Pohľad do vnútorných priestorov myslenia

Jozef Hvišč sa narodil v roku 1935 v Kurime, okres Bardejov. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave študoval slovenčinu a poľštinu. Po ukončení pôsobil v Ústave svetovej literatúry a jazykov, neskôr v Literárnovednom ústave SAV. V roku 1990 sa stal vedúcim Katedry slovanských filológií na Filozofickej fakulte UK. Od roku 1997 je profesorom dejín a teórie poľskej literatúry. Venuje sa dejinám poľskej literatúry, histórii slovensko-poľských vzťahov, teórii komparatistiky, prekladu a literárnych žánrov.


Bibliografia prác a výskumných aktivít zhrňujúca vašu odbornú publikačnú činnosť, ktorá vyšla vlani vo vydavateľstve STIMUL, obsahuje takmer tisíc jednotiek. Ako sa to dá stihnúť za jeden život?
– Je to normálny výsledok sústredeného výskumu a publikačných možností. Mal som šťastie, že hneď po ukončení vysokoškolského štúdia ma v roku 1961 prijali najprv do Ústavu svetovej literatúry a jazykov, neskôr do novoutvoreného Literárnovedného ústavu SAV. Na oboch týchto pracoviskách bola literatúra a formulovanie kritických stanovísk každodenným chlebom. Komparatívny slovensko-poľský výskum mi otváral veľké možnosti na publikovanie u nás i v Poľsku. A keď si zvyknete na určitý pracovný rytmus, potom to už ide...

• Životné osudy Jána Kalinčiaka ste spracovali v imaginatívnej autobiografii Kam zrak nedosiahne (vyšla v 2. rozšírenom vydaní vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov roku 2009). Je to pútavý text, ktorý mapuje život a tvorbu štúrovského prozaika a jeho literárnych druhov. Prečo vás zaujal práve Kalinčiak?
Lebo je tvorcom slovenskej historickej novely. Komparatívny výskum, ktorý som spomenul v predchádzajúcej otázke, bol totiž založený na výskume literárnych druhov a žánrov. Začal som skúmať žánrovú stavbu Kalinčiakovej tvorby a porovnával som ju s novelami Michała Czajkowského, predstaviteľa romantickej prózy poľskej. Priamym podnetom na napísanie tejto knihy však bolo iné (píšem o tom v úvode knihy). V roku 1851 Kalinčiak poslal vydavateľovi almanachu Nitra životopisne poznámky, podľa ktorých Viktorin chcel o Kalinčiakovi napísať seriózny životopisný článok. Nenapísal, uverejnil Kalinčiakove údaje v nezmenenej podobe. Myslím si, že Kalinčiak bol z toho mierne rozladený. Vtedy sa zrodila myšlienka „imaginatívnej autobiografie“, v ktorej by som na základe faktov zobrazil aj vnútorné priestory myslenia a cítenia Kalinčiaka a ľudí okolo neho. Takto som sa pokúsil priblížiť Kalinčiaka a situáciu našej staršej literatúry súčasnému čitateľovi v podobe populárneho čítania.

Ste v prvom rade vedec, ako sa píše takáto popularizačná kniha? Ako vedec narába s fikciou?
– Fikcia nie je len „umelý výmysel nezodpovedajúci skutočnosti“, ako je to uvedené v akademickom Slovníku slovenského jazyka, ale aj medzinárodné označenie beletrie – umeleckého vyjadrenia určitého príbehu. V tomto zmysle ide o literárnu fikciu, ktorú chápem ako „oživenie“ faktov do podoby príbehu s beletristickou alebo esejistickou výrazovou štruktúrou. Tu je skôr dôležité zladiť časti faktov s ich fiktívnym domýšľaním, aby sa zachovala výrazová vierohodnosť a rovnováha podania.

