Rozhovor s literárnym vedcom a kritikom Vladimírom PETRÍKOM

Kritik je len poučenejší a vnímavejší čitateľ

Rozhovor s literárnym vedcom a kritikom Vladimírom PETRÍKOM

Vladimír Petrík (1929), literárny vedec, kritik a editor, absolvoval štúdium slovenčiny a literárnej vedy na FF UK Slovenskej univerzity v Bratislave. Bol dlhoročným pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV, je autor kníh Literárne dielo Dr. Ladislava Nádášiho Jégého (1956), Hľadanie prítomného času (1970), Človek v Jégého diele (1979), Hodnoty a podnety (1980), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), spoluator Dejín slovenskej literatúry 2 (1965), 4. zv. Slovenskej literárnej kritiky (1984), prispel do diel Biele miesta v slovenskej literatúre (1991), Slovenská exilová literatúra po roku 1945 (1991), je editor knihy Navrávačky s Dominikom Tatarkom (2000) a ďalších editorských a literárnovedných projektov.

* Od roku 1954 si začal pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV. V literatúre vrcholila vlna schematizmu, niektorí autori ospevovali súdobú politiku, ba aj justičné zločiny stalinizmu. A v kritike?

– Doba, v ktorej som vstupoval do literatúry, nebola priaznivá na vyjadrenie objektívnych názorov. Bola to doba tzv. zostrovania triedneho boja, politických procesov, zatvárania, popráv. Kto ju nezažil, nevie si ju predstaviť. Doplatili na ňu aj mnohí ľavicoví intelektuáli, predovšetkým davisti Clementis, Novomeský, Okáli, Horváth a iní. Keďže všetci boli zároveň literáti, ich osud poznačil celú literárnu sféru. Už sa nesmelo o nich písať pozitívne, naopak. Pokiaľ išlo o DAV, režim omilostil len P. Jilemnického a F. Kráľa. Keď Špitzer písal monografiu o Jilemnickom, musel kritizovať Novomeského. Keď som písal o F. Kráľovi, musel som sa kriticky dotknúť aj názorov Novomeského. Nedalo sa totiž písať len o Jilemnickom alebo o Kráľovi. Davisti predstavovali celok, ktorý sa začiatkom 50. rokov z moci režimu rozpadol na dve antagonistické časti. Muselo sa písať o oboch. Estetické kritéria sa nahradili ideologickými a politickými. Takto sa napokon používali – ako rozhodujúce – pri posudzovaní celej slovenskej literatúry. Takto písali vtedy všetci. Tento diktát trval 5 – 6 rokov, v druhej polovici 50. rokov sa situácia začala meniť k lepšiemu. Už sa tak neideologizovalo a nevulgarizovalo. Hovoríš o ospevovaní justičných zločinov. Proti odsúdeným davistom napísali vtedy básne Milan Lajčiak a Ctibor Štítnický. Ale roku 1956 vyšiel Rúfusov debut Až dozrieme aj s veršami Básnik vo väzení a to bola Novomeského literárna rehabilitácia. Báseň vznikla pár rokov predtým. Roku 1956 už Novomeský nesedel vo väzení. Pravda, občianska rehabilitácia davistov sa posunula až do roku 1963. Ani vtedy ale nebola úplná.     

 * Už dva roky po skončení školy si knižne vydal monografiu Literárne dielo Dr. Ladislava Nádášiho-Jégeho. Nedávno som si v tvojej recenzii denníkov Mikuláša Gaceka prečítal, že keď sa stal notárom v Dolnom Kubíne, spriatelil sa s Jégém a napísal o ňom spomienkovú prózu, ktorú ste s A. Matuškom chceli zaradiť do zborníka Jégé v kritike a spomienkach, ale cenzúra ju vyhodila. Bol tvoj záujem o Jégého spojený aj s Gacekom?

