Kúsky šťastia medzi mnohými hrôzami

Pál Závada (1954), rodák zo Slovenského Komlóša (Maďarsko), je nositeľom mnohých maďarských literárnych a umeleckých cien. Vydal sociografiu Kulákprés (1986, 2006, Lis na kulakov), zbierku poviedok Mielőtt elsötétül (1996, Kým sa zotmie) a po nej romány Jadviga párnája (1997, Jadvigin vankúšik), Milota (2002), A fényképész utókora (2004, Potomkovia fotografa), Idegen testünk (2008, Naše cudzie telo), je autorom filmových scenárov a rozhlasových hier. V Bratislave sme sa s ním stretli počas kultúrneho leta na autorskom večeri U červeného raka, ktorý pripravili Mestská knižnica Bratislava a Kultúrny inštitút Maďarskej republiky.

Kúsky šťastia medzi mnohými hrôzami

Rozhovor s maďarským spisovateľom Pálom Závadom

Pál Závada (1954), rodák zo Slovenského Komlóša (Maďarsko), je nositeľom mnohých maďarských literárnych a umeleckých cien. Vydal sociografiu Kulákprés (1986, 2006, Lis na kulakov), zbierku poviedok Mielőtt elsötétül (1996, Kým sa zotmie) a po nej romány Jadviga párnája (1997, Jadvigin vankúšik), Milota (2002), A fényképész utókora (2004, Potomkovia fotografa), Idegen testünk (2008, Naše cudzie telo), je autorom filmových scenárov a rozhlasových hier. V Bratislave sme sa s ním stretli počas kultúrneho leta na autorskom večeri U červeného raka, ktorý pripravili Mestská knižnica Bratislava a Kultúrny inštitút Maďarskej republiky.

* V najnovších Dejinách slovenskej literatúry III (LIC 2004) ste uvedený ako predstaviteľ prózy Slovákov v Maďarsku, ktorého tvorba „iniciuje nový fenomén – možnosť existencie slovenského ducha aj v inom jazykovom médiu“. Stotožňujete sa s tým?

– Je to pre mňa veľká česť, čiastočne nezaslúžená. Ja to formulujem oveľa strohejšie – maďarský spisovateľ píše po maďarsky. Mám slovenské korene a pokladám to za svoju najdôležitejšiu tradíciu. Keď má človek rád svojich rodičov, starých rodičov, ich príbeh, svoju rodnú dedinu Slovenský Komlóš, jej príbeh, tak má rád aj svoju slovenskosť – aj v takom prípade, ak sa zmaďarizoval ako ja. Chodil som do maďarských škôl, obľúbil som si maďarskú literatúru, spisovateľom som sa stal aj cez svetovú literatúru preloženú do maďarčiny. Môj životný príbeh a moja výchova ma viedli k maďarskej spisovateľskej dráhe, ale zároveň ma zaujíma moja minulosť, a tak svoje knihy staviam na tejto tradícii. Či je to slovenský duch alebo pocta mojim predkom, neviem rozhodnúť, ale v každom prípade presakuje aj do diel, ktorých téma sa toho vôbec netýka.

* Vo svojich knihách zobrazujete predovšetkým osud békešských Slovákov. Pôvod, korene, zážitky z detstva majú takúto silu?

– Samozrejme, pôsobia na človeka veľmi silne a silné vplyvy sa vyplatí presadiť do literárnej formy, lebo tam sa môžu zúročiť. Nikdy som nemal ambície prvoplánovo odhaľovať a predstavovať osud etnika ako historik. V románe, v jeho pozadí to je veľmi dobré. Rozhodujúce sú vlastné pravidlá románu, vývoj deja, témy a príbehu postáv.

* Do akej miery obohacuje tradícia etnika literárne dielo?

– Keby literatúra nestavala na obnovovaní jazyka, románopisectvo, ale aj my by sme len prešľapovali na mieste. Opakovali by sme známe príbehy, utvrdzovali by sme sa, aké sú tradície dôležité. Lenže takto sa nedá uchovávať živá tradícia, iba muzeálna alebo pasívna, zamrznutá tradícia.

* Po slovensky dosiaľ vyšiel len váš román Jadvigin vankúšik, ktorý mal neobyčajný úspech. Podnietil tento úspech záujem o vašu ďalšiu tvorbu u slovenských čitateľov?

– Mám z úspechu radosť. Musím hneď dodať, že pre slovenské publikum ho napísala Renata Deáková, jej treba ďakovať za toto inšpiratívne pretlmočenie. Je to viac než preklad. Počas  prekladania sme totiž mnoho vecí prehodnotili a preformulovali, predovšetkým úlohu poznámkujúceho rozprávača Miša. Prekladateľku ocenili aj Cenou Jána Hollého. Vďaka vydavateľstvu Kalligram vyjde po slovensky aj román A fényképész utókora (Potomkovia fotografa), Renata Deáková ho už začala prekladať. Ohlas Jadviginho vankúšika na Slovensku ovplyvnil aj inojazyčnú reputáciu, myslím predovšetkým na český preklad, ktorý vznikol na základe úspechu slovenského prekladu. Všade sa chválim, že román najprv vyšiel po slovensky, vedia o tom aj Nemci a Holanďania.

* V Bratislave odzneli úryvky z románu Potomkovia fotografa, s predchádzajúcimi románmi Jadvigin vankúšik a  Milota predstavuje trilógiu, hoci súvisia iba voľne. V čom spočíva ich spätosť?

– Na jednej strane je každý z románov samostatný, trilógiu by som chápal veľmi voľne. Na druhej strane ich spája zopár vecí, napríklad dedina, ktorú som vytvoril na základe mojej rodnej obce. A vystupujú v nich aj totožné postavy, napríklad Miklós Buchbinder, titulná postava z Potomkov fotografa a zároveň Ondrišov priateľ v Jadviginom vankúšiku. Román sa začína v roku 1942 na jednom trhovisku, keď Buchbinder vyhotoví fotografiu, na ktorej sú čiastočne domáci, čiastočne prišelci – náhodne sa objavujúci ruralisti. Román sleduje ich osudy, respektíve osudy ich dcér a synov. V tejto dedine sa vyskytujú aj postavy, ktoré účinkovali alebo by mohli účinkovať aj v predchádzajúcich knihách ako vedľajšie, keby som písal tieto knihy naraz. Ináč každá tvorí samostatný svet.

* Aj tento román zobrazuje viacnárodnostné, viacnáboženské prostredie, akúsi zmenšenú stredoeurópsku vzorku, kde spolunažívajú Maďari, Slovania, Židia, Švábi.

– Prinajmenšom je to román o národnostiach žijúcich na území niekdajšej Rakúsko-uhorskej monarchie. Bolo by dobré, keby som sa vedel rozhliadnuť ešte širšie, keby som hovoril všetkými jazykmi a mohol by som sa tomu hĺbkovo venovať. Pre mňa predstavujú naozaj najvzrušujúcejšiu tému tie hrozné desaťročia, ktoré prežili stredoeurópske národy v 20. storočí. Kúsky šťastia medzi mnohými hrôzami.

* V Potomkoch fotografa ste sa zamerali na maďarskú históriu druhej polovice 20. storočia. Čím môže byť príťažlivá pre slovenského čitateľa?

– Hovorí sa tu o národných a národnostných tradíciách, o falošnom dedičstve národného povedomia, o hodnotách vytesňujúcich alebo neprijímajúcich cudzincov, ktoré sa v dejinách menili. Prijímanie a vylučovanie sa odohrávalo vždy vo vlnách. Národy boli proti sebe huckané vždy s nejakým politickým cieľom. Naša vina je vzájomná. Jestvujú veľmi silné výchylky a deformácie, napríklad pokiaľ ide o Židov, to je nestráviteľné, nepochopiteľné a nenapraviteľné, navyše v tom niet žiadnej vzájomnosti: obkľúčení, odcudzení, amputovaní a likvidovaní. To je najťaživejšie bremeno 20. storočia všetkých našich stredoeurópskych krajín, ani jedna nie je nevinná. Toto sú málo odhalené, ale pozoruhodné problémy. Inou otázkou je, aký román o tom vznikne. Chcel by som napísať najmä dobrý román, aby mal z neho zážitok maďarský aj nemaďarský čitateľ. 

* V júni vyšla vaša najnovšia kniha Idegen testünk (Naše cudzie telo), mohli by ste ju priblížiť.

– Aj tu hovorím o stredoeurópskom chumáči, v ktorom sme tu boli a sme a ktorého následky si ešte ponesieme. Zaoberá sa Židmi a Nemcami z Maďarska, tematicky sa viaže k revízii, teda k neslávnemu pokusu Maďarov o znovuzískanie území odtrhnutých po Trianone, čo môže zaujať tak Rumunov a zakarpatských Ukrajincov, ako aj Slovákov.

Judit Görözdi