Rozhovor s literárnym historikom a kritikom Tomášom Winklerom

Skláňam pred dobou a dokumentmi o nej

Rozhovor s literárnym historikom a kritikom Tomášom Winklerom

PhDr. Tomáš Winkler, PhD., narodil sa 3. januára 1940 v Lopeji. Po skončení Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, odbor slovenčina – dejepis, pracoval v Matici slovenskej v Martine – v Literárnom archíve, potom sa stal riaditeľom Národnej knižnice MS. Bol zástupcom šéfredaktora týždenníka Matičné čítanie. Pre svoje politické postoje koncom šesťdesiatych rokov musel z pracoviska odísť a nesmel publikovať. Zamestnal sa ako ošetrovateľ v psychiatrickej liečebni, po dvoch rokoch ako dopravný dispečer v podniku Váhostav na priehrade Liptovská Mara. Od roku 1980 bol redaktorom vydavateľstva Osveta v Martine, kde redigoval zdravotnícku literatúru. Po novembri 1989 sa stal vedeckým tajomníkom MS, neskôr zároveň aj zakladateľom a šéfredaktorom Slovenských národných novín, následne zástupcom šéfredaktora Slovenských národných novín a zástupcom šéfredaktora mesačníka Slovenské pohľady. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Slovenského literárneho ústavu.

* Vaším knižným debutom je dvojzväzková monografia Matica slovenská v rokoch 1919 – 1954 (1971). Súhrnnejší pohľad na dejiny inštitúcie poskytuje monografia Matica slovenská (2003), stáli ste na čele jej autorského kolektívu. Mohli by ste priblížiť čitateľom Knižnej revue, prečo ste si vyše tridsať rokov predtým, navzdory časovej postupnosti, vybrali práve tento časový úsek?

– Roky „prvej“ Matice slovenskej, teda jej pôsobenie v rokoch 1863 – 1875 spracovali Július Botto i Andrej Mráz. To, čo o nej napísali, obstojí dodnes. Chýbal však obraz Matice slovenskej v rokoch 1919 – 1954, a to z jednoduchého dôvodu: na jej smerovaní sa podpísali také významné osobnosti, ako boli Jozef Cíger Hronský, Jozef Cincík, Stanislav Mečiar, František Hrušovský, Ľudovít Novák a ďalší. Všetci boli na zoznamoch komunistickej totality vedení ako zakázaní autori. To bol dôvod, že sa o Matici slovenskej nesmelo písať, prípadne sa mohli podávať len negatívne referencie. Koncom šesťdesiatych rokov sa pomery trocha zlepšili a aktuálnou spoločenskou potrebou bolo napísať pravdu o Matici slovenskej. Spoločenská naliehavosť tejto úlohy bola citeľná už pri storočnici založenia roku 1963, ale vtedy ešte čas na nejakú väčšiu syntézu nedozrel. Napokon ani pri koncipovaní svojej monografie som nemal istotu, že vyjde v mnou zamýšľanej podobe. V rokoch normalizácie patrila medzi zakázané publikácie, katalogizačné lístky boli vyradené, citovala sa bez mena autora a pod. Je to prvá práca, v ktorej sa píše o zákaze činnosti Matici slovenskej v období tesne po druhej svetovej vojne do roku 1954. Keď som ju písal, neexistoval ešte archív Matice slovenskej, prehŕňal som sa v kopách rôznych dokumentov, robil výpisky. Myslím, že sa mi napriek tomu, že som zápasil s časom, podarilo rekonštruovať pomerne dobrý, ale najmä pravdivý obraz Matice slovenskej. Dva zväzky publikácie vyšli ešte na začiatku normalizácie. Vtedy ešte nebolo jasné, kto bude obeťou kádrovania. Nebolo ľahké napísať, že komunisti zrušili Maticu slovenskú ako nepotrebnú inštitúciu a že sa ju podarilo v roku 1954 zachrániť ako národnú knižnicu a knihovedný ústav. Publikácia Matica slovenská. Dejiny a prítomnosť (2003) poskytuje súhrnný, zrejme veľmi potrebný pohľad na Maticu slovenskú. Aj preto sa v pomerne krátkom čase sa vypredala.                                                                                        V nedávnej minulosti sme organizovali viaceré vedecké semináre k jednotlivým osobnostiam Matice slovenskej Ukázalo sa, že do matičných dejín treba ešte všeličo dopísať, ich úplný obraz ešte nie je hotový, zrejme ho bude tvoriť už mladšia generácia, ktorá k nám súčasníkom možno bude kriticky nemilosrdná.

