Vyhľadávanie
Temné zákutia šťastného autora
Hovorí kanadský spisovateľ Gaétan SOUCY
Kanadský spisovateľ Gaétan Soucy (1958) pochádza z Montrealu. Po štúdiách fyziky a matematiky skončil štúdiá literatúry na Univerzite v Québecu a titul magister filozofie získal za vedeckú prácu O teórii transcendentálnosti vied v Kantovej kritickej filozofii. Svoj prvý román Nepoškvrnené počatie (L´Immaculé conception) napísal roku 1994, za ďalší román Zbavenie viny (L´Acquittement, 1998) získal Grand prix Livre de Montréal. Románom O dievčatku, ktoré sa hralo so zápalkami (La petite fille qui aimait trop les allumettes, 1999) sa dostal medzi finalistov prestížnej ceny Prix Renaudot a udelili mu zaň Grand prix Literárnej akadémie Québecu. Kniha vzápätí vyšla vo viacerých európskych krajinách, v slovenčine ju vydalo vlani Vydavateľstvo Slovart v preklade Ľudmily Balúchovej-Fialovej. Music-Hall (2002) je zatiaľ posledným románom Gaétana Soucyho, ktorý na pozvanie Kanadského veľvyslanectva, Francúzskeho inštitútu a Vydavateľstva Slovart navštívil 11. marca Bratislavu a zúčastnil sa na slávnostnej prezentácii slovenského prekladu svojho románu O dievčatku, ktoré sa hralo so zápalkami. (Recenziu románu sme uverejnili v KR č. 24/2003.)
* Zatiaľ váš jediný román, s ktorým sa môžu zoznámiť slovenskí čitatelia, má veľmi temnú atmosféru. Vyjadruje to vaše pocity z tohto sveta, obavy z narušenia základných vzťahov v mikrosvete – v rodine?
– Možno budete prekvapená, ale môžem o sebe povedať, že som obdarený šťastím. Aj napriek tomu je však vo mne akýsi nepokoj, neviem, odkiaľ pochádza, aké sú príčiny tohto nepokoja. V knihách sa často stretávame s temnými víziami, ich úlohou je osvetliť temnotu. O temnote sa jednoducho píše preto, lebo ju treba vyviesť na povrch, treba o nej rozprávať, aby sme ju vypudili, vyhnali zo seba. Určite ste však pochopili, že v tejto knihe nie je žiadna autobiografická narážka. Žijem v rodine, kde vzťahy veľmi dobre fungujú, mám vydarenú dcéru. Veľmi skoro vo svojom živote som však bol nesmierne citlivý na tajomstvo zla, na existenciu zla vo svete a vlastne píšem na základe toho, čo ma bolí. Táto knižka neopisuje len bolesť a zlo, ale aj veľkú túžbu po živote, ktorú stelesňuje ženská postava Alice. Áno, nachádza sa v temnom vesmíre, ale práve na pozadí tohto temného sveta ešte jasnejšie dokazuje svoju čistotu. A myslím si, že táto knižka prináša aj posolstvo nádeje, a to v časti otvorenej voči budúcnosti, ktorú tu symbolizuje nový život.
* Téma viny a trestu sa často vyskytuje v klasickej literatúre ako etický problém indivídua a spoločenskej morálky. Vo vašom románe sú vina aj trest izolované od širších spoločenských väzieb, zostávajú uzavreté v rodine, mimo ostatného sveta. Trest dostáva obludné rozmery, mení sa na totálnu zvrátenosť. Z malej vinníčky sa stáva najväčšia obeť. Z čoho pramenia takéto hrozné vízie viny a trestu?
– Viaceré čitateľky mi povedali, že po prečítaní tejto knihu sa im často snívali hrozné sny alebo sa báli spať. Ako správne poznamenala jedna kritička, krutosť sa nachádza aj v rozprávkach, obry v nich dokonca pojedajú deti. A táto kniha ako keby čerpala všetku krutosť z rozprávky a spájala ju s reálnym, naozajstným životom. Musím sa priznať, že keď som mal písať o postave Spravodlivého Trestu, tak som troška váhal, pokiaľ môžem s krutosťou zájsť. Už som knihu písal asi tri týždne a v predchádzajúcom texte som naznačoval túto postavu, oznamoval som jej krutý osud, ale keď som zrazu prišiel k miestu, kde som jej mal dať konkrétnu podobu, nevedel som, čo z toho bude, ako sa to ďalej vyvinie. Aby som to všetko ,,predtušil“, ,,predcítil“, na čas som prerušil písanie. Potom som si uvedomil, že táto postava má právo na to, aby sa vyjadrila, treba jej dať priestor, aby vyjavila svoju pravdu, a tak vlastne nadobudla vlastnú podobu.
* V románe sú odkazy na Spinozovu Etiku a memoáre vojvodu Saint-Simona, tieto diela sú zdrojom poznania hlavnej hrdinky Alice a formujú jej spôsob vyjadrovania, do istej miery aj zmýšľania. Filozofiu vyučujete v Montréale, čím vás priťahuje filozofia 17. storočia, konkrétne Spinoza?
