Ladislav Lajcha (1932) po štúdiách divadelnej vedy na DAMU v Prahe pôsobil ako redaktor v rozhlase, v denníkoch Smena a Pravda a ako kritik spolupracoval s viacerými časopismi. Stál pri počiatkoch Divadelného ústavu v Bratislave (1962–1965), od roku 1970 až do vlaňajška pracoval v Umenovednom ústave SAV. Okrem odborných statí aj pre zahraničné časopisy publikoval obsiahlu historiografickú prácu najskôr ako účelový náklad v rokoch 1971–1975 Zápas o zmysel a podobu SND I–III, ktorá knižne vyšla v Divadelnom ústave roku 2003: Zápas o zmysel a podobu SND 1920–1938 (1. zv.) Divadlo v rokoch vojny 1939–1945. Dokumenty SND (2. zv.); Súčasná slovenská scénografia (1977); monografie o scénografoch: Helena Bezáková (1971), František Tröster (1983, spolu s Jiřím Hilmerom a Alešom Zachom)a Ladislav Vychodil (1980). K dielu tohto scénografa z pohľadu vzájomnej spolupráce a inšpirácie s režisérmi sa znovu vrátil v monografii Ladislav Vychodil, ktorú na sklonku vlaňajška vydal Divadelný ústav s vydavateľstvom Slovenský Tatran.

Dialóg o hodnotách so scénografom

Hovorí divadelný historik a kritik Ladislav LAJCHA

Ladislav Lajcha (1932) po štúdiách divadelnej vedy na DAMU v Prahe pôsobil ako redaktor v rozhlase, v denníkoch Smena a Pravda a ako kritik spolupracoval s viacerými časopismi. Stál pri počiatkoch Divadelného ústavu v Bratislave (1962–1965), od roku 1970 až do vlaňajška pracoval v Umenovednom ústave SAV. Okrem odborných statí aj pre zahraničné časopisy publikoval obsiahlu historiografickú prácu najskôr ako účelový náklad v rokoch 1971–1975 Zápas o zmysel a podobu SND I–III, ktorá knižne vyšla v Divadelnom ústave roku 2003: Zápas o zmysel a podobu SND 1920–1938 (1. zv.) Divadlo v rokoch vojny 1939–1945. Dokumenty SND (2. zv.); Súčasná slovenská scénografia (1977); monografie o scénografoch: Helena Bezáková (1971), František Tröster (1983, spolu s Jiřím Hilmerom a Alešom Zachom)a Ladislav Vychodil (1980). K dielu tohto scénografa z pohľadu vzájomnej spolupráce a inšpirácie s režisérmi sa znovu vrátil v monografii Ladislav Vychodil, ktorú na sklonku vlaňajška vydal Divadelný ústav s vydavateľstvom Slovenský Tatran.

* Do divadelného diania ste vstupovali v 60. rokoch, keď divadlo žilo súčasnosťou, ovplyvnené novými smermi najmä zo Západu. Prečo ste sa upriamili na jeho históriu?

-- Vždy ma lákali dejiny divadla. Azda aj preto, že som chcel vedieť, ktorým smerom sa bude uberať vývin divadla. Navyše chýbal aj historický obraz slovenského divadla. Sám som si potreboval objasniť niektoré etapy v dejinách nášho divadla; najmä začiatky Slovenského národného divadla ma lákali azda aj preto, že tieto biele miesta priam volali po archívnom skúmaní a objasnení. O to väčšmi, že archív našej prvej scény bol len fragmentárny, neposkytoval spoľahlivé zázemie na výskum. Začiatkom 70. rokov som v archíve Divadelného ústavu narazil na zlomky archívu bývalého Ministerstva školstva a národnej osvety. To bol nádejný začiatok aj naliehavá, vzrušujúca výzva. Vtedy som zanechal novinársku prácu a prešiel som ako teatrológ do Ústavu divadla a filmu SAV. Archívy sa ničili najmä po roku 1945. Zabudlo sa však na to, že jestvovali kópie, ktoré divadlo rozosielalo na viaceré miesta. Celý rok 1970 som venoval hľadaniu. Našiel som dokumenty tam, kde by som ich najmenej očakával. Keď som už vyčerpal všetky možné fondy, predpokladal som, že by som vo fondoch divadelnej cenzúry našiel záchytné body. A naozaj, vo fondoch Policajného riaditeľstva som našiel doklady, ktoré som tak zúfalo hľadal. Politické oddelenie tejto inštitúcie totiž dávalo povolenie umelcom vystúpiť v meste.

