Rozhovor s lekárom, fotografom a publicistom Pavlom BREIEROM

Mlčalo sa nám spolu krásne

Hovorí lekár, fotograf a publicista Pavel BREIER

MUDr. Pavel Breier (1921) od mladosti spájal svoje lekárske povolanie so záujmami o výtvarné umenie, hudbu a fotografiu. Postupne sa rozrastal okruh jeho pacientov i priateľov, spisovateľov a maliarov, skladateľov a interpretov, hercov i spevákov. Jeho malá pracovňa v nemocnici na Mickiewiczovej ulici so stenami pokrytými nádhernými obrazmi Vincenta Hložníka, Jozefa Šturdíka, Imra Weinera-Kráľa pripomínala skôr umelecký salón. Azda nebolo umeleckého klubu s takými prominentnými hosťami, priateľmi i pacientmi. Rokmi narastal jeho fotografický archív, rozširovala sa aj jeho publicistická činnosť, ktorá rokmi prerastala do knižnej produkcie. Okrem iných publikácií vydal Udelenie zraku. K päťdesiatinám Vincenta Hložníka (spoluautor textu Radislav Matuštík, 1969), Jozef Šturdík Polokružie (fotografie k zbierke básní), Moje najdlhšie prázdniny (1984), Dubček. Profily vzdoru (fotografie 1991), Bratislava šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Ako zomiera mesto (fotografie s textom Juraja Špitzera, 2000), Odkrývanie duší (2000). Vo vydavateľstve Petrus mu vyšli v roku 2002 Korenie koreňov (s veršami Jozefa Šturdíka, doslov Pavol Hudík), Tajomná tvár alebo Duch z Ondrejského cintorína (2004) a tento rok knihu spomienok na priateľa výtvarníka od prvého osobného stretnutia až po jeho odchod do večnosti – Vincent Hložník (v mojich fotografiách a spomienkach) s doslovom Pavla Hudíka.

Zo svojich fotografií usporiadal pätnásť samostatných výstav.

• Zhovárame sa spolu celé desaťročia a stále máme otázky, ktoré si žiadajú odpovede. Nezhovárali sme sa o mladých rokoch, o dozrievaní v predvojnových časoch, o rodinnom prostredí, zážitkoch na Sliači, o stretnutiach s umelcami. Čo vás, lekára, priviedlo k literárnej tvorbe a fotografovaniu?

– Za mnohé vďačím otcovi a mame. Žili sme na Sliači, a to bola príležitosť stretnúť sa počas kúpeľnej sezóny s výtvarníkmi, hudobníkmi, hercami. Ako stredoškolák som často pozoroval Janka Alexyho, keď maľoval na Sliači. Býval u nás dirigent František Babušek, spoznal som sa Mikulášom Hubom a Máriou Hubovou, s Júliusom Pántikom, huslistom Alojzom Nemcom a inými. So starším bratom Štefanom sme sa učili hrať na klavíri. František Babušek pobadal u mňa umelecké sklony a chcel, aby som šiel študovať dirigovanie. Po maturite som sa však rozhodol pre medicínu. Azda v tom zohralo istú úlohu aj to, že na Sliači som mohol byť v blízkosti lekára Dr. Hensela, v jeho laboratóriu som sa čosi dozvedel o červených a bielych krvinkách a otvoril mi svet lekárskej vedy. Môj brat Štefan do roku 1939 študoval právo v Prahe, nosil mi knihy, hovoril o výstavách a divadelných predstaveniach, o koncertoch. Otec ma vzal ako gymnazistu do Budapešti, vďaka známosti som sa dostal aj do nahrávacieho štúdia rozhlasu. Ukázali mi dirigentský pult, za ktorým stával Ľudovít Rajter. Ani na um by mi neprišlo, že o tridsať rokov si s ním budem tykať. Fotografoval som ho v auguste 1968 pri skúške Slovenskej filharmónie v Taormine na Sicílii práve vtedy, keď po našich uliciach hrmeli sovietske okupačné tanky.

V mladosti stáli na rázcestí mojich životných rozhodnutí na jednej strane dirigent František Babušek a na druhej strane sliačski lekári Dr. Hensel a Dr. Hatrík. Hudba sa mi stala celoživotnou láskou, medicína povolaním.

* Čím bolo pre vás umenie a literatúra v časoch ľudského dozrievania a ktorých autorov ste najviac obľubovali?

– V mladosti ma fascinovala ruská realistická literatúra, pre psychologický ponor a prienik ma uchvátil Dostojevskij, no jednako len Tolstoj sa mi javil ako nedostižný v umeleckom stvárňovaní, videl som v ňom umelecký vzor. Zo svetových autorov som si obľúbil Romaina Rollanda, Julesa Romainsa, zo severských prozaikov Knuta Hamsuna, v dráme Williama Shakespeara, v architektúre Michelangela Buonarottiho. Dielo Ludwiga van Beethovena mi priblížil práve dirigent František Babušek. S bratom sme si budovali veľkú zbierku nahrávok vážnej hudby, prinášal ich z Prahy. Spoznal som svetových dirigentov, naučil som sa rozlišovať ich štýly, s bratom sme hádali, kto je autorom ktorej nahrávky. Až teraz zisťujem, koľko som dostal do vena. Okrem hudby a literatúry ma zaujímalo aj výtvarné umenie. Brat Štefan kúpil mame na Vianoce obraz Vincenta Hložníka Kristus na Hore olivovej. Ten obraz mám dodnes. Od tých čias ma Hložník priťahoval, no trvalo ešte desať rokov, kým som sa s ním osobne stretol a ľudsky zblížil.

