Rozhovor s Jurajom Kuniakom

Objatím sveta dostal som sa domov

Hovorí básnik a prozaik Juraj Kuniak

* Od tvojho básnického debutu Premietanie na viečka, za ktorý si dostal Kraskovu cenu, prešlo vyše dvadsať rokov. Za ten čas v tvojom poetickom videní nastal významný posun. Ako by si ho charakterizoval?

– Od študentského Premietania na viečka cez pásmo Blúdivý nerv a zbierku Kúsok svetového priestoru som sa dostal až k básnickým epištolám Cor cordi, čo je latinské „srdce srdcu“, ale i  hra s názvom obce Kordíky, kde som sa usadil. Čiže kontinuita, tvorivý proces, rovnako ako môj život. Hľadanie tvaru, rovnako v živote i v básni. Môj posun v poetickom videní  zodpovedá posunu medzi slobodným pražským vysokoškolákom a otcom dvoch vysokoškolákov na kordíckej samote.

* Systematicky sa venuješ aj próze, po historickej eseji Pán Černovský a „etudách o etniku“ Súkromný skanzen si roku 2002 vydal knižku básnických poviedok Nadmorská výška 23 rokov, ktorú si venoval svojim deťom. Prečo im?

– Sú to poetické horolezecké príhody z pražského prostredia, okorenené rôznymi dobrodružstvami, „prešľapmi“ v čase totality i súperením v láske – deťom určite odkryli kapitolu zo života ich otca, ktorú nepoznali, nemohli ju poznať... 

* V knižke Púť k sebe si sa pokúsil o nový experimentálny žáner, kombináciu prózy a verša, teda roviny vecnej a emocionálnej. Dopracoval si sa k novej forme výpovede?

– Ako bývalý vývojový pracovník mám experiment „pod kožou“. Vývojárovi ide vždy o niečo nové, čo tu ešte nebolo. Tak to skúšam aj v tvorbe. Experiment ma priťahuje nielen kvôli hľadaniu, viac kvôli nachádzaniu. V každej knižke chcem ponúknuť čitateľom niečo nové. V knižke Púť k sebe som sa tiež o to usiloval. Jeden z jej prvých čitateľov, Milan Rúfus, mi napísal, že sa mi podaril osobitný tvar – syntéza cestopisu, literárnej eseje a básne. Pritom, ako hovorí, cestopisný text spĺňa funkciu metafory vo vzťahu k eseji či básni. A naopak, metafora básne doplňuje a prehlbuje zmysel cestopisu. Ale tiež mi napísal: „Tvoje korene som spoznal až teraz – to, čo nás hnietlo pre život už dávno pred životom – ako znie verš z mojej Murárskej balady. Každý sme nevyhnutne odniekiaľ a ja už teraz viem, odkiaľ si. Túto knižku si musel napísať...“ Áno, viem, že som musel. A som rád, že sa to podarilo.

* Z rušného mesta si sa utiahol do dediny vysoko v horách, ako si to sám nazval „do kordíckej samoty“. Čo si tam hľadal a čo našiel, prípadne nenašiel?

– Nepovedal by som, že „utiahol“, aj keď to tak z určitého uhla pohľadu môže vyzerať. Splnil som si svoj sen – žiť pod horou. Podarilo sa to doslova. Ešte aj podhorský kordícky salaš je pod nami. Za nami je hora a potom už len hrebeň Kremnických vrchov. Našiel som tam svoj kúsok svetového priestoru. A čo som nenašiel? Koniec sveta. Určite nie. Hoci mnohým to tak pripadá.

* Aké sú tvoje literárne plány?

– Na nových veciach je najkrajšie tajomstvo.

Zhováral sa Alojz Čobej