* Dve knižky ste venovali Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Nesporne veľká osobnosť slovenských dejín; napriek tomu – prečo práve táto voľba?

– Aj knižky o Hurbanovi – Perom a mečom (1982, 2. vyd. 1997) a Život zvoniaci činom (1988) – boli motivované spoločenskou potrebou. Literatúra o Štúrovi bola už hojná, o Hodžovi napísal dobrú monografiu prof. Hučko, o Hurbanovi bola k dispozícii len staršia literatúra, poplatná dobe, navyše nedostupná. A v archíve Matice slovenskej, kde ma na začiatku normalizácie „načas“ odložili, bola obrovská Hurbanova literárna pozostalosť; tá priam provokovala „zahryznúť“ sa do tohto materiálu a vydať svedectvo o Hurbanovi. Treba povedať aj to, že Hurban bol zakladateľom matičného archívu, práve on na výborových zasadnutiach vyzýval všetkých, aby zbierali dokumenty a potom ich odovzdávali Matici slovenskej. On prvý šiel príkladom. To bol dôvod, že som sa jednoznačne rozhodol pre Hurbana. Som rád, že som tak urobil, i keď vydanie tejto knižky bolo spojené s veľkými problémami v súvislosti s mojím zákazom publikovania. Rukopis dlhšie ležal odložený, veru som už aj stratil nádej, že vyjde. Pomohol baťko Mináč ako „superlektor“, a tak knižka Perom a mečom uzrela svetlo sveta vo vydavateľstve Tatran. Odporúčajúcimi posudkami jej k životu pomohli aj Rudo Chmel a Karol Rosenbaum. Vďaka im za žičlivosť.

* Ďalšiu monografiu ste venovali Jozefovi Škultétymu (Jozef Škultéty – svedok čias minulých, 2003). Človeku, ktorý si pamätal založenie Matice slovenskej a prežil dve svetové vojny. Človek – epocha... ako ste pracovali s materiálom, keď ste ho chceli dostať a dostali do jednej knižky?

– Medzi mojím Hurbanom a Škultétym leží takmer štvrťstoročie. Knižka o Škultétym je skôr popularizačného charakteru a možno ju priradiť k tým, čo tu už boli skôr. Motivovaná bola Škultétyho jubileom, ale k napísaniu monografie by však bola potrebná vedecká motivácia – napísať dôkladnú monografiu o tejto výnimočnej osobnosti slovenskej kultúry, literatúry, dejín, jazykovedy a pod. Škultétyho dielo sme vydali, v stručnom výbere aj jeho korešpondenciu, o jeho živote a diele máme len „popularizačné výstupy“, a to je málo. Budúci bádateľ má k dispozícii bohatú korešpondenciu, okolo desaťtisíc listov a ďalší materiál. Na napísanie dokonalejšieho diela je potrebná náležitá vedecká erudícia vo viacerých vedných disciplínach, aby sonda do Škultétyho diela bola čo najhlbšia. Veď on sám tu bol doslova „inštitúciou“; Škultétymu sme ešte veľa dlžni. A je tu ešte nielen jeho dielo, ale aj život. Chýba nám jeho skromnosť a pracovitosť, najmä však pracovitosť.

* Ste autorom šiestich biografických knižiek. Ide o žáner pohybujúci sa na hranici beletrie a faktografie. Prechod z jednej do druhej oblasti je svojim spôsobom fascinujúci – predsa však – vedeli by ste povedať, čo má u vás pri tvorbe takto zameraných diel prednosť – fiktívne alebo dokumentárne?

– Už som sa bol viackrát vyznal, že sa skláňam pred dobou, dokumentmi o nej. Mám svoj vzor – jednoznačne je to Stephan Zweig. Pravda, je to len méta, ktorej by som sa chcel aspoň dotknúť. Je provokujúci a inšpirujúci nielen pre našu generáciu, ale aj pre tých, čo prídu po nás. Ak hovorím, že uprednostňujem dokumentárne, predsa nemožno zahodiť fiktívne, pretože málokedy máme k dispozícii dokumenty, ktoré potrebujeme. Všeličo treba domyslieť, ale domyslieť tak, aby to bolo pravdivé.

* Koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia ste študovali v Bratislave odbor slovenský jazyk – história. Bolo to práve v čase myšlienkovo-umeleckého kvasu okolo časopisu Mladá tvorba, Trnavskej skupiny a. pod. Zasiahlo vás ako študenta toto dianie, alebo ste mali diametrálne iné záujmy?

– Mladú tvorbu sme čítali, ale akosi sme boli zahĺbení do štúdia, veľa času sme na iné ani nemali. Vydávali sme si vtedy, tuším dva roky, svoj časopis Pedagóg, robili sme ho „na kolene“ a bez akejkoľvek podpory, bol som pri tom, roboty bolo veľa. Vtedy získať diplom za pol roka či rok, ako to robia terajší „géniovia“, dcéry a synovia dekanov a prodekanov či akýchkoľvek iných akademických funkcionárov na Trenčianskej univerzite, nebolo možné. Takýchto študentov by zahnali už referentky na študijnom oddelení fakulty, ktoré všetko ustrážili. Po zlúčení Vysokej školy pedagogickej s Filozofickou fakultou UK v Bratislave som v priebehu štúdia mal takých pedagógov, ako boli Stanislav, Jóna, Štolc, Krajčovič, Ondruš, Mráz, Béder, Butvin, Goláň atď., nedostali sme nič zadarmo. Ďakujem im za to.

* Profesionálne sa venujete predovšetkým štúdiu literatúry 19. storočia. Vnímate aj modernejšie dianie? Ktorí autori, či diela vás prípadne v poslednom čase oslovili?

– Neviem, či treba hovoriť o postmoderne, ale naozaj niektorým autorom a dielam mladých autorov nerozumiem. A nepochopím ani to, prečo ich za to ešte aj oceňujú. Mám však aj svojich autorov. Veľmi by som bol napr. rád, keby sa nezabudlo na takú vynikajúcu poetku, akou bola Margita Dobrovičová. Momentálne som dočítal ostatnú Kočanovu knižku.

* V románe ...dlho budeme mŕtvi (2008) vypovedáte o dobách zaiste neľahkých – podobne ako viacero iných prozaikov. Akú cenu má podľa vás tento návrat? Čo môže poskytnúť mladým ľuďom, ktorí nezažili na vlastnej koži?

– Nechcem, aby to bolo „ponaučenie“, ale výpoveď o dobe, že aj v časoch sociálnych istôt boli tu tisícky ľudí existenčne ohrozovaných a vydieraných, bez akýchkoľvek práv. Taká bola podoba „najspravodlivejšieho“ režimu na svete. Ale žili sme aj svoj život... Mladým ľuďom môže byť kniha výstrahou, aby nenaleteli rečiam mnohých politikov, ktorým ide len o dobro národa.

* Vráťme sa literárne do tohto obdobia. V čase zákazu publikovania ste s Petrom Štrelingerom vydali dve biografické miniatúry slovenských spisovateľov s názvom Kto proti osudu (1976, 1978) pod jeho menom. Aký je to pocit?

– Nebol to dobrý pocit, ale nič iné nebolo možné robiť. Toto „tajomstvo“ sme si ustrážili až do roku 1989, potom ho prezradil Peter Štrelinger, ktorý so mnou „viedol“ rozhovor v Literárnom týždenníku. Teraz sme si knižky rozdelili „napoly“, v podstate je to aj pravda. Sám som sa ešte k biografickým miniatúram vrátil po roku 1989 a napísal som knižku Čas pred nesmrteľnosťou, ktorá hovorí o posledných chvíľach slovenských spisovateľov.