– S Jégého tvorbou som sa, pochopiteľne, stretol na strednej škole. Román Adam Šangala patril k povinnému čítaniu. Preto som ho nečítal a referát o ňom som od kohosi odpísal. Potom som zistil, že mu zaradenie do povinného čítania poriadne uškodilo. V historickom žánri mu dodnes patrí popredné miesto. V tom čase sa mi však dostal do rúk iný Jégého román Cesta životom. Nepatril k jeho historickým prózam, skôr to bola Jégého celoživotná bilancia. V strede románu nebol príbeh, ale ľudský charakter, ku ktorému mal autor osobitý vzťah, blízky naturalizmu. Skrátka, keďže analyzoval ľudskú povahu, hovoril v podstate aj o mne, na rozdiel od ostatných realistov, ktorí o mňa nedbali, iba ma oboznamovali s tým, čo bolo. Chcel som sa Jégému venovať v diplomovej práci, ale zišlo z toho. Práca, ktorú spomínaš, bola popularizačná. Neskôr som sa Jégému venoval dôkladnejšie. Môj záujem o neho nebol teda spojený s Gacekom. Poznal som ho osobne, keď som v polovici 50. rokov vycestoval do Dolného Kubína v snahe prezrieť si Jégého archív. Mikuláš Gacek bol veľmi dôstojne vyzerajúci pán, vskutku ako diplomat – istý čas bol kultúrnym atašé v ZSSR – ktorý sa krátko predtým vrátil zo sovietskeho gulagu. Dostal sa tam na základe udania, no o tom nechcel hovoriť. O Jégém však hovoril rád a zoširoka. Gacek prijal moju ponuku, aby do pripravovaného zborníka o Jégém napísal o ňom spomienkovú stať. Dobre ho poznal, spolupracoval s ním, bol výborný štylista a sem-tam opravoval Jégého rukopisy, ktoré posielal do tlače. Rozpísal sa o ňom na 90 stranách. Príspevok – nazval ho Rovesník – sme s A. Matuškom zaradili do zborníka, ale cenzúra ho v korektúrach vyhodila. Neboli výhrady proti textu, no Gacek bol ešte stále persona non grata. Až neskôr, keď sa situácia zmenila, prijali ho do spisovateľskej organizácie. Spomienku Rovesník vydala jeho dcéra Zora roku 1995 a o rok neskôr aj vybrané časti jeho denníkových záznamov pod názvom Surová býva vše pravda života.         

* V 60. rokoch si sa popri skúmaní tvorby medzivojnových autorov začal intenzívnejšie venovať aj tvorbe nastupujúcej prozaickej generácie a stal si sa dlhoročným neúnavným recenzentom kníh Johanidesa, Šikulu, Slobodu, Jaroša, Balleka, Vilikovského aj generácie, ktorá prišla do literatúry v 70. a 80. rokoch. Moja generácia – Habaj, Mitana, Dušek, Andruška – ťa vždy vnímala ako tolerantného, empatického kritika. A popritom tvojím dlhoročným kolegom v ústave a iste aj kritickým vzorom bol práve dobiedzavý, vŕtavý i útočný  Alexander Matuška...

– Začnem od konca, teda Matuškom. Bol osobnosťou, okolo ktorej sa nedalo prejsť nevšímavo. Od roku 1959 až do smrti pracoval v tom istom ústave ako ja. Môžem povedať, že sme si boli priateľsky naklonení. Poznal som jeho kritickú tvorbu a zanechal vo mne trvalý dojem. Na jednej strane pátos a pokora pred veľkými – také sú jeho Profily, Nové profily, Vavríny nevädnúce a i. – na druhej sarkazmus, irónia, vtip – také sú jeho kritické state, napr. vo zväzku Za a proti. Obe tieto polohy sú fascinujúce, ale ani jedna sa nedala kopírovať. Boli prišité na autora. Ja som bol iný typ. Matuška bol živel, písal nielen intelektom, ale s totálnym osobnostným nasadením, kde bolo všetko, rozum, emócia, vášeň. Na toto sa často zabúda a vyzdvihuje, aj ironizuje sa iba jeho „pekné“ písanie. Blízky mi bol prístupom k literatúre. Nedal sa obmedzovať nijakou metódou, známa je jeho polemika s teoretikom Mikulášom Bakošom o metóde, snažil sa preniknúť k podstatným stránkam textu a cez ne k autorovi, postihnúť ho v charakteristických črtách. Ani ja som sa neupísal nejakej špeciálnej metóde, spoľahol som sa na čitateľský inštinkt, neviem, či bol vždy presný. Moja kritická „miernosť“, ktorú mi občas kolegovia vyčítali, vyplynula zrejme z okolnosti, že som nechcel zatratiť autora len preto, lebo sa mi jeho dielo nepozdávalo. Viacerí tak robili, možno že treba aj takých, ale mne sa nechcelo byť sanitárom, osekávajúcim choré prvky či slabé výhonky a odhadzovať ich do koša. O autoroch, ktorých spomínaš, som písal pravidelne a rád. Boli a sú to individuality a bez pochýb práve oni priniesli do slovenskej prózy hodnoty, ktoré trvajú dodnes. A najmä cez nich sa slovenská literatúra zároveň dynamicky rozvíjala.   