 * Roku 1942 ste prišli študovať do Bratislavy a práve vtedy sa sem vrátil po štúdiách z Prahy aj Vincent Hložník. Hneď v tom roku usporiadal svoju prvú výstavu. Ako ste vnímali stretnutie s jeho obrazmi ?

– Zažil som rozruch okolo výstavy. Sledoval som Elán s uverejňovanými reprodukciami. Boli to prvé dotyky, ale už vtedy ma Hložníkovo umenie bytostne zasiahlo. Motívy klaunov, vydedencov, tragikomické zážitky, akoby v mojom vnútri nachádzali ozvenu. Hložník zažil hrôzy popráv v Prahe, čítal zoznamy popravených na výstrahu. Citlivý umelec tieto hrôzy vložil do svojich obrazov. Možno sa čudovať, že aj v závere života pod dojmom tragicky sa utvárajúceho dvadsiateho storočia vytvoril cykly ako výrazy tejto kataklizmy?

V Bratislave som navštevoval koncerty, ktoré vždy v piatok organizoval dirigent František Babušek s rozhlasovým orchestrom a s členmi orchestra Opery SND. Hudba vstúpila do môjho života uprostred vojnových hrôz ako čosi nádherné, povznášajúce. Ako publicista som viackrát poukázal na Babuškove zásluhy pri organizovaní slovenského hudobného života. Dodnes je nedocenený – odišiel predčasne na zlyhanie srdca. Ani sa nečudujem po tom všetkom, čo zažil pred rokom 1945 a po roku 1948. Nechápem, prečo dodnes nemá miesto v dejinách slovenskej hudby, aké mu právom patrí.

* Vojna aj vám priniesla otrasné zážitky, opísali ste ich v spomienkovej próze Moje najdlhšie prázdniny. Povolanie lekára ste vykonávali skôr, než ste zložili Hipokratovu prísahu...

– Ani mňa vojna neušetrila: po dvoch rokoch štúdia medicíny som sa ocitol roku 1944 uprostred bojov v poľnej povstaleckej nemocnici na Sliači, ktorú viedol Dr. Hensel. So sanitným lietadlom som lietal ponad front, odvážali sme vážne zranených na Ukrajinu. Pri poslednom návrate šťastena stála pri mne, pretože ma neurčili do lietadla číslo päť, ale sedem. Päťka, naložená muníciou, nedoletela. Misia sa náhle skončila, pretože Nemci obsadili letisko Tri duby. Domov som sa nemohol vrátiť, skrýval som sa v Nízkych Tatrách, no naostatok som padol do nemeckého zajatia. Z Podbrezovej nás viezli v dobytčiaku cez zvolenskú stanicu do zajateckého tábora v Nemecku. Počas leteckého náletu rumunských lietadiel nemeckí strážcovia odbehli do úkrytov, zatiaľ zvolenskí železničiari otvorili vagóny a nám sa podarilo ujsť. Celý mesiac, kým prešiel cez Sliač front, som sa skrýval s docentom Antonom Augustínom Baníkom v jednej pivnici. Keď som sa roku 1945 stretol v Bratislave s Dr. Julom Slabeyciusom a jeho manželkou Oľgou, mysleli si, že sa pred nimi zjavil duch. Domnievali sa, že som sa vracal lietadlom číslo päť.

* K Hložníkovi ste sa postupne blížili, dozrievali ste pre toto stretnutie. Kedy k nemu došlo?

– Dr. Andrej Bučko, ktorého som poznal ešte zo Zvolena, ma raz vzal so sebou k Hložníkovi ako obdivovateľa jeho umenia a záujemcu o jeden obraz. Bolo to roku 1953. Hložníkovci bývali so štyrmi deťmi na Lichardovej ulici a veru tiesnili sa v malých priestoroch. Bol som ohromený a dojatý; žasol som v tichu nad všetkým, čo som videl; pozoroval som Hložníkove oči, jeho pohyby, jeho zaujatosť umením, jeho zvláštnu plachosť. Nezostalo len pri tejto návšteve. Naše vzťahy sa prehlbovali, akoby sme sa vzájomne k sebe približovali, zdôverovali sa, zažíval som v našich vzťahoch narastajúci súzvuk. Považoval som za veľké uznanie i vyznamenanie, keď sme si potykali, pretože Hložník bol v tomto ohľade veľmi zdržanlivý.