– Teraz vyučujem filozofiu na gymnáziu a viem, že pre mladých ľudí by bol Spinoza trochu ťažký, možno nestráviteľný, prednášal som však o ňom na univerzite. Je to autor, ktorého som čítal asi desať rokov a predstavoval som si, ako by Alice reagovala na toto abstraktné dielo. Bolo to pre mňa aj troška zábavné, pretože Alice hovorí, že toto dielo pozná, dokonca ho vie naspamäť, ale zároveň tvrdí, že je pre ňu nepochopiteľné. Má k tomu dielu zvláštny vzťah, dokonca používa superlatív, keď o ňom hovorí. Lenže my dobre vieme, že Alice si dokázala nájsť priateľov tam, kde sa nijakí nenachádzali, jej priateľmi sa stali knihy a mala k nim veľmi intímny vzťah. Etika sa stala pre Alice akousi šifrou na porozumenie sveta, akýmsi symbolom, ktorý charakterizuje svet. Hovorí, že svet je tu, je pred nami, ale my ho nechápeme.
* Vyštudovali ste matematiku a fyziku, prečo ste sa preorientovali na filozofiu a literatúru?
– Odkedy som začal uvažovať o tom, čím chcem byť, vždy som chcel byť spisovateľom. Zároveň som si uvedomoval, že na túto profesiu nestačí zlepšovať sa len po formálnej stránke, ale že potrebujem aj také vzdelanie, aby som mal čo najpevnejšie základy vedomostí. Fyziku a matematiku som začal študovať zo spontánneho popudu, lebo ma to zaujímalo. Nazdávam sa, že aktuálny svet nemôžeme pochopiť bez vedeckého prístupu. Mnohí ľudia však majú často veľmi pomýlený názor o filozofii, istým spôsobom ju majú zmytologizovanú, preto som sa chcel dostať do jej vnútra, chcel som ju pochopiť, ale nemyslím si, že filozofia je nevyhnutnou podmienkou na písanie kníh. Uvediem iný príklad – nemá nijaký predpoklad na to, aby som sa stal cestovateľom, nerád cestujem, ale nazdávam sa, že pri písaní treba mať skúsenosť s cudzím svetom. Pre mňa ako pre Quebečana bolo celkom cudzím svetom Japonsko. Až v kontakte s cudzím jazykom, cudzou kultúrou som tam na vlastnej koži zažil, čo je to byť cudzincom. Možno na prvý pohľad táto moja ,,kariéra“ vyzerá heterogénna, ale pre mňa to bola formácia, isté vzdelanie k môjmu spisovateľskému povolaniu.
* Po románe O dievčatku, ktoré sa hralo so zápalkami ste publikovali už ďalšiu knihu – Music-Hall, môžete ju stručne priblížiť?
– Stručne? Ten román má 450 strán! Ako by sa dal zhrnúť tento príbeh? Jeho hrdinom je mladý muž, veľmi čistý, možno aj naivný, ktorý prichádza do New Yorku pred vypuknutím krízy roku 1929. Ocitne sa v prostredí, čo vôbec nie je preňho stvorené. Dostane sa medzi ľudí, ktorí búrajú, demolujú staré domy a aby sa v tomto drsnom prostredí nejako utešil, hľadá lásku. Nájde si dievča pracujúce v muzikáloch. Vychádzal som z komiksu, ktorý som videl, keď som bol malý. Jedinou úlohou pre mňa bolo prerozprávať príbeh trojminútového komiksu do románu pre dospelých. Túto úlohu som nosil na svojich pleciach asi 15 rokov.
* Aké je postavenie frankofónnej literatúry v Kanade v porovnaní s anglofónnou?
– Samozrejme, frankofónne literárne prostredie je oveľa menšie ako anglofónne, ich vzájomný vzťah je podobný ako medzi českým a slovenským literárnym prostredím. Preto sa usilujeme, aby našu literatúru uznali vo Francúzsku – rozširuje sa tým trh aj čitateľské publikum. Ale len veľmi málo autorom a knihám sa podarí preniknúť do Francúzska, je to skôr ojedinelý jav. Teda mal som veľa šťastia, keď ma začalo vydávať jedno z najpoprednejších vydavateľstiev Seuil. Nemyslím si, že som nejaká superhviezda vo Francúzsku, ale našiel som si svoje publikum a moji čitatelia mi dodávajú odvahu. Táto problematika je na dlhé rozprávanie. Keby som hovoril o svojich skúsenostiach, možno by som dal nepravdivý obraz o quebeckých spisovateľoch, pretože som trochu výnimka. Nielen preto, že som už dosiahol medzinárodný úspech, ale kritici často podčiarkujú, že moje knihy sa nepodobajú na ostatnú quebeckú literatúru.
Pripravila Marta Bábiková
