Vyhľadávanie
PhDr. Ladislav Volko (nar. 16. 10. 1944 v Kežmarku) vyštudoval sociológiu na Jagellonskej univerzite v poľskom Krakove. Prekladateľ, esejista, publicista, diplomat. Po roku 1989 pracoval ako diplomat v Poľsku a v rokoch 1999 – 2004 bol veľvyslancom SR v Indii. Pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR.
Báseň je všade luxus
Poézia je preňho neoddeliteľnou súčasťou života. Napriek tomu prvú básnickú zbierku vydal až dlho po svojej päťdesiatke. Dokonca dve. A navyše v ďalekej Indii. Dôvodom však určite nebol iba fakt, že Ladislav VOLKO tu pôsobil ako náš veľvyslanec.
PhDr. Ladislav Volko (nar. 16. 10. 1944 v Kežmarku) vyštudoval sociológiu na Jagellonskej univerzite v poľskom Krakove. Prekladateľ, esejista, publicista, diplomat. Po roku 1989 pracoval ako diplomat v Poľsku a v rokoch 1999 – 2004 bol veľvyslancom SR v Indii. Pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR.
– Poéziu síce milujem, ale aby som sám niečo napísal, to sa skutočne nestáva každý deň. Dalo by sa povedať, aby ku mne múza prišla, musím mať silný podnet. Niečo, čo ma dokáže výrazne osloviť. Či už v reálnom živote, pri čítaní... No a potom si svoje myšlienky zaznamenávam na kúsky papiera, ktoré často kdesi stratím a keď ich znovu nájdem, má už báseň niekoľko verzií.
– Možno sa skôr ona dostala ku mne. Prvú báseň som napísal ešte v druhej triede základnej školy. Keďže otec bol aj dobrovoľný knihovník ROH, nezaváhal som, v tiráži jednej z kníh som si našiel adresu vydavateľstva a svoj výtvor tam poslal. Doteraz si spomínam, že som si, vo svojej nevedomosti, zvolil vydavateľstvo politickej literatúry... Jeden milý pán mi odpísal, poďakoval, vysvetlil, že vydávajú iný druh kníh a ako ,,bolestné“ mi poslal knihu vtedy populárneho autora Jevgenija Nosova. No a tu sa moje snahy o publikovanie poézie nadlho skončili. Pre seba som si síce stále písal, prišli však aj iné záujmy. K tvorbe básní som sa vrátil až počas štúdií v Krakove. Písal som po poľsky. Priateľ ma prehovoril, aby som ich uverejnil v tamojších literárnych časopisoch. Po návrate na Slovensko som si znova zaznamenával niečo pre seba. Nanajvýš som občas publikoval v Poľsku. Na podnet Ľuba Feldeka som roku 1990 uverejnil niekoľko básní vo vtedajšej kultúrnej prílohe Verejnosti Ahoj Európa. Nadlho to bolo všetko.
– V Indii som postupne nadviazal kontakty s tamojšími literárnymi časopismi Kadambini, Saar Sansar a inými, ktoré publikovali na môj podnet napríklad Milana Rúfusa, Daniela Heviera, Jána Buzássyho či Jozefa Leikerta, z prozaikov Vinca Šikulu, Petra Jaroša, Gustáva Murína, v časopise pre deti Nandan J. C. Hronského a ďalších. Na veľké šťastie som stretol prekladateľku Shardu Yadav. Pôvodne prekladala iba z češtiny, ale podarilo sa mi získať sponzora na jej cestu na SAS a teraz prekladá väčšinou zo slovenčiny. Raz uvidela moje básne, preložila ich do jazyka hindu a poslala do Kadambini. Vyšli, mali veľký úspech, dostal som veľa listov, ľuďom sa páčilo, že sú iné než tie, ktoré poznajú. Tak som ďalej uverejňoval. Najprv sa mi ozval vydavateľ Lalit Sayal yo Soul Publications a neskôr Anand Bhushan z prestížneho Pitambar Publishing Co. a ponúkli mi vydanie kníh.
* Prvá zbierka vyšla pod názvom Ma, teda matka, a vaše básne sú v nej nielen v slovenčine, v hindu, ale aj v poľštine a v angličtine.
