Rozhovor s maďarským básnikom, prozaikom a dramatikom Jánosom HÁYOM

Rozhovor s maďarským básnikom, prozaikom a dramatikom Jánosom HÁYOM

Vzrušujúca hra medzi žánrami

János Háy (1960) vyštudoval ruský jazyk a históriu na univerzite v Szegede a estetiku na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. V rokoch 1989 – 2004 pracoval ako redaktor popredných maďarských vydavateľstiev (Holnap, Pesti Szalon, Palatinus), v súčasnosti pôsobí ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Debutoval básnickou zbierkou Gyalog megyek hozzád a sétálóúton (1989, Idem k tebe pešo po promenáde), prvý úspech mu priniesol román Dzsigerdilen – A szív gyönyörűsége (1996, Džigerdilen – Potešenie srdca), odvtedy vydal vyše dvadsiatku románov, noviel, divadelných hier, rozprávok, zbierok básní a poviedok, z posledných titulov sú to zbierka básní Meleg kilincs (2008, Teplá kľučka), knihy poviedok Házasságon innen és túl (2006, Na oboch brehoch manželských), Egymáshoz tartozók (2009, Patriaci k sebe) či zbierku dramatických textov a poviedok A Gézagyerek (2004, Šteňa Gejza, preložená aj do slovenčiny). Je laureátom mnohých prestížnych literárnych ocenení, jeho knihy vyšli vo viacerých prekladoch. Popri literatúre sa venuje aj výtvarnej tvorbe – je autorom ilustrácií a obálok svojich kníh. Žije v Budapešti.

• Ako autor plynulo prechádzate z poézie do prózy či dramatickej tvorby, nepociťujete pri tom isté adaptačné problémy?

– Tieto prechody vnímam ako vzrušujúcu hru. Spočiatku som upriamoval pozornosť výhradne na poéziu, zaujímal ma súčasný jazyk a cez lingvistiku som sa dopracoval k literatúre. Písať prózu mi pripadalo nudné a zdĺhavé. Nevedel som, ako naformulovať vety, aby boli minimálne rovnako strhujúce a obsažné ako verše – aby neboli len „posúvačmi“ deja. Próza si vyžaduje trpezlivosť a disciplínu a v tom čase by som nevedel presedieť celé dni za písacím strojom. Lákal ma skôr skutočný, nie literárny svet. Prosto – potreboval som trochu zostarnúť, aby som obsedel na zadku.

• Román má v maďarskej literatúre dlhoročnú tradíciu a venujú sa mu aj súčasní autori, čím je pre vás román príťažlivý?

– Maďarský román má síce historické pozadie, ale nazdávam sa, že je dôležité, aby človek staval nielen na vlastných, ale aj svetových kultúrnych tradíciách, z nich sú pre mňa najvýznamnejšie ruský a flaubertovský román. A prečo je lákavé písať román? Pretože autor sa môže na dlhé roky ponoriť do jediného textu a preciťovať čaro okamihu, keď prostredníctvom vlastných viet buduje nový svet. Samozrejme, dôvodov je viac, no nedokážem ich jednoznačne definovať.

• Ako vnímate román z pozície čitateľa?

– Som staromódny čitateľ, ktorý sa rád vžíva do deja kníh. Ako dieťa som čítal indiánky a takto pristupujem k čítaniu dodnes. Čitateľ prijíma autorom stanovené pravidlá hry a aj sám môže doň vnáša vlastné skúsenosti, emócie, myšlienky. Žiaľ, takto spontánne dnes čítam už menej, skôr siaham po filozofických knihách, študujem modernú fyziku alebo kultúrne dejiny.

• Mám pocit, že súčasní maďarskí autori sa prevažne orientujú na historický román, aj vy čerpáte z minulosti v Džigerdilen – Potešenie srdca. Súčasný svet vám neponúka dosť impulzov?

– Naozaj som mal takéto obdobie a Džigerdilen v ňom zohrával kľúčovú úlohu. História a najmä turecká tematika boli zaujímavé z hľadiska jazyka i techniky rozprávania; umožňovali mi budovať farebný, ligotavý svet, predstavovať v ňom bolesť i utrpenie, občas radosť a životnú silu. Situácia v 90. rokoch minulého storočia v maďarskej spoločnosti bola natoľko neprehľadná, že uchopiť ju v románovom rozprávaní bolo priam nemožné. A súčasná próza – v porovnaní s generáciou Esterházyovcov – chcela premýšľať v úplných príbehoch. A pretože tie nemožno vyrozprávať bez charakterových postáv, na pomoc nám prišla história.  

• Ako spisovateľa sa vás občas nezmocňuje úzkostný pocit, že už bolo všetko vymyslené a napísané, že hranice už niet kam posúvať?

