitkoval som ich napr. po tridsiatich rokoch pri písaní štúdie Nebojme sa sveta – Sprievodca globálnym myslením.

Okrem plávania nepestujem žiadne športy. Milujem však duševný telocvik. Rád objavujem nové a nové disciplíny. Pociťujem uspokojenie, keď poznaním zvládnem niečo dovtedy pre mňa neznáme. Že som to dokázal.

* Mnohodimenzionálne, no nielen kvalitou, ale aj kvantitou rozsiahle dielo dokazuje, že je vo vás množstvo „producentov“. Všetko ovládate rovnako dobre a seriózne. Svedčí o tom množstvo literárnych ocenení. Predsa len: ktorý žáner vám je najbližší, čo píšete najradšej?

– To, čo nazývate mnohodimenzionálnosťou dnes pociťujem ako istý hendikep. V našom slovenskom prostredí usilovnosť a mnohostrannosť nebýva vítaná. Niektorých literárnych vedcov a kritikov akiste znervózňuje, že ma nemôžu jednoznačne zaškatuľkovať. A kto by čítal desiatky kníh, navyše rôznych žánrov?  Doba si žiada rýchle úsudky, rýchle triedenie. Vášne sú však ťažko ovládateľné. Iný už nebudem. Nevzdám sa svojho spôsobu. Čo píšem najradšej? Trauma z detstva, strach zo sebaodhaľovania, ma vedú skôr ku skúmaniu iných. Najlepšie sa mi píšu romány, ktoré môžem postaviť na pilieroch skutočnej reality. Súčasnej či dávnej. Fascinuje ma skúmanie, ako sa chovali konkrétni vládcovia v podmienkach moci nad inými ľuďmi. Vzrušuje ma vžívať sa do role „decision-makerov“, ľudí, čo rozhodovali o nás – o jednoduchých ľuďoch.

* Napísať tridsať kníh prózy, z ktorých viaceré – najmä historické romány – boli preložené do niekoľkých jazykov a v zahraničí boli vypredané, to je už úctyhodný výkon a úspech. Historické témy dopĺňať ešte knihami esejí a odbornými politologickými knihami, ktoré sa zaoberajú najsúčasnejšou súčasnosťou, to je diapazón veľmi neobvyklý. Pritom v žiadnom prípade nemožno vašim dielam vyčítať povrchnosť. Odkiaľ sa berie táto vaša chuť byť pri tom, vidieť a spoluvytvárať? A potom zase sa zahrabať do histórie?  A kde si dopĺňate energiu?

– Azda je to akási  podoba pradávnej ľudskej túžby bojovať, zmocniť sa,  podmaniť si niečo mimo nás. Dokončená kniha chce byť dôkazom zmocnenia sa témy. Dobre viete, ako je to s písaním kníh. Po istom čase ma rozpísaná kniha začne nudiť, otravovať. Už rozmýšľam o inej, v inom prostredí.  Po rade kníh zo súčasnosti, normalizácia ma prinútila hľadať radosť v histórii. Keď som dopisoval dlhánsky tereziánsky román, mal som už plné zuby sveta baroka a parochní. Pustil som sa do románu o stavbe jadrovej elektrárne...

K striedaniu tém a žánrov prispelo aj nedobrovoľné striedanie zamestnaní, neustála zmena prostredí a ľudí. Bol som výskumníkom práčovní, plánovačom v záhradníctve, novinárom, knihovníkom, organizátorom výstav, vydavateľským redaktorom, riaditeľom, poslancom, diplomatom, lektorom na univerzite, penzistom....  

Energia vzniká vynakladaním energie, nie spočívaním. Život spisovateľa je niečo ako štafetový beh. Stále si musíte vytyčovať nové méty. Nikdy nesmiete mať pocit, že ste dobehli, dosiahli konečný cieľ.

A nakoniec, som veriaci človek.  Život mi ukázal, že existujú istoty, na ktoré sa možno spoľahnúť aj v najťažších chvíľach.

* Vidno vás na rôznych podujatiach s vnukmi, teraz už  dospelými. Ostal vám vždy čas na rodinu? Čo pre vás rodina znamená?

– Treba sa narodiť do rozvrátenej rodiny, aby ste pochopili, čo je rodina. Nie som svätec. V časoch mladíckeho rozbehu som si nenechal veľa času na rodinu. Usilujem sa to nahradiť dnes. Klasická euroamerická monogamná rodina s deťmi je  výsledok viactisícročného vývoja spoločnosti. Je to výdobytok ľudstva  dôležitejší než vynález ohňa, kolesa,  jadrovej energie, mikroprocesoru a neviem čoho. Obrana klasickej rodiny je obranou civilizácie pred totálnym chaosom a zánikom ľudského rodu, vrátane národov. Mať deti a vnukov je zázrakom trvania, pokračovania. Mám skvelú rodinu, to nie je chvála, ale radostný fakt. Na starobu je to krásne zistenie a pre mňa osobná satisfakcia.

* Precestovali ste svet krížom krážom ako diplomat, ako prezident Slovenského centra PEN, aj ako turista a váš vzťah k čarovnej rodnej Banskej Štiavnici neustal, stále sa tam vraciate do svojho rodného domu. V ktorom kúte sveta ste si naň spomínali najviac?

– Túžbu po domove som azda najväčšmi pocítil počas rokov v Kanade. Severná Amerika je „Nový svet“, šíravy plné diaľnic, ocele, betónu a skla, rovnaké mrakodrapy, televízne veže a milióny rodinných domčekov. To je fascinácia ako z nejakého filmu sci-fi. Čisté, krásne, bohaté, účelné, futuristické. Bez minulosti.

Mesto v údolí, s dvomi hradmi, krásou ľudského chaosu a lopotenia, späté s prírodou, to je Banská Štiavnica. Symbol inej kultúry. Štiavničania boli tvrdohlaví. V polovičke 16. storočia počas osmanských útokov, neváhali zbúrať na kopci nad mestom farský chrám. Premenili ho na protitureckú pevnosť. Myslím si, že nielen spisovateľ, ale každý človek u nás, by sa mal zmeniť na pevnosť. Na bezpečné miesto, akýsi trezor, kde uschováva základné hodnoty našej kultúry a európskej civilizácie, aby ich odovzdal ďalšiemu pokoleniu. Naša trvácnosť je dnes ohrozená viac, než si myslíme.        

Mária Bátorová

Foto Peter Procházka