– Chcel som aj symbolicky vyjadriť prepojenie kultúr, ktoré sú mi zvlášť blízke. A mimoriadne si cením, že štyria vynikajúci indickí výtvarníci – Satish Gujral, Manjit Bawa, Jatin Das, Gopi Gajwani – mi dali k dispozícií svoje ilustrácie. Autorom dizajnu knihy je takisto popredný umelec Naresh Kapuria a krstil ju vtedajší minister zahraničných vecí Indie Natwar Singh.
– Je to umelec, ktorého roky poznám, vážim si ho, a tak som rád, že moju prosbu neodmietol. Láskavosť mi preukázal aj bývalý predseda indickej vlády Atala Bihari Vajpayi, tiež básnik, ktorý ju v Dillí slávnostne uviedol do života. Počas krstu som bol poctený 40-minútovým tanečným programom na námety z mojej poézie slávnej tanečnice tanca kathak Shovany Narayan.
* Vašou zásluhou sa v Indii objavili aj ďalšie dve knihy slovenských autorov.
– Stopy v rose, výber z diel 22 slovenských básnikov, sa ešte iba chystá do tlače. Pod názvom Slovenské rozprávky a príbehy vyšiel už vyšiel výber z Dobšinského rozprávok, ku ktorým som pridal aj niekoľko ,,moderných“ od J. C. Hronského, Vincenta Šikulu, Márie Ďuríčkovej a Jany Šrámkovej.
* U nás sa už dlho hovorí o kríze poézie, o minimálnom počte jej čitateľov. Aká je situácia v Indii, prípadne v Poľsku, kde ste tiež pôsobili ako diplomat?
– Nebol by som taký pesimista. Dnes predsa u nás vychádza toľko básnických zbierok, že je prakticky až nemožné všetky sledovať. Iste, sú v malých nákladoch, ale tak je to všade. Báseň je všade luxusom. Azda by sme chceli, aby tak ako kedysi vychádzalo vo veľkom náklade len zopár básnikov? Kto ale určí, ktorí by to mali byť? Navyše, nie je poéziou napríklad aj to, keď sa so svojimi emóciami zveruje hiphopový spevák? Aj jeho texty môžu mať veľkú výpovednú hodnotu a dať veľa ľuďom naladeným na rovnakej vlnovej dĺžke. Skôr vidím ako problém, že u nás chýbajú silné a masovejšie rozšírené literárne časopisy, o ktoré nemá núdzu ani India, ani Poľsko. V nich sa totiž môžu básnici rýchlejšie dostať do styku s čitateľmi a viac sa otvára priestor i tým, ktorí len začínajú. No a pridal by som ešte fakt, že na Slovensku dochádza k veľkej nivelizácii kultúry vôbec. Kým napríklad v Indii sa považuje za obrovské plus, keď sa podnikateľ či politik zaujíma o umenie, u nás je to takmer nepredstaviteľné. Poznal som v Indii veľkého biznismena, ktorý každú sobotu objasňoval skupine ľudí ich posvätnú knihu Bhágavadgítu?
* Hoci teraz pôsobíte na Slovensku, India pre vás stále veľa znamená, ešte roku 1983 ste iniciovali vznik India klubu a ste jeho prezidentom. Vtedy nebývalo zvykom zakladať iné spoločnosti priateľstva ako so Sovietskym zväzom a vaším prvoradým záujmom bol film...
– Moja manželka bola letuška a vďaka nej som sa do Indie dostal. Krajina ma od začiatku očarila aj napriek veľkým sociálnym rozdielom. Z tamojších ľudí vyžaruje veľmi pozitívne svetlo a všade vidíte ich úžasnú kultúru, a tak som chcel o nej vedieť viac. V Bratislave som stretol ľudí s rovnakými zážitkami, dali sme sa dokopy a založili klub, paradoxne pri SZM Slovenský film. Klub pracuje raz menej, inokedy intenzívnejšie, ale pripravili sme už veľa zaujímavých akcií a stále pokračujeme. Kto sa chce presvedčiť, stačí, keď za nami príde do kaviarne Curiosites v budove Slovenského národného múzea, kde sa stretávame každú prvú stredu v mesiaci. Dokonca máme i svoju vlastnú výtvarnú galériu. Všetci noví záujemcovia sú vítaní.
Pripravila Marcela Košťálová