* Aké doklady ste našli a čo vám odhalili?

-- Mnohé a rôzne, menej významné i podstatné doklady. Po roku 1920 zlomkovité, no dôležité. Napríklad o pôsobení Oskara Nedbala ako divadelného riaditeľa. Vďaka tomu sa mi podarilo odhaliť príčiny dobrovoľného odchodu zo sveta tohto veľkého dirigenta a riaditeľa. V množstve rôznych písomných dokladov som hľadal ľudské drámy a ľudské skutky. Spolu s riaditeľom Antoním Drašarom prišiel do Bratislavy ako tajomník divadla Karel Laštuvka, od roku 1931 ako poctivý administrátor každý mesiac v mene divadla predkladal na Ministerstvo školstva a národnej osvety podrobné prehľady o všetkom, čo sa v divadle udialo: premiéry, zájazdy, reprízy, príjmy a výdaje, divadelná pokladnica, abonenti, denná prevádzka. Našiel som tisíce strán písomných dokladov, z ktorých sa mi podarilo zostaviť celú edíciu prameňov k dejinám SND po roku 1920 Zápas o zmysel a podobu SND I–III. Pramene som doplnil tristostranovou monografiou o zápase, zmysle a podobe SND.

* O čo vtedy išlo, ak spomínate zápas?

 -- Išlo o vznik slovenskej národnej kultúry, jej podmienky i formovanie. O nič menej a o nič viac.

* Rok 1970 ste venovali hľadaniu v archívoch, ako sa vám darilo pokračovať vo výskume a v publikovaní nájdených dokladov?

-- Archívne materiály boli plné tabuizovaných mien, preto jediné riešenie, ako ich edične spracovať, bola účelová rozmnoženina pre odborníkov na študijné ciele v náklade 300 kusov. Vydal ju Divadelný ústav v Bratislave. Hoci tri zväzky tohto účelového nákladu nevyšli knižne, stali sa súčasťou divadelnej literatúry. Napriek tomu, že nebola nijaká nádej na ich knižné vydanie, pokračoval som v spracovaní dejín SND v rokoch 1939-1945. V tomto období vzniklo režisérske dielo Ferdinanda Hoffmanna, Jána Jamnického, hrali sa prvé inscenácie Jozefa Budského, Karola L. Zachara. Ako dramaturgovia pôsobili Ferdinand Hoffmann a Ján Sedlák. Prvého odstránili jeho vlastní politickí druhovia, druhý vykonal veľkú, po vojne dlhé desaťročia nedocenenú prácu. Josef Vincourek a Štefan Hoza v relatívne krátkom čase poslovenčili operu. V novom svetle sa ukázala aj divadelná práca Andreja Bagara na scéne SND, hoci len externe.

Ako celok vyšla edícia prameňov s mojou úvodnou monografiou v Divadelnom ústave roku 2003. Musel som byť trpezlivý - na knižné vydanie čakať plných tridsaťdva rokov. Aj čitatelia sa dočkali. Aj to patrí k slovenským podmienkam práce divadelného historika.

* Aké miesto majú dejiny divadla v našej kultúre?

-- Vďaka SAV, kde som končil roku 2003, vyšla Encyklopédia dramatických umení aj Slovenské divadlo XX. storočia. Dlhé roky som navrhoval vydať v jednom zväzku dejiny slovenského divadla v angličtine alebo v nemčine, aby sme sa dostali do povedomia aj iných národov. Nikto to za nás neurobí. Dejiny slovenského divadla treba vnímať ako súčasť mnohokultúrneho prostredia na území Slovenska. Nebyť pôsobenia nemeckých i českých divadelníkov, nemohlo by sa slovenské divadlo tak rýchlo a úspešne vyvíjať vo svojej osobitosti. Dejiny slovenského divadla sú nemysliteľné bez vplyvov susedných divadelných kultúr. Ján Jamnický a Vilma Jamnická chodili na predstavenia viedenských umelcov, ako Alexander Moissi, Ernst Deutsch, Albert Bassermann a ďalší. Na tom možno ukázať, ako naši divadelníci vedeli tieto podnety pretaviť do osobitej podoby slovenského divadla.

* Popri dejinách divadla ste sa venovali najmä scénografii. Čo vás k tomu podnietilo?

-- Vždy som hľadal v divadle hodnoty. Ako mladý divadelný kritik som sa zoznámil s Ľudovítom Hradským. Takmer každý večer som s ním sedel v Klube novinárov, hovoril mi o inscenáciách, o režiséroch, o zákulisí divadla. Často anekdoticky spomínal, že ako scénograf si pripadal skôr ako pekár. Po skončení predstavenia museli do rána namaľovať na javisku horizont na ďalšiu inscenáciu. Také boli podmienky v SND po roku 1920.

Zoznámil som sa s Ladislavom Vychodilom, s robotníkmi v divadelných dielňach SND, neskôr s mnohými zahraničnými scénografmi, ktorých som sprevádzal. Úspechy našich scénografov ma upevnili v presvedčení, že táto tvorba si zaslúži knižné spracovanie. Vždy som robil čosi iné ako ostatní, aj keď mi to vždy prinášalo len nevýhody. Robil som to, čo ma podnecovalo, za čím som si mohol stáť, čo som mohol prezentovať. Napríklad pri výstavách scénografie. Spomínam si, že prvý profil Ladislava Vychodila som uverejnil roku 1960 v Kultúrnom živote.

* Napriek tomu svoju prvú scénografickú knihu ste nevenovali tomto výtvarníkovi -- vaša Súčasná slovenská scénografia je o všetkých slovenských scénografkách a scénografoch...

– Chcel som byť poctivým, objektivizujúcim historikom, nie skupinovým kritikom. To ma viedlo k tomu, že som najprv, i sám pre seba, urobil celkový obraz slovenskej scénografie. Okrem dvoch scénografov, ktorí mi osobne vyjadrili svoju nespokojnosť, pretože ich predstava o sebe sa nestotožňovala s mojím pohľadom, som sa nestretol s negatívnym ohlasom na túto knihu. Pripravoval som výstavy a výstavné katalógy. Prehlboval som si znalosti o divadelnom priestore. Dlhé roky som sústreďoval všetko, čo súviselo s divadelnou architektúrou od Richarda Wagnera po dnešok. Po dvadsiatich rokoch som vydal v Tatrane knihu Pohyb divadla. Ale sústavne som sa venoval tvorbe Ladislava Vychodila a roku 1980 som k jeho šesťdesiatke vydal prvú knihu o ňom. K jeho osemdesiatke som vydal jeho druhú monografiu. Chcel som urobiť celkovú súvahu jeho tvorby. Je pozoruhodné, ako Vychodil kriticky vidí seba i svoju tvorbu. To znamená viesť s ním dialóg o hodnotách. Divadelného historika nemôže stretnúť nič krajšie. Som za to vďačný.

* Ako historik ste sa venovali aj dramatickému dielu Petra Karvaša. Čo vás k tomu viedlo?

– S Petrom Karvašom som prežil dlhé desaťročia. Nebral ma ako kritika, ale videl vo mne letopisca divadla. Azda aj to dovolilo ničím nezakaliť náš vzťah. Stretávali sme sa v časoch dobrých aj zlých. Dokonca v tých zlých častejšie - vtedy mal more času. Venoval sa teatrológii. Napísal a vydal vynikajúcu knihu Priestor v divadle - divadlo v priestore. Stvoril ju v čase pre neho najťažšom. Najprv vyšla len ako rozmnoženina vo Výskumnom ústave kultúry a verejnej mienky, potom knižne vo vydavateľstve Tatran. Chcel byť predovšetkým dramatikom, no vydal jedenásť slovenských umenovedných kníh! Možno ich čítať aj po desaťročiach - dokonca prvá z nich vyšla v reedícii v Divadelnom ústave v Bratislave. Azda aj to bol dôvod, prečo som sa rozhodol k jeho 75. narodeninám vydať teatrografiu jeho diela. Namiesto gratulácie. Ako akt spravodlivosti.

Podobne som vyjadril úctu aj scénografovi Františkovi Tröstrovi. Toľko som chodil do Tatranu presviedčať, čo Tröster urobil v SND pred rokom 1938, až Anton Markuš knihu zaradil do edičného plánu. Svoje úsilie som spojil s Jiřím Hilmerom a Alešom Zachom a monografia o Tröstrovi roku 1983 vyšla. Prelomila ľady vo vzťahu k tomuto výtvarníkovi, ako mi napísala vdova po tomto skvelom českom scénografovi.

* Divadelná scénografia sa dostala do popredia záujmu azda aj preto, že naši výtvarníci dostávali v zahraničí zlaté medaily. Aká však bola vydavateľská prax, mali vydavateľstvá záujem prezentovať scénografov?

– Už som spomínal vydavateľstvo Tatran, ktorého produkcia zostáva nedocenená. V tomto vydavateľstve vyšlo mnoho kníh o divadle, teda aj o scénografii. Nebolo to vždy hladké a jednoduché. Keď sa z martinskej tlačiarne vrátili obťahy monografie Ladislava Vychodila, cenzori zistili, že v súpise tvorby sú nevhodné mená - konkrétne emigrovaného režiséra Alfréda Radoka. Na súpise som robil dva roky. Nebol som ochotný robiť eliminácie. Niekto to však urobil za mňa.  Boj sa viedol o súpis tvorby, ani zmienka o texte v knihe. Súpis tvorby vyšiel bez mien režisérov. Keď kniha vyšla, nikto si nevšimol, že v texte sa píše o Alfrédovi Radokovi. Aj to bol dôvod, aby som sa znova po dvoch desaťročiach vrátil k Ladislavovi Vychodilovi. Ak pred desaťročiami bol problém  v politickej cenzúre, dnes to bol takmer neriešiteľný problém v chýbajúcich peniazoch. Preto rukopis čakal päť rokov na vydanie. Až keď Divadelný ústav prispel na vydanie ako spoluvydavateľ, aj Ladislav Vychodil sa dočkal chvíle, keď zobral do rúk knihu sumarizujúcu šesť desaťročí jeho práce.

* Časť svojho života ste spojili s Divadelným ústavom, s dokumentovaním slovenského divadla, najmä tvorby slovenských scénografov. Čo pokladáte za prínos tohto obdobia?

– Bol som pri začiatkoch Divadelného ústavu. Vrátil som sa po šesťdesiatke do jeho dokumentácie a vlastne som sa ďalej venoval tomu, čo ma zaujímalo dlhé desaťročia: obohacovať poznanie o minulosti slovenského divadla. Lenka Galandová v Matici slovenskej vydala bibliografiu o slovenských dramatických umeniach. Na jej základe sme objednali z tejto inštitúcie xeroxy divadelných kritík z rokov 1920-1938. Po čase prišli cenné balíky. Začal som ich triediť – na jednu kôpku som odkladal recenzie a kritiky podpísané i. b. alebo I. Ballo. Nakoniec som zistil, že je to základ edície operných kritík tohto muzikológa, ktorému sa venovala muzikologička Božena Ormisová. Zastihla ho v závere života a získala od neho nevyhnutné údaje o jeho bohatej predvojnovej kritickej činnosti. Jeho brat Fedor Ballo, ktorý žil v Paríži, mi poskytol smútočný prejav Eugena Suchoňa nad jeho rakvou. Pani Božena Ormisová prispela textom, Andrej Maťašík ako vtedajší riaditeľ Národného divadelného centra, zaradil rukopis do edičného plánu roku 1995 k jubileu SND. Splnil som svoj sľub  Fedorovi Ballovi, že mu priveziem knihu do Paríža. Keď sme sa stretli na Rue Ballu a odovzdal som mu ju, obaja sme sa po tridsaťročnom nedobrovoľnom odlúčení objali a rozplakali. Neveril, že kniha raz vyjde. Bola to posledná služba, ktorú mohol pre svojho brata vykonať, keď už nemohol byť na jeho pohrebe roku 1977 v Dolnom Kubíne. Hoci som sa nikdy nevenoval opere ako jej znalec, tento akt spravodlivosti voči Ivanovi Ballovi som neváhal splniť. Divadelný ústav mi zostal bezpečným zázemím na ďalšiu prácu. V dnešnom čase bulváru, senzácií a médiami produkovaných celebrít zostávajú v tieni ľudia, ktorí po desaťročia budujú zbierky, napríklad scénografie, ako Ivan Lacika v Divadelnom ústave. Desaťročia máme v tejto inštitúcii nielen dokumenty o divadle, ale aj galériu umeleckej tvorby našich divadelných výtvarníčok a výtvarníkov.

Pripravila Marta Bábiková

Foto Ivan Lacika