* Popri Matuškovi, Kusom, Nogem, Šmatlákovi, Drugovi boli tvojimi kolegami v ústave aj kritici ďalších generácií: Chmel, Hamada, Šútovec, Zajac, ktorí sa tiež museli vyrovnávať s dobovými politickými a ideologickými tlakmi a rôznymi ďalšími mimoliterárnymi obmedzeniami. Ako hodnotíš ich prínos ku kritickému mysleniu o literatúre, aké trvalé impulzy súčasnej i budúcej tvorbe priniesli?

– O tomto sa pár vetami nedá veľmi konkrétne hovoriť. Skúsim to zovšeobecniť. Generácia kritikov, do ktorej som sa zaraďoval (J. Noge, Š. Drug, M. Gáfrik a i.) bola vlastne prvou či druhou profesionálnou generáciou v profesionálnej literárnej vede. Časť z nás pracovala v akadémii, časť na fakultách. Vlastnou náplňou našej práce bolo literárnohistorické či literárnoteoretické bádanie, koncipovanie štúdií, monografií, literárnych dejín. Popritom sme všetci písali o práve vychádzajúcej tvorbe, čiže boli z nás aj kritici. Tak to bývalo aj predtým. Literárnovedné školenie nás orientovalo na realizmus a ten sme hľadali či bránili pred ideologicky artikulovaným schematizmom. Kritici, ktorí prichádzali po nás, používali už jemnejšie nástroje, boli citlivejší na umelecké komponenty diela a interpretačne vnímavejší. Do istej miery to platilo aj o niektorých našich predchodcoch, ktorí prešli školou štrukturalizmu (S. Šmatlák, O. Čepan a ďalší). Osobitnú pozornosť z mladších si zasluhuje Milan Hamada. Ten naozaj v 60. rokoch pohýbal literatúrou i kultúrnym myslením, zbavoval kritickú reflexiu marxistických dogiem, ktoré sa tvárili ako jediná pravda. V jeho kritikách vanul už slobodnejší duch. My ostatní sme sa o to aspoň sem-tam tiež snažili.  

* Ako jeden z mála kritikov svojej generácie si po roku 1990 písal o osude a tvorbe autorov, ktorí sa vrátili do literatúry. V jednej štúdii si konštatoval, že po roku 1989 sa zo slovenského spisovateľa odrazu stal píšuci súkromník, ktorý musí znova hľadať vlastnú identitu. Ako posudzuješ tento proces hľadania?

