Rozhovor s maďarským básnikom, prozaikom, esejistom, publicistom a literárnym kritikom Endre KUKORELLYM

Píšem, aby mi bolo dobre

Tvrdí maďarský básnik, prozaik, esejista, publicista a literárny kritik Endre KUKORELLY

Endre Kukorelly (1951) po skončení štúdia maďarského jazyka, histórie a knihovedy na Univerzite Lóránta Eötvösa v Budapešti (1975 – 1981) pracoval v Petőfiho literárnom múzeu, v knižných vydavateľstvách a redakciách rôznych literárnych časopisov, od roku 2005 je hlavným spolupracovníkom časopisu Irodalmi Jelen (Literárna súčasnosť), v rokoch 1999 – 2003 bol predsedom Spoločnosti autorov krásnej literatúry, v súčasnosti je jej podpredsedom. Od roku 1992 vedie semináre kreatívneho písania. Debutoval básnickou zbierkou A valóság édessége (Sladká príchuť reality, 1984) a odvtedy vydal takmer dve desiatky knižných titulov, za ktoré získal prestížne literárne ocenenia doma i v zahraničí, napríklad za prózu Memória-part (Breh pamäte, 1990) to bolo ocenenie Kniha roka (1991). Pre deti napísal knihu veršov Samunadrág (Samkove nohavice, 2005). V roku 2006 vydal básnickú zbierku K. E. legszebb versei (Najkrajšie básne E. K.) a prózu Rom. A komonizmus története (Ruiny. História komunizmu).Viaceré prozaické i poetické tituly vyšli v nemeckom, španielskom, bulharskom, portugalskom, slovinskom, švédskom, poľskom, chorvátskom a rumunskom preklade. Slovenský preklad jeho románu TündérVölgy (Údolie víl) vyšiel v tomto roku vo vydavateľstve Kalligram.

* Čo ťa motivuje, aby si na svojich textoch neustále čosi opravoval, menil, vylepšoval? Môžeme teda konštatovať, že sa permanentne nachádzaš vo fáze tvorenia a  vymýšľania?

– Skôr by som povedal, že som existenčný „maniak“ a „maniak“ príjemných pocitov, rád sa cítim príjemne. Zvláštny druh príjemného pocitu mávam vo chvíľach, keď sa mi podarí niečo úspešne vyriešiť a toto vo mne pri písaní intenzívne pracuje. Prirovnal by som to k plávaniu v mori alebo k zážitku z detstva, keď sa mi podarilo zdolať Dunaj. Alebo k pocitom, ktoré prežívam v spojitosti so ženami. Je to snaha o dokonalosť, aby aspoň pri písaní našla každá zložka svoje optimálne miesto a v súlade s tým aj samotné písanie svoje miesto v celku. Už na  vojenčine som sa naučil zaobchádzať s časom a v zhode s tým všetko podriaďujem písaniu. Čo neznamená, že priveľa pracujem, ale skôr, že žijem svoj život ako potenciálny text. Kontinuálne píšem aj „počas“ iných činností.

* Osobitnú pozornosť venuješ pri písaní ženám, vytváraš netradičné postavy. V románe Údolie víl ich napríklad všetky označuješ jednotne – písmenom C...

– V skutočnosti ma zaujíma výhradne vzťah medzi mužom a ženou. Myslím si, že od neho závisí všetko. Keď sa ním zaoberám, zaoberám sa vlastne podstatou. Mohol by som povedať, že C. je „ktorýkoľvek“ potenciálny objekt zvádzania, ale v skutočnosti za tým treba hľadať Kierkegaardov Zvodcov denník, ktorý ma veľmi inšpiroval. Ani trochu nie je ľahostajné, kým je každá žena ako človek. Teda „muža vo mne“ priťahujú všetky ženy presne do tej miery, do akej je dotyčná ženou.

* Román Údolie víl, na ktorom si pracoval niekoľko rokov, považujú kritici i čitatelia za vrcholné dielo tvojej doterajšej prozaickej tvorby. Máš ako autor rovnaký pocit?

– Je pre mňa najdôležitejší. Pracoval som na ňom deväť rokov a nemal som ani minútu chuť nudiť sa. Myslím to vážne, keď hovorím, že píšem sám pre seba, pre vlastný pocit šťastia a vlastnú zábavu. Je pre mňa veľmi dôležité, ak môj román zaujme aj iných, samoľúbosť funguje aj v mojom prípade. Prvotný cieľ príjemne sa cítiť však predčí aj samoľúbosť. To všetko – práca, príjemné pocity a samoľúbosť – spolu úzko súvisí.

* V románe sa vraciaš do detstva a obdobia dospievania, k prítomnosti otca a rodiny v tvojom živote. Nejde však iba o jednoduché spomínanie. Ide o spomienky, ktoré si práve „vymýšľaš“.

– Keď čosi vyrozprávame, potom to prežívame ako skutočnosť. Nepracujem tak, že napíšem, čo viem, čo som si vymyslel alebo čo si myslím, ale dozvedám sa to, vymýšľam si to počas písania. Dovolím, aby (ja) rozprávanie poskladalo „moju minulosť“, v tom u mňa spočíva fiktívnosť napísaného. Neraz už ani sám neviem, či som fantazíroval, či mi to rozprávali iní, či sa mi to snívalo alebo sa to naozaj stalo.