* Prvý raz sme sa stretli pred päťdesiatimi rokmi v redakcii Smeny, kde ste viedli vyše dvadsať rokov zdravotnú rubriku. No vaše publicistické presahy smerovali čoraz viac do hudby a do výtvarného umenia. Nebolo azda významnejšieho slovenského výtvarníka, herca alebo hudobníka, ktorý by vás nenavštívil v pracovni v nemocnici na Mickiewiczovej ulici plnej obrazov od bratov Hložníkovcov, Jozefa Šturdíka, Imra Weinera-Kráľa a iných. Ako sa utvárala táto umelecká pospolitosť?

 – Pracoval som ako lekár, a oddychoval som pri umení. Fotografovanie sa stalo mojou záľubou hneď, keď mi otec kúpil aparát kodak. Bez umenia by môj život bol podstatne chudobnejší. Vždy som mal so sebou exaktu s vysokocitlivým filmom a keď sa niektorý herec, spevák, výtvarník ocitol v nemocnici, našiel som si cestu k nemu. Izbica v nemocnici bola malá, no útulná, prijala hostí zdravých aj chorých. Nachádzali sem cestu Hložník i Šturdík. Zvláštne bolo, že aj v kritických obdobiach v ich vzájomných vzťahoch v mojej pracovni akoby napätia a trenice ustúpili do pozadia, zmierovali sa, to ma dokonca prekvapovalo.

 S Hložníkom som chodieval na prechádzky a neraz ma požiadal, aby som mu vyfotografoval nejaký detail architektúry alebo časť ulice, keď potreboval podnety na ilustrácie kníh. Tak môj fotografický archív rozrástol na tisíce záberov. V knihe Odkrývanie duší som sa venoval Jozefovi Šturdíkovi aj Vincentovi Hložníkovi, v každom z nich som videl výraznú osobnosť. So Šturdíkom ma spájali aj umelecké záujmy, moje fotografie sprevádzajú jeho knihu básní.

Moje povolanie sa organicky prelínalo s umeleckými záujmami, s písaním. Fotografoval som všetkých, čo prišli ku mne, či už to bol Dominik Tatarka alebo Milo Urban. Mal by som spomenúť kvôli spravodlivosti aj iných. Dostal som sa aj k Alexandrovi Dubčekovi. Často som ho fotografoval a snímky vyšli v knihe Profily odvahy. Zaujala ma jeho tvár na titulnej strane nemeckého časopisu Der Spiegel. Bol v hlbokej depresii po vpáde okupačných vojsk. Bližšie som ho spoznával, zachoval som jeho podobu v časoch zámerného poníženia. Ukázal som, aký bol človek, čo v sebe niesol. Človečina ma lákala, to ľudské som vždy hľadal v každom, s kým som sa stretol. Liečil som všetkých, ako som to sľúbil v prísahe, ako fotograf a ctiteľ umenia hľadal som krásu a pravdu bez ohľadu na to, kto bol kedy v milosti a nemilosti. Väčšmi ma priťahovali tí, ktorí potrebovali moju pomoc, ľudské slovo a mužný postoj. Moc robila z niektorých ľudí politických pacientov. Uvedomoval som si relativitu politiky a verejnej mienky. Pre mňa bolo vždy rozhodujúce ľudské hľadisko. To bolo určujúce aj v mojom vzťahu k Vincentovi Hložníkovi, k Jozefovi Šturdíkovi či Imrovi Weinerovi-Kráľovi. Keď si po rokoch otvorím vlastnú knihu Odkrývanie duší, vidím, že títo traja v nej dominujú.

* K Vincentovi Hložníkovi ste sa vrátili päť rokov po jeho skone knižkou spomienok, v ktorej vytvárate jeho intímny portrét človeka i výtvarníka. Podávate svedectvo o umelcovi, o dobe, v ktorej žil a tvoril. Mal som šťastie stretávať sa Hložníkom, rozprávať sa s ním, načúvať jeho krásnemu mlčaniu a poznať jeho plachosť. Ocenil som, s akou ľudskou vnímavosťou, vecnou presnosťou ste zaznamenali priestor ateliéru, rodinné ovzdušie, ťažké tragické ovzdušie počas choroby Hložníkovho syna Pavla...

– Rokmi som sa tak zblížil s celou rodinou, že som sa stal rodinným lekárom. Spoznal som všetkých, neskôr aj zaťov, vnúčatá. Pomáhal som, ako som vedel a vládal. Nečudo, že každý záchvev v rodine otriasol aj mnou. Akoby ma mohol nezasiahnuť taký úder, ako tragický skon syna. Aj toto spoločné prežívanie bolesti bolo podnetom vydať svedectvo o Vincentovi Hložníkovi. Môj obdiv bol úprimný, hlboký a pre mňa očisťujúci. Už len byť v jeho blízkosti, môcť s ním prežívať po celé roky tie najrozmanitejšie situácie, byť svedkom vzniku jedinečného diela, dôverníkom takého úprimného muža, otca, tvorcu – to bola aj výzva sadnúť nad fotografie. Môj priateľ a Hložníkov dôverný známy Vlastimil Horák ako verný archivár môjho fotografického úsilia tieto fotografie usporiadal tak, aby som mohol znova v pamäti stvoriť obraz tohto muža a jeho diela. 

Zhováral sa Ladislav Lajcha

Text pod foto:

Pavel Breier (vpravo) s Vincentom Hložníkom