* Nasleduje otázka pre nečitateľov vášho románu, v ktorom ste mnoho naznačili. Desať rokov (v podstate na vrchole tvorivých síl medzi tridsiatkou a štyridsiatkou; ak pripočítame redigovanie zdravotníckej literatúry, obdobie sa zdvojnásobí) ste pracovali/boli zamestnaní úplne „mimo fachu“ (ošetrovateľ v psychiatrickej liečebni, dispečer). Práve o tom píšete vo vašej knižke – predsa však – ak by ste mali zhrnúť – bolo niečo, čo sa oplatilo si odtiaľ odniesť, alebo celé obdobie vnímate ako úplnú stagnáciu?

– Všade žijú ľudia. Boli to pekné časy už aj preto, že sme boli mladí. Ako ošetrovateľ som pochopil veľa z ľudského utrpenia, na priehradách Liptovská Mara a Čierny Váh som pochopil, čo je to ťažká robota a zažil som odlúčenosť od rodiny. Osemhodinové pracovné zmeny len snom; často sme boli v robote aj 24 hodín. Vo voľnom čase som pomerne veľa čítal. Najhoršie bolo, že som nevedel, či to nebude naozaj doživotne. A v podstate o našich osudoch rozhodli stranícki hlupáci, ktorí sa aj teraz obšmietajú vo vysokých politických funkciách. Vraj sú sociálne cítiaci, tak som to počul od jedného z nich v našom peknom Turci.

* V kontexte slovenskej kultúry ste známy predovšetkým ako autor literatúry faktu a biografickej prózy. Na aké zmeny, problémy, ťažkosti, úskalia ste narazili pri tvorbe prvej čisto beletristickej, aj keď o vlastné zážitky opretej, prózy? O sebe a svojich blízkych sa podľa mňa píše inak než o osobnostiach literatúry. Máte v pláne rozvíjať túto líniu vašej tvorby aj v budúcnosti?

– Prózu som sa pokúšal písať už dávnejšie, ale na písanie človek potrebuje slobodu. Nevedel som to bez slobody. Aj to bol jeden z dôvodov, že som sa venoval faktografickej literatúre. Začal som písať pokračovanie prózy ... dlho budeme mŕtvi, prvá kapitola bola uverejnená v SP.

* Ak už hovoríme o biografii a autobiografii – dozvedel som sa, že ste sa narodili v obci Lopej, ktorá je dnes súčasťou Podbrezovej. Lopej je známy každoročnými slávnosťami (24. apríla) na počesť svätého Juraja. Obec sa v stredoveku a ranom novoveku volala svätý Juraj, stojí v nej gotický kostol, ktorý prešiel barokovou prestavbou, vnútri ktorého sa nachádza obraz Svätý Juraj víťazí nad drakom, namaľoval ho známy vynálezca Jozef Murgaš.

– Narodil som sa v Podbrezovej, ale matrika bola v Lopeji, tak mi ako miesto narodenia písali Lopej. Už som to nemenil, lebo s tým bolo veľa problémov, a tak som aj Jarovi Rezníkovi povedal, aby ma vo svojej knihe Túry do literatúry „nechal“ v Lopeji. Tu sme navyše neboli dlho, lebo po predčasnej otcovej smrti (zomrel 35-ročný pri operácii) sme sa presťahovali do Terchovej, kde sme cez vojnu vyhoreli do základov. K miestu svojho narodenia teda nemám bližší vzťah.

* Boli ste členom autorského kolektívu Slovníka slovenských spisovateľov dvadsiateho storočia. Na diele ste pracovali piati. Môžete nám prezradiť, podľa akého „kľúča“ ste si delili autorov? Boli nejaké názorové strety v zmysle, že jedného autora ste chceli spracovať viacerí?

– V podstate sme si zoznam autorov rozdelili na päť rovnakých častí a potom sme na pridelenom pracovali. Mne zostali posledné písmená abecedy. Okrem toho sme si ale aj vymieňali heslá. Ak mal niekto k daktorému autorovi bližší vzťah, mal možnosť heslo napísať. Všetko sme stihli v šibeničnom termíne.

* Aké sú vaše najbližšie konkrétne tvorivé plány?

– V sedemdesiatke toho už veľa neplánujem. Bol by som rád, keby sa mi podarilo napísať druhý diel románu, o ktorom som hovoril vyššie. Bude sa volať Hriešne roky. A potom, ako som už kdesi napísal, kým pôjdem na večný odpočinok, chcem si ešte trochu oddýchnuť.

Miloš Ferko