• V prvom vydaní biografie Kam oko nedosiahne. Rozpomienky Jána Kalinčiaka (Vydavateľstvo LUFEMA, 1999) ste publikovali aj stratené texty Kalinčiakových poviedok. Do nového vydania sa nedostali. Prečo?
– Prvé vydanie tejto knihy bolo výsledkom dlhoročného výskumu textov, dokumentov, korešpondencie, slovom, všetkého, čo sa aspoň trochu dotýkalo Kalinčiaka. Natrafil som aj na materiály, ktoré som dovtedy nepoznal, ba aj na neznáme a málo známe údaje o jeho živote a tvorbe. Medzi nimi som našiel rozsiahly záznam o troch Kalinčiakových historických povestiach, ktoré sa stratili. Ale to by našiel každý, kto by si pozorne prečítal Pamětnicu Ústavu slovenského v Břetislavě, vydanú vo faksimilovej podobe v Martine roku 1988. V prvom vydaní som to považoval za objav cenný nielen pre čitateľov, ale hlavne pre literárnych historikov zaoberajúcich sa tvorbou tohto štúrovského prozaika. Tým sa však informatívna funkcia týchto faktov ukončila, v druhom vydaní už nebola potrebná, a navyše, snažil som sa v celkovom zobrazení Kalinčiakovho života a tvorby posilniť populárnu zložku knihy, aby bola čitateľsky príťažlivejšia, samozrejme, bez oslabenia historických faktov, preto som túto kapitolu nazvanú Čas tvorby – hľadanie podstatne skrátil. Ale na druhej strane som knihu doplnil udalosťami, ktoré Kalinčiak prežíval po Štúrovej smrti v rokoch pôsobenia na nemeckom gymnáziu v Tešíne.

• Profesionálne sa venujete bádaniu slovensko-poľských literárnych vzťahov. Aké sú v súčasnosti? Ako sa prejavujú?
– Literárne vzťahy sú prirodzeným prejavom literárneho pôsobenia, ktorým sa začleňujú do medziliterárneho procesu. Pravda, v komunikačnej sfére literárnych vzťahov jestvuje celý rad faktorov, ktoré tieto vzťahy zintenzívňujú. Je to napr. tradícia, mentálna blízkosť, inšpiratívnosť, osobné kontakty, výskumná a reklamná iniciatíva a pod. Toto všetko slovensko-poľské vzťahy majú v dostatočnej miere, takže môžem povedať, že sú intenzívne, všestranne rozvinuté a podnetné. Vidieť to na intenzite prekladateľskej recepcie, ohlasoch, ale napr. aj na zintenzívnení výskumnej spolupráce univerzít a vedeckých inštitúcií. Úspešne sa rozvíja polonistické štúdium na Slovensku a slovakistické štúdium v Poľsku, podporované pravidelnou výmenou lektorov. Tým sa zabezpečuje obojstrannosť vzťahov, a všetko napokon vyúsťuje do kvality vzájomného poznania. Ak v minulosti slovensko-poľské literárne a kultúrne vzťahy boli doménou nadšených jednotlivcov (prekladateľov, publicistov, pedagógov), dnes je to oblasť vzájomnej medzinárodnej spolupráce, ktorej kvalita a intenzita sa rozširuje a stupňuje.

• Založili ste a vediete slovensko-poľský časopis Kontakty. Na čo sa zameriava, aké sú výstupy, periodicita tohto časopisu?
– Iba som vyhotovil projekt tohto časopisu. O jeho založenie sa zaslúžila Slovensko-poľská a poľsko-slovenská komisia humanitných vied, pôsobiaca pri Ministerstve školstva SR a vtedajšom Ministerstve národnej výchovy PR. V prvých siedmich ročníkoch Kontakty vychádzali ako dvojčasopis – na Slovensku v slovenskej, v Poľsku v poľskej jazykovej mutácii, v nasledujúcich rokoch sa premenil na spoločný časopis s príspevkami v oboch jazykoch. Pôvodne bol myslený ako informatívno-metodické periodikum pre vnútorné potreby komisie, v súčasnosti nadobudol charakter odborného časopisu, v ktorom pravidelne publikujeme nové slovenské i poľské štúdie z oblasti vzájomných vzťahov, rozhovory s významnými osobnosťami, výročné správy o činnosti komisie, recenzie nových knižných publikácií, kroniku a informácie o autoroch čísla. Časopis vychádza v ročných intervaloch striedavo v Bratislave a v Krakove.