– Každá nová minúta v živote človeka je nečakaná a objavná. Nie sú nám nič platné doterajšie skúsenosti, keď udalosti nadchádzajúcich minút nedokážeme s istotou predpovedať. Literatúra a umenie vôbec opakovane prináša recipientovi silné bytostné zážitky, opakovane mu odhaľuje svet v jeho nečakanej, prekvapujúcej podobe. Neexistujú hranice. Keď stojíš pri okne a keď sa posunieš o dvadsať centimetrov ďalej, obraz pred tebou sa mení. Literatúra je pre mňa vzrušujúca aj tým, že ponúka človeku stále nové a nové uhly pohľadu, nové pozorovateľské pozície. Rovnako ako jazyk – elementárny nástroj literatúry –, ktorý sa permanentne mení a prepožičiava sa do služieb aktuálnych, moderných literárnych diel. No možno ešte dôležitejšie je, že poznatky, ktoré o sebe človek získal a obraz, ktorý si o sebe vytvoril, sa neustále pretvára a vyvíja. A kým je to tak, literatúra bude vždy schopná vnášať do našich životov niečo nové.  

• V poviedkovej knihe Házasságon innen és túl/Na oboch brehoch manželských sa zapodievate medziľudskými vzťahmi na rôznych úrovniach, v rôznych polohách. Ktoré vzťahy predovšetkým burcujú vašu literárnu zvedavosť?

– Vzťahy zásadne formujú a deformujú náš život. Prvým a najdôležitejším je pre mňa vzťahový vzorec otec – matka – deti, z ktorého pramenia naše najhlbšie traumy aj zážitky. Samozrejme, intenzívne som analyzoval aj milostné a manželské vzťahy, hoci tieto nadväzujú, prepájajú sa s rodinnými väzbami. Keby som uvedené vzťahové roviny neprenášal do svojich textov, písanie by pre mňa stratilo zmysel.

• Podľa vášho názoru by sa mal autor usilovať vytvoriť autentické, zmysluplné dielo – aj s rizikom , že si tým nezíska davy čitateľov...

– Autor by sa mal vždy snažiť autenticky uchopiť svet, aby v záujme úspechu nevytváral falošné, poplatné dielo, prázdny (hoci navonok možno páčivý) text. Ak sa spisovateľovi podarí získať si čitateľov istými témami alebo štylistickými postupmi, pokušenie pokračovať v tom je veľké. A to dokonca aj vtedy, keď už svoje jazykové možnosti vyčerpal. Samozrejme, každá zmena sa spája s istým rizikom. Človek môže ľahko prísť o popularitu, ktorú si predtým vybojoval. Napriek tomu by sme mali riskovať: nech sa radšej vytratí popularita, ako by sme mali prísť o umenie, ktoré neznesie klamstvo a pretvárku.

• Ako vnímate aktuálnu situáciu na maďarskom knižnom trhu?

– Kniha je, samozrejme, aj tovarom. Veľkú časť titulov, ktoré sa objavujú na trhu, ani nemožno nazvať inak. Smutné a rušivé je, že za posledné desaťročie sa jedným z kľúčových meradiel literárnej hodnoty a hodnotenia titulu stal knižný náklad. Dokonca aj sami spisovatelia často hodnotia vlastný autorský výkon či výkony svojich kolegov podľa počtu predaných výtlačkov. Úspech umeleckého diela nemožno merať trhovým výkonom, ale jeho schopnosťou autenticky zobraziť svet, ktorý chce uchopiť. V tomto zmysle existujú dobré diela, ktoré súčasní čitatelia ledva čítajú, a existujú, samozrejme, aj čitateľsky obľúbené, ktorým však neraz chýba kvalitatívny rozmer. Mali by sme si uvedomiť, že umelecké dielo uvažuje o svete vertikálne (vedie dialóg s univerzom), kým pre obchodný artikel je príznačný horizontálny smer (kĺže sa po povrchu).

• Vaše divadelné hry (A Gézagyerek/Šteňa Geza, A Pityu bácsi fia/Syn uja Pityu, A Senák/Senák či A Herner Ferike faterja/Foter Feriku Hernera) sa s veľkým úspechom hrajú na domácich i zahraničných javiskách. V čom vidíte ich všeobecnú zrozumiteľnosť?

– Ak je v diele okrem istých reálií (v mojich hrách napríklad prostredie malej schudobnenej dediny) prítomný aj obsah, ktorý rozhodujúcou mierou reflektuje na problémy ľudskej existencie, text nadobúda všeobecnú zrozumiteľnosť. Neverím v nepriechodnosť jednotlivých národných kultúr. Nepochádzam z kráľovského rodu, napriek tomu nemám problém pochopiť Shakespearove kráľovské drámy. Dôležité je len to, do akej miery dokáže dielo nadviazať na náš subjektívny, vnútorný príbeh.