Vyhľadávanie
Kľúč od magického sveta
Hovorí maliar a ilustrátor Dušan KÁLLAY
Dielo držiteľa prestížnej Ceny Hansa Christiana Andersena, Grand Prix a Zlatého jablka z Bienále ilustrácií Bratislava 1983, profesora Dušana Kállaya (1948) je nezvyčajne rozsiahle. Vydavateľstvo Slovart koncom vlaňajšieho roka predstavilo jeho monografiu Magický svet autorov Ivana Jančára a Fedora Krišku v grafickej úprave Vladimíra ROSTOKU a pripravilo tak našej kultúrnej verejnosti jedinečnú možnosť poznať jeho tvorbu v celej šírke. Pri tejto príležitosti sme Dušanovi Kállayovi položili niekoľko otázok.
* Od vášho absolvovania Vysokej školy výtvarných umení uplynulo vyše 30 rokov, spolu s manželkou Kamilou Štanclovou ste sa zaradili medzi najznámejšie osobnosti súčasného slovenského výtvarného umenia a na náš knižný trh sa dostala monografia Magický svet Dušana Kállaya. Sám hovoríte : „Kniha má viacero funkcií vnímania. Môžeme ju čítať, vidieť, počuť.“ Aký ste mali pocit, keď ste hotovú monografiu vzali prvýkrát do rúk?
– Áno, kniha má viacero rovín vnímania. Sú knihy, ktoré môžete čítať v autobuse či vo vlaku, knihy, ktoré otvoríte v živote mnohokrát, lebo sú súpútnikmi vášho života, sú aj také, ktoré čítame, aby sme sa utvrdili o ich skrytej pravde, a aj také, pre ktoré je treba vytvoriť atmosféru zvláštnej pohody, atmosféru intímnosti pri stíšenom svetle stolnej lampy. Tie azda vnímame najcitlivejšie a najviac nás môžu očariť.
Keď som prvýkrát prelistoval svoju knihu, mal som pocit Vianoc. Ani nie preto, že to bola kniha o mojom diele, ale preto, že ako človek, ktorý sa zaoberá týmto druhom činnosti, mám vždy obavy, či bude kniha dobre vytlačená, dobre zviazaná a dobre reprodukovaná. Veď kvalita knihy závisí od množstva rôznych faktorov a ak sú splnené, až potom sa dá hovoriť o hodnotnej knihe. Mne zostáva iba poďakovať sa všetkým, ktorí sa na knihe podieľali. Za ich snahu – pretože to nebolo jednoduché. A práve snaha o dokonalosť všetkých parametrov je azda to, čo som vnímal pri listovaní knihy ako prvé.
* Nepochybujem, že ste svoju monografiu prelistovali mnohokrát pred aj po jej vydaní a ešte ju mnohokrát prelistujete. Zišlo vám medzičasom na um niečo, čo by ste rád do nej doplnili ?
– Priznám sa, že ešte pri poslednej korektúre knihy som mal určité obavy. Či toho v knihe nebude príliš veľa, či sa dokážu oddeliť a vzájomne zladiť všetky žánre mojej tvorby, takže môj postoj ku knihe bol vtedy opačný. Dnes už by som možno niečo doplnil, ale monografia nemá byť katalógom diel, má byť predovšetkým informáciou o človeku – a to pociťujem v tomto čase a v tomto momente ako dostatočné.
* V rovnakom čase ako vaša monografia sa na knižnom trhu objavilo ďalšie vydanie Alice v krajine zázrakov s vašimi ilustráciami. Môžete nám priblížiť, ako sa teraz, s odstupom vyše dvadsiatich rokov pozeráte na toto dielo?
– Zámer Vydavateľstva Slovart vydať znovu po rokoch popri monografii jednu z mojich kľúčových kníh, Alicu v krajine zázrakov od Lewisa Carrolla, ma skutočne potešil. Aj zámer vydavateľstva vydať túto knihu v novom typografickom riešení som považoval za zaujímavý. Vznikla tak kniha, ktorá sa od predošlej trochu líši.
V súvislosti s týmto vydaním som sa stretol s viacerými problémami, veď na niektorých ilustráciách sa už zákonite objavil zub času dvadsiatich rokov. Niektoré som musel namaľovať znova, pretože sa stratili, iné bolo treba zapožičať z verejných zbierok a podobne.
Alica v krajine zázrakov je kniha, ktorú môžete prečítať stokrát a vždy v texte nájdete nové inšpirácie, nové Carrollovské vízie – o svete takom, aký nie je. Kládol som si otázku, či knihu doplniť o nové ilustrácie, ale nakoniec som sa rozhodol zachovať jej pôvodnú podobu. Neviem, či by som ju s odstupom času robil celkom inak alebo celkom rovnako. Nakoľko sa nerád vraciam k niečomu, čo je dávno hotové, oživil som cyklus len o istý animačný princíp knihy, ktorý je tu celkom nový.
* Za ilustrácie k Alici v krajine zázrakov ste dostali viacero prestížnych ocenení. Je však pravda, že ste ilustrovali mnohé ďalšie tituly. Ktoré z nich vám, prirodzene okrem Alice, najviac prirástli k srdcu?
– Moje stretnutie s Alicou malo veľký význam pre celú moju tvorbu. Na základe tejto témy som vytvoril viacero grafík, viacero obrazov, otvorila mi – parafrázujúc názov monografie – môj magický svet. Neskôr som ilustroval množstvo kníh, z ktorých mi mnoho prirástlo k srdcu. Tesne po Alici som ilustroval knihu V ríši víl a škriatkov. Povesti z britských ostrovov. Bola pre mňa rovnako kľúčovou, a to pre objavenie nových možností a súvislostí, i keď v tomto prípade išlo o dvojfarebné kresby.
Každá kniha sa pri práci stane zvláštnym zážitkom. S každou sú spojené rôzne historky, o niektorých z nich píšem aj vo svojich úvahách v monografii. Je to prirodzené, lebo každý autor, či je to W. Shakespeare, O. Wilde, B. Frischmuth alebo M. Damjan, je alebo bol iný. Ku každému z nich som pristupoval vždy inak. Azda spomeniem jednu zo svojich posledných ilustrátorských prác, knihu Astrid Lindgrenovej Můj Mio, můj Mio, ktorá práve teraz vyšla vo vydavateľstve Albatros. Bola to zvláštna nostalgická spomienka na pani Lindgrenovú, s ktorou som sa kedysi v Oslo osobne stretol.
* Ako väčšina výtvarných umelcov aj vy sa priznávate, že sa nerád lúčite so svojimi obrazmi: „Bývam radšej, ak sa moje dávne obrázky pokrývajú prachom u mňa doma, viem o nich a pripomínajú mi chvíle, keď som ich robil.“ Aký pocit vo vás zanecháva okamih, keď váš obraz, kresba alebo grafika opúšťa ateliér a dostáva sa na verejnosť ?
– Tento pocit považujem vždy za najťažší. Samozrejme, že najradšej by som mal doma všetky svoje práce, ale to jednoducho nejde. Azda najviac mi je ľúto za prácami, o ktorých dnes už nemám žiaden dokumentačný materiál. Pomaly sa vám vytrácajú z mysle a spomienka na ne je čoraz šedivejšia. Aj preto jedným zo zámerov pri výbere prác do monografie bolo umiestniť do nej tie, ktoré sú už mimo mňa a mám ich zdokumentované len na diapozitívoch. V knihe sú reprodukované aj práce z rôznych súkromných zbierok a som veľmi vďačný ich majiteľom, že ich požičali.
* Široká verejnosť vás pozná predovšetkým ako grafika, maliara a ilustrátora. V monografii Magický svet sú osobitné kapitoly venované takým odborom, kde ste ako autor možno menej známy – filmu a plagátom. Máte nejaký nesplnený sen – existuje umelecký odbor, kde ste dosiaľ nemali možnosť tvoriť, ale láka vás to vyskúšať?
– Môj život sa stále pohybuje na rozhraní sna a reality. Netýka sa to len nových výtvarných možností, ale aj toho, že ak už dlho pracujem na jednom diele, snívam o tom, čo iné by som chcel robiť. Nenaplnených snov mám veľa. Rád by som sa venoval kameňorytine. Skúsil som to ešte počas štúdií, možno aj viacej litografii, farebným linorezom a vôbec farbe v grafike. Možno hrať sa aj s iným médiom, v hline, dreve a podobne. Snov mám skutočne veľa. Jeden sa mi pred rokmi splnil. Od svojich študentských rokov som túžil ilustrovať Infantkine narodeniny Oscara Wilda a to sa mi splnilo. Iným snom bolo navrhnúť etiketu na víno, a tak mám dnes niekoľko fliaš výborného talianskeho vína s vlastnou etiketou. V budúcnosti by som sa chcel viac venovať aj bibliofílii, exlibrisu a najmä maľbe. Ale to všetko je o budúcnosti.
*Dnešná mladá generácia sa v mnohom líši od tých predchádzajúcich. To je známy, tisíckrát opakovaný fakt. Skúste však definovať, čo spoločné spája študenta Kállaya a vašich žiakov?
– Trochu by som oponoval. Myslím, že dnešná generácia sa nelíši v mnohom od tej našej. Možno má väčšie problémy, ale rovnako aj väčšie možnosti. Sú problémy veľké a malé. Záleží iba na tom, ako ich cítime. Je to dané postojom človeka k životu. Na druhej strane aj dnes – rovnako ako za našich čias, sú mladí ľudia hladní po informáciách, hladní po vedomostiach. To, že chcú niečo vedieť, ovládať, je prirodzená snaha každej mladej generácie. Rovnako sú aj takí, ktorí veľký záujem nemajú. Ale tak to bolo vždy a bude. Počas svojej pedagogickej praxe som sa stretol s množstvom talentovaných mladých ľudí s veľkou vnútornou silou niečo dokázať.
Myslím, že povzdych „ach tá dnešná mládež“ je starý ako ľudstvo samo. Z nás vytvára starcov a pritom som presvedčený, že keby sme mali o pár rokov menej, boli by sme takí istí. Rozdiel je azda niekde inde, a to v čase, keď mladý človek vstupuje do života. Súvisí to s tým, že kultúra v súčasnom svete hrá akúsi rolu Popolušky, je až na konci všetkého diania. Každá snaha o isté zlepšenie podmienok kultúry mi pripadá ako hra na slepú babu. Iba jeden z malých príkladov. Našu pôvodnú literatúru pre deti nám nikto nedovezie zo zahraničia. O tú by sme sa mali starať my sami a tým by sme určite pomohli talentovanej mladej generácii presadiť sa, pokračovať v tom, čo sme my začali. Ale ani v tom nie som úplne pesimistický, pretože doba sa mení veľmi rýchlo. A verím, že kultúra a kultúrnosť sa za nejaký čas znova posadí na trón spoločnosti ako niečo, čo síce k najnutnejšiemu životu nepotrebujeme, ale ako niečo, čo povznáša nášho ducha a myseľ.
* Každá monografia je bilanciou – vo vašom prípade však nie konečnou. Veríme, že raz vyjde monografia ešte rozsiahlejšia. Čo v nej podľa vašich najbližších plánov do budúcnosti nebude chýbať?
– Chcel by som čo najskôr zabudnúť na to, aby moