Rozhovor s Ladislavom Šimonom pri príležitosti vydania knihy Poznámky z cesty (1998)

Rozhovor s Ladislavom Šimonom pri príležitosti vydania knihy Poznámky z cesty (1998)
 
Kto môže za taký dlhý interval od vydania vašej knižky Za čo môžeme (1984)?
Asi nepatrím k autorom, ktorí často vydávajú knižky. Aj zbierka Za čo môžeme vyšla vtedy vari priskoro, ešte mohla dozrieť. S každou knižnou publikáciou podstupuje autor veľké riziko, veď poézia sa nedá fabrikovať ako na bežiacom páse a básnik zvyčajne napíše iba zopár dobrých veršov, povedzme, za rok. To ostatné je manierizmus, možno zaujímavý a duchaplný, niekedy aj prijateľný, ale predsa len manierizmus. Keď si uvedomíme, koľko básničiek sa vyprodukuje ročne iba na Slovensku, máme – ak sme čo len trochu sebakritickí – neodbytný pocit pokory a hoci básnici bývajú exhibicionisti, predsa sa len kedy-tedy objavuje u nich nechuť rozmnožovať túto záľahu slov.
I moja nová knižka je výberom z textov, ktoré vznikali, povaľovali sa, nadobúdali inú podobu dlhý čas, prakticky od vyjdenia predchádzajúcej zbierky, ba aj oveľa skôr. Aj som zamýšľal vydať ich knižne, ale nebol som spokojný s kompozíciou, časom sa mi znepáčil plánovaný titul, a tak som prípadné vydanie zasa odložil.
No vždy raz príde okamih, keď autor už nevydrží a pustí sa do toho. U mňa to žmurklo roku 1995, pod názvom Poznámky z cesty, ktorá teraz v nezmenenej podoby vychádza. Ale ani v tomto momente neviem – hoci som si tie verše často čítal a zvažoval som v nich každé slovo – či sa mi to podarilo. Nakoniec, je to aj v poriadku, autorovo úsilie nech posúdia čitatelia.
Na slovenskom „trhu márnosti“ som síce dlhší čas nebol prítomný knižne, ale zato som vari každý rok uverejňoval svoje poetické pokusy v literárnych a tiež iných časopisoch – ba pozorný čitateľ si môže v týchto periodikách nalistovať a zistiť, kedy a za akých okolností bola publikovaná ich prvá verzia. Keďže predpokladám, že to málokto bude robiť, spolieham sa na to, že v knižke budú tieto verše žiť „vlastným životom“ v novom susedstve.
Ste nielen básnikom, ale aj prekladateľom. Ako je to s vaším vzťahom k pôvodnej tvorbe a k prekladu?
Sú to podľa môjho skromného názoru dve oblasti, ktoré sa navzájom neprekrývajú, hoci spolu dosť úzko súvisia – tak ako všetky literárne texty. Pri prekladateľskom zaobchádzaní s nimi autor prekladu je nútený preniknúť tak do ich „technológie“, ako aj do ich „ducha“, takže je to oveľa intenzívnejšie ako bežné, často povrchné čítanie. Preklad je síce iné „dobrodružstvo“ ako vlastná tvorba, no mňa láka rovnako a som rád, keď si môžem vybrať. Lebo hoci Jiří Levý porovnáva prekladateľa s hercom, ktorý by mal byť profesionálne schopný zahrať najrôznejšie úlohy, predsa sa len vyskytujú také, ku ktorým má autor vzťah a v určitom čase, resp. životnej situácii ich vie „zahrať“.
Ostatne, ani v poézii, ani v preklade sa necítim profesionálom, živí ma germanistika, to znamená nekonečný rad prednášok, seminárov, skúšok a konzultácií, ale aj neustále živé kontakty a tiež občasné odborné zahĺbenie sa do toho-ktorého problému i špecifické diskusie. To zodpovedá našej slovenskej tradícii, keď úzka špecializácia nebola dosť dobre možná. Vari prídu generácie, ktoré sa budú intenzívne venovať iba jednej oblasti, ale mňa toto zúženie nepriťahuje. Z toho hľadiska predstavujem „starú školu“, ale nechcel by som ešte patriť do „starého železa“.
Pripravila Margita Bíziková


BÍZIKOVÁ, Margita – ŠIMON, Ladislav: Poznámky z cesty (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 29. 4. 1998, č. 9, s. 4.