* Každý detail v tvojich knihách plní dôležitú funkciu, za každým náznakom, symbolom, zmienkou treba hľadať viac. Rád šifruješ myšlienky do podôb, ktoré v čitateľovi prebúdzajú nutkavú potrebu hrať sa so slovami?

– Ak je v mojom texte čokoľvek dobré, bude to preto, lebo som sa pri písaní cítil dobre. S tým úzko súvisí aj moment prekvapenia: ak viem prekvapiť sám seba, to už čosi znamená. Ide o to, aby sa moja kniha nedala len tak jednoducho odložiť. Poznáš ten pocit, keď s niečím skončíš a necítiš len obyčajnú ľútosť nad tým, že je koniec, ale chvíľu potom ešte civieš do prázdna. Inak by ma to nudilo, inak by ma nudilo písať.

* Si básnik aj prozaik. Často sa stáva, že do prozaických textov premietaš poetický spôsob nazerania sveta. Platí to aj naopak?

– Rozdiely medzi jednotlivými štýlmi existujú, ale ak je text dostatočne autentický, ak prezentuje svojho autora, je nemožné, aby nebol zaujímavý. Neodolateľný. Fascinujúci. Katarzný. Prejav vychádzajúci z najhlbšieho vnútra, bez pretvárky, póz a klamstiev pôsobí vždy dojemne. Nejde mi len o vyrozprávanie čohosi, ale ak sa to podarí, dávam cez jazyk seba. Takýto prístup zvyčajne označujú prívlastkom poetický, takže v tomto zmysle som básnik.

* Považuješ ako autor čitateľa svojich kníh za rovnocenného partnera?

– Keďže bez čitateľa niet textu, nie som ani ja ako autor. Tomu, čo napíšem, sa veľmi, možno až príliš, žiada vstúpiť do diskurzu s inými. Nevedie sa tu monológ v prázdnej izbe, ale hľadá sa partner. Keby som si nevyberal túto stratégiu, honorár by bol zrejme vyšší. Mimochodom, nevyberám si túto stratégiu: práve že si medzi stratégiami nevyberám vôbec.

* Cítiš sa lepšie v úlohe neviazaného improvizátora, ktorý sa rozhoduje na poslednú chvíľu, v konkrétnom okamihu?

– V konečnom dôsledku je všetko o improvizácii: no potom nasleduje práca, nekompromisné hľadanie a zisťovanie, čo sa vydarilo a čo bolo unáhlené. Možno ja je istý druh „skladačky“: ako keď ráno po prebudení poskladáme seba, svoj výraz tváre v kúpeľni. Mnou napísaný text predstavuje jedinú šancu, aby som sa v ňom istým spôsobom uvidel. Preto odporúčam každému – učím to aj na univerzite – aby v sebe oslobodil vlastný narcizmus a písal. Básne, denník, listy, e-maily, esemesky, čo sa len dá. A to, čo napíše, nech poriadne – nie len tak ledabolo – opracuje. Nech na sebe tvrdo pracuje. A nech žasne: Fíha, ja som takýto?! Pretože je naozaj taký!

* Čas u teba zohráva dôležitú úlohu – minulé sa zlieva s prítomným a nechýbajú ani náznaky budúceho. Symbolizuje v tvojom prípade čas aj čosi iné ako pominuteľnosť, zánik starého a začiatok nového?

– Nuž, čas je poriadny grázel. Vybabre s nami, podvedie nás. Tým, že tak strašne „letí“. Slovom, starneme. No nie je to poburujúce? Ale neodbiehajme. Musíme uznať, že už iba čas a mužsko-ženské „záležitosti“ zostali problémami, ktoré nestrácajú nič zo svojej pálčivosti.

* Prejavuješ sa ako vynikajúci rozprávač nielen v písanej, ale aj hovorenej podobe. Niektorí považujú túto schopnosť za dar, iní za výsledok pravidelného cvičenia. S ktorým názorom sa stotožňuješ?

– S cvičením.

* V rozhovoroch i textoch neraz odkazuješ na iných autorov: S. Kierkegaarda, L. N. Tolstého, F. Hölderlina, H. von Kleista, M. Vörösmartyho a ďalších. Čím ťa fascinuje ich literárny prístup, prípadne ich osobnosti a spôsob nazerania na svet?

– Nie je isté, že ma fascinuje ich spôsob nazerania na svet: skôr intenzita v ich dielach, s akou sa rozhliadajú okolo seba. Kto sa písaním a čítaním zaoberá sústavne, vie s absolútnou presnosťou rozlíšiť, kto je aký veľký.

* Čo ťa zamestnáva v súčasnosti?

– Doháňam svoje dlhy. Keď ich dobehnem a zdolám, spolu s tými novými, čo sa dovtedy vytvoria, možno sa mi podarí začať nový, minimálne deväťročný prozaický projekt. To, o čom bude, možno vysvitne z doteraz povedaného. Takže si hneď prečítam, čo som ti narozprával, aby som sa to dozvedel aj ja.

Pripravila Jitka Rožňová

Foto István Szucs