Rozhovor s maliarkou a ilustrátorkou Kamilou ŠTANCLOVOU

Poézia sú dvere do ďalšieho sveta

Rozhovor s maliarkou a ilustrátorkou Kamilou ŠTANCLOVOU

Kamila Štanclová (*26. marca 1945) študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Vincenta Hložníka na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie, je držiteľkou  Mimoriadnej ceny VŠVU. Tvorí grafiky, ilustrácie, kresby a maľby. Vytvorila sériu návrhov na poštové známky, získala štyrikrát cenu z bienále grafiky v Banskej Bystrici, raz z 5. bienále grafiky v Belehrade, plaketu na Bienále ilustrácií v Barcelone, získala Cenu vydavateľstva Mladé letá v Bratislave a UNICEF Award v Bologni, ale aj Grand Prix na Bienále knižného umenia v Martine. Je aj držiteľkou Ceny Ľudovíta Fullu. Ocenili ju aj v súťažiach Najkrajšia kniha roka v Československu i na Slovensku. Mala viac ako 50 vlastných výstav doma a v zahraničí. ilustrovala takmer 60 kníh pre deti i dospelých.

* V knihe Fedora Križku Kamila Štanclová Dies & Somnia – Dni a sny, ktorá vyšla na sklonku minulého roka, hovoríte, že každý okamih nášho žitia stojí za povšimnutie. Čo podľa vás za povšimnutie nestojí?

– To je ťažká otázka. Oči a uši by sme mali zatvoriť pred tým, čo nás vyrušuje alebo nám otravuje život. Napríklad všetky tie reklamy, ktoré nás teraz zaplavujú tak, ako nás predtým zaplavovali všelijaké hlúpe politické heslá a my sme sa naučili ich nevnímať. Reklama, ktorá sa nás snaží presvedčiť, aby sme nakupovali, nakupovali a nakupovali, je rovnako vtieravá, a môže pôsobiť negatívne. 

* Vy však máte istú schopnosť premeniť aj negatíva svojou tvorbou na niečo pozitívne. Ako by ste ľudí obklopovali všetkým, čo máte v sebe nazbierané a aj to negatívne, čomu sa nedá vyhnúť pretavujete cez seba na niečo pekné. Neprikrášľujete, skôr naopak. Ale pre toho, kto sa díva, je výsledným dojmom krása. Taký je napríklad cyklus Kabaret upozorňujúci na masky, ktoré (a nielen na karnevaloch) nosíme všetci, až sa sami stávame maskami.

– To je pravda, ale aj to je naše každodenné bytie. Tie obrazy vznikli z takého silného zážitku, že som si povedala – to musím namaľovať. Prvý bol Kabaret života a hoci som v ňom kritická, ľudia na ňom nie sú až takí ohavní či hlúpi. Sú naozaj pretavení mnou, lebo by ma nebavilo robiť nejaké monštrá. Každá tvár tam má iný charakter a nositelia tých tvárí v podstate už ani nie sú až takí zlí lebo – nevedia, čo činia.

* Dýcha z nich odraz vášho veľkorysého úsmevu. Sú – napriek všetkému – tiež tými, čo vo vašom bytí stoja za povšimnutie. A z vašej tvorby vyplýva, že vám za to stojí všetko okolo vás. Čo však vo vašom vedomí necháva výraznejšie stopy?

– Ťažko vyberať. Som zberateľský typ, takže je toho dosť. Napríklad mušle, kamene... všade okolo nás je niečo zvláštne. Z bývalej Juhoslávie som si raz priniesla čosi, čo vyzerá ako skelet nejakého živočícha, ktorý som potom často kreslila, aj keď neviem, čo to je, ale ten predmet mi je blízky. Veľmi rada mám aj pečatidlo po starom tatovi, s baníckym znakom Kremnice, kružidlom, sekerkou iniciálami JŠ. Často ho ako pečať pridávam na svoje veľké veci. Mám rada také veci-pripomienky. Ako „zberateľské“ poklady však mám rada aj niektorých ľudí, kamarátov, známych, aj tých, ktorí sú už po smrti, ale stále na nich spomínam, lebo mi ľudsky niečo dali.

* Zrejme sú ako pevné body vášho života, ku ktorým sa stále vraciate.

– Áno, ale takými nie sú len ľudia, ale aj iné živé tvory, napríklad aj vtáčiky. Dlhé roky sme chovali kanáriky a teraz máme vonku búdku a kŕmime vtáky, ktoré lietajú voľne. Rada ich pozorujem, a hoci tie maličké sa poriadne klbčia, rozčuľujem sa na drozda, ktorý im vždy všetko zoberie... A veľmi rada mám náhodné stretnutia, hoci aj na ceste do samoobsluhy. Stačí prehodiť pár slov, a hneď mám radosť aj z nákupu celkom obyčajných vecí.

* Vecami, o ktorých by si bežný smrteľník povedal, že sú to haraburdy, sa obklopujú mnohí výtvarníci, pretože pre nich sú to podnety pre oči. A lúčiť sa s vecami, vďaka ktorým niečo vzniklo, je ťažké. Zberateľstvo tohto typu má zrejme u tvorivých ľudí veľký význam, pretože každá vec, môže v ich vedomí nadobúdať celkom nové dimenzie a inšpirovať k niečomu ďalšiemu.

– Myslím si, že je to naozaj tak a že je to veľmi dôležité, lebo v tých vecičkách sú spomienky, možno aj nové inšpirácie a myslím, že pre mňa symbolizujú aj akúsi osobnú ochranu.

* Drevo síce nie je vec, ale aj k nemu máte vrúcny vzťah. Neuvažovali ste nikdy o rezbárstve či sochárstve?

– Bolo by ma to veľmi bavilo, ale nemala som v sebe dosť iniciatívy, aby to prevážilo nad tým ostatným. Doteraz si však pamätám na vôňu našelakovaného dreva na svoju záverečnú prácu. Do vrecúška od múky (voľakedy sa predávala v päťkilových vreckách) som si zašila piesok, aby sa mi nešmýkalo a ryť diplomovku bol pre mňa pôžitok. A spomienka na Kremnicu, kde žil môj dedo kolár a kde drevom kúrilo celé mesto. Ten drevený oheň úžasne voňal. A ak sa pridal ešte sneh a mráz, bolo to dokonalé. Svetielka preskakujúce cez mriežku na dvierkach kachlí...

* A ticho plné praskajúceho ohňa... Čím vás oslovuje ticho? Z vašej výtvarnej i písanej tvorby cítiť, akoby malo vo vašom živote dosť veľký význam.

– Naozaj má, ale človek naň musí byť správne naladený a vedieť, že všetko je v poriadku, že je všetko a každý na svojom mieste. Je to dôležité pre pocit istoty a pre to, aby si človek mohol ticho vychutnať.

* Ticho predstavuje aj kniha, do ktorej sa človek zahĺbi. Vy ste mnohé ilustrovali. Cítite tému knihy, s ktorou pracujete, ako obmedzenie alebo skôr ako otvorenie nejakých ďalších dverí, za ktorými vás čaká iný svet, o ktorom ste nevedeli?

– To závisí od témy knihy. Niektorá zviaže ruky a iná je zase dobrá. Spomínam si na to matne, pretože naposledy som ilustrovala niekedy pre dvadsiatimi rokmi. Teraz už nemám objednávky. Dve knižky, ktoré som ilustrovala pred revolúciou, už nevyšli. V Tatrane Steinbeckova Perla s mojimi drevorytmi a knižka s perovkami v Mladých letách.

* Pri ilustráciách zrejme musí byť výtvarník do istej miery disciplinovaný. Aký význam má disciplinovanosť a disciplína pre vašu tvorbu? Je ťažké byť disciplinovaný voči sebe a voči svojej práci?

– Je aj nie je. Ja som veľmi disciplinovaný človek. Stále musím čosi robiť. A disciplína je vlastne aj pracovitosť, vytrvalosť, tvrdohlavosť či zanovitosť, niečo ako motor, ktorý má človek v sebe.

* Vytvorili ste množstvo výtvarných diel, ale aj písomných svedectiev o tom, čím žije vaše vnútro. Vaše maľby a grafiky sú také výrečné, že by ste možno namiesto listov mohli adresátom poslať kresbu a oni by vedeli, čo ňou hovoríte. Nepokúšate sa o taký spôsob komunikácie?

– Niektoré blahoželania by som veľmi rada vybavila obrazom. Lebo každý rok má narodeniny môj brat, moji synovci, ich deti a ďalší ľudia, skrátka tí, na ktorých nezabúdam. Urobiť však kresbu ako dar, nie je ľahké. Trvalo by to ešte dlhšie a kým by som bola spokojná, trvalo by to tak dlho, že by som ju ani neposlala. A tak sa trápim, aby som zablahoželala inak ako vlani, sedím nad tým aj pol dňa a ráno sa mi to nepáči a poviem si, že stačilo povedať všetko najlepšie a hotovo. Ale vždy sa snažím nejako vyzdobiť obálky. To sa dalo fajn, keď som robila sériu známok – lepila som na obálky tie.

* Výtvarné dielo na známkach, to je ako putovná výstava. Čo pre vás znamená verejná prezentácia diel?

– S vystavovaním je obrovsky veľa roboty. Mám však výhodu, lebo manžel to robí rád a niekedy ma do výstav aj trochu núti. Ja to veľmi rada nemám. Kedysi som si naivne myslela, že stačí robiť a ostatné príde samo. Až neskôr som pochopila, že vystavovať je potrebné.

* Vaším manželom je tiež výtvarník – Dušan Kállay. Pre originalitu vlastného výtvarného jazyka a tvorbu je taký úzky vzťah s výtvarníkom komplikácia, alebo prínos? Možno si uchovať tvorivú autonómiu?

– Povedala by som, že to možné je. Problém môže byť skôr v praktických veciach. Dobré napríklad bolo, keď sme mali naraz ilustrovať nejaké knihy, a horšie, keď mal objednávku len jeden, druhý mal relatívne voľno a bol by možno rád niekam išiel. To bolo trochu otravné.

* A prelínalo sa vám navzájom do štýlu diel videnie sveta či spôsob tvorby toho druhého?

– Radili sme si, ale inak... My sme sa dali dohromady preto, že sme mali niečo spoločné, a nie aby sme potom nejako prispôsobovali.

* Nie každý, kto sa vyjadruje štetcom, sa chce vyjadrovať aj v slovom, ako je to vo vašom prípade. Výtvarné umenie je jedno z výrazných obohatení života, podobne, ako ním môže byť poézia, ktorá môže dosahovať úroveň výtvarného diela...

– Pre mňa je práve poézia tým otvorením dverí do ďalšieho sveta, o ktorom sme už hovorili. Azda aj preto ju ilustrujem rada.

* ... a poézia je ako zlatý klinec vášho vnútorného sveta. Cítiť, že sa k nej často vraciate, možno sa k nej aj utiekate alebo sa s ňou tešíte. Poézia je ako maľovanie obrazov slovami. Vaším životom sa poézia vinie dosť výrazne a vaše práce pôsobia tak, ako keby ste sa prostredníctvom nej posúvali niekam, kam by ste sa možno voľnou tvorbou nemali príležitosť dostať. Je to ako keď sa človek pri cvičení jogy akoby vylupoval z tela a vnímal sa z nadhľadu. Niektoré vaše diela spojené nejakým činom s poéziou – aj z vášho pera – evokujú, ako keby ste sa nimi dostali ešte hlbšie do seba.

– To je zaujímavý postreh. Myslím, že je to naozaj tak a uvažovala som o tom v podobných súvislostiach. Keď som mala výstavu ilustrácií k fínskemu eposu Kalevala (teraz budú aj na Medzinárodnom veľtrhu detskej knihy v Bologni), ľuďom sa veľmi páčili. A pretože mi uznanie dávali najavo naozaj mnohí, začítala som sa do Kalevaly znova. Keď som skončila, uvedomila som si, že je to také krásne, tak nádherne napísané, že sa ani nečudujem, že sú moje ilustrácie dobré. Lebo sú. Ale pri takej kráse sa ani iné urobiť nedali. A z tej knižky mám radosť znova, aj teraz, po rokoch. Práve pri nej tom som si uvedomila, že poézia je schopná človeka nielen na všeličo upozorniť, ale ho aj dovedie ďalej, ako sa vie doviesť sám. A on to potom môže, obohatené svojou tvorbou, posielať ďalej.

Zhovárala sa Marta Moravčíková