– O exilových autoroch sme písali viacerí. Po roku 1989 ich bolo treba znovu vrátiť do literatúry, lebo minulý režim ich – až na pár výnimiek – z nej vyhostil. Výnimkou bol J. C. Hronský, ktorého exilový román Andreas Búr Majster vyšiel roku 1970 na Slovensku a v tom istom roku vyšla o ňom Matuškova monografia. Podobne sa to udialo aj s L. Laholom, jeho kniha noviel Posledná vec vyšla u nás roku 1968, ale aj on sa vracal na Slovensko. Hronského prijatie som si vysvetľoval tak, že sila umenia prevážila ideologické zretele, ktoré v iných prípadoch znemožnili akceptáciu diela režimom. Nešlo len o exilových autorov – aby sme napravili predošlé krivdy, tak sme ich trochu precenili – išlo o nový komplexný pohľad na literatúru 20. storočia. Boli tu zaznávaní autori, ktorí v čase normalizácie mohli publikovať len vonku alebo v samizdatoch, ako D. Tatarka, H. Ponická, I. Kadlečík, P. Hrúz a ďalší. Aj im sa muselo nájsť adekvátne miesto v literárnom vývine. A boli tu, naopak, autori precenení, ktorí sa z ideologických dôvodov dávali za vzor. Skrátka, bolo treba urobiť novú hierarchizáciu podľa skutočných hodnôt. Na tomto procese som sa zúčastňoval, rovnako ako viacerí moji kolegovia v SAV alebo na jednotlivých fakultách. Po roku 1989 sa však udiali aj iné zmeny. Spočiatku takmer zničujúca bola „ruka trhu“, ktorá negatívne zasiahla najmä pôvodnú tvorbu. Neskôr sa to akosi upravilo. Zmenilo sa však aj postavenie literatúry v spoločnosti, a tým aj štatút spisovateľa. V literatúre čitateľ prestal hľadať kritické narážky na totalitný režim, literatúra si musela vystačiť sama so sebou. To bol veľký skok. Na novú situáciu viac doplatili autori, ktorí sa v minulosti presadili cez veľký spoločenský román. Niektorí akoby sa hľadali dodnes. Málo z nich sa odhodlalo „vyrovnať“ sa s komunistickým režimom. Jednou z výnimiek si ty a tvoje satirické prózy Hijó, kone Stalinove!, Tábor padlých žien a ďalšie. Autori, ktorí sa sústreďovali – väčšinou cez kratšie prozaické žánre – na zobrazovanie individuálnych osudov, sa rýchlejšie adaptovali, resp. ani sa nemuseli veľmi adaptovať. Režim sa zmenil, ale človek vo svojej podstate nie. A potom sa tu vyrojili mladí, naša postmoderna, ktorým mohla byť ukradnutá naša minulosť aj prítomnosť. Vzali literatúru z úplne inej strany, aj v tejto formácii vznikli zaujímavé veci, no čakám na nejaký návrat – už sa objavili náznaky – k realite, ktorú žijeme alebo sme žili.  

* Parafrázujúc tvoju knihu Desaťročie nádejí a pochybností: čo v súčasnej literatúre vzbudzuje tvoje pochybnosti a čo je v nej nádejné a malo by pokračovať?

– Vždy som mal rád literatúru a písal som o nej preto, lebo ma to bavilo. A zdalo sa mi, že môžem o nej, keďže som sa ňou sústavne zaoberal, povedať aj čosi meritórnejšie, čo by mohlo zasa osloviť čitateľa, či nebodaj autora. Kritik je len poučenejší a možno trochu vnímavejší čitateľ. Nie som si dodnes istý, či má nejaké závažnejšie posolstvo pre autora. Preto ostaňme pri čitateľovi. V tomto prípade môže vari trochu pocibriť jeho vkus, keď mu ukáže, kde sú silné miesta a čo je hodnotné alebo naopak. Hoci, všetko je relatívne a kritik sa môže mýliť. Ak robíš prácu, ktorú máš rád, je to teda práca aj zábava. Preto som pri nej tak dlho vydržal. Dlhšie pri nej vydržal len môj priateľ Jozef Bžoch, môj trvalý vzor. A čo je nádejné v súčasnej literatúre? Vari to, že ešte stále trvá a navyše, pohybuje sa smerom dopredu. Má čoraz silnejších konkurentov v iných médiách, no zatiaľ nerezignovala. Prevratná doba, ktorú žijeme, ňou trochu pohýbala a zakývala aj s autormi. Ale už sa spamätávajú. Literatúra nezahynie. Človek sa potrebuje pozrieť do zrkadla a najúčinnejším zrkadlom je práve literatúra. Tá hovorí o nás podstatné veci, preto ju budú čitatelia stále vyhľadávať. A okrem toho má aj ďalšie funkcie, medzi ktorými tá zábavná je tiež akceptovateľná. Len by nemala klesnúť pod ľudskú mieru. Verím, že sa tak nestane.  

Anton Baláž   

Foto Ján Kuchta