• Po roku 1989 ste boli jedným z mála priekopníkov, ktorí sa začali zaoberať exilovou literatúrou. Je to už uzavretá kapitola, alebo sa na tomto poli dá ešte niečo vykonať?
Uzavretá kapitola? Ani zďaleka. Exilová literatúra je u nás stále neznáma pevnina. Knižné výbery z tvorby exilových autorov možno spočítať na prstoch jednej ruky. Hodnotenia majú čiastkový charakter a ukazujú sa iba príležitostne. Chýba súhrn, syntéza, systematická výskumná a vydavateľská činnosť. Situácia sa zhoršuje. V prvých rokoch po „nežnej“ aspoň bol záujem, organizovali sa konferencie, v Slovenskom rozhlase vychádzali profilové pásma o živote a tvorbe exilových autorov, časopisy ochotne uverejňovali články a literárne ukážky z ich tvorby. V poslednom desaťročí sa tento trend spomalil, a upadol aj záujem čitateľskej vernosti. V Poľsku nedávno vyšla rozsiahla kniha o slovanských emigračných diaspórach, obsahujúca – zaujímavé charakteristiky českej, bulharskej, chorvátskej, srbskej a macedónskej povojnovej emigrácie, a hádajte, čo sa v knihe píše o slovenských povojnových exulantoch? Nič! Negatívny postoj niektorých (politicky vplyvných) slovenských kritikov sa organicky prenáša do výskumnej sféry zahraničných slavistov a slovakistov. Veľa pre poznanie exilovej literatúry urobila Matica slovenská, teraz aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ale je to stále málo, nehovoriac o tom, že aj ony sa musia boriť s problémami – a nielen finančnými.

Pracovali ste takmer štyridsať rokov ako literárnovedný pracovník Slovenskej akadémie vied. V roku 1990 ste sa stali vedúcim Katedry slovanských filológií na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Čo sa u vás zmenilo po prechode na post pedagogického pracovníka?
– Na tento post som nastúpil v októbri 1990 na základe konkurzného výberu. V oblasti polonistického výskumu som síce pokračoval v tom, čo som robil predtým, v centre mojich záujmov stále bola literatúra slovenského a poľského romantizmu a literárne vzťahy, teraz však som si ostrejšie uvedomoval príjemcov tohto výskumu a ich záujmové limity. Snažil som sa do svojich textov vniesť prvky názorného výkladu a populárneho spôsobu podania. Túto snahu som začal uplatňovať aj v dielach odborného charakteru, ktoré som komponoval ako vysokoškolské skriptá, resp. príručky k štúdiu polonistiky. No a ďalšou zmenou bola koncepčná a organizačná práca vyplývajúca z funkcie vedúceho, ktorú som v úzkej spolupráci s členmi katedry spájal s organizovaním edičných a konferenčných podujatí. Roky strávené na FiF UK považujem za šťastné obdobie môjho pôsobenia.

• Bibliografia vašich prác je vydaná, ale – myslím si – vaša výskumná a publikačná činnosť sa nekončí, bibliografia sa bude rozrastať. Na čom v súčasnosti pracujete a čo ešte plánujete do budúcna?
Po toľkých rokoch sa vám práca s literatúrou a písanie stane poslaním, ktorému sa venujete aj po ukončení aktívnej činnosti. Teraz sa viac venujem beletrizovanej esejistike, v tomto duchu som napísal román o živote prisťahovalcov z oravsko-poľského pohraničia do mojej rodnej obce, kde si v roku 1896 založili osadu Taras; dal som mu názov V údolí lesných včiel, lebo skutočne sú vzorom pracovitosti a priateľskej znášanlivosti s pôvodnými obyvateľmi, aj keď si dodnes zachovali veľa zo svojho pôvodného nárečia a zvykov. Súčasne pripravujem knihu o živote a tvorbe môjho krajana sochára Andreja Goliaša a o jeho umeleckých predkoch. Spolupracujem na výskumnom projekte Orava v slovenskom a poľskom výskume, ktorý organizuje Slovensko-poľská komisia humanitných vied. Príležitostne prispievam do literárnych časopisov a zborníkov. A čo plánujem? O tom radšej pomlčím, aby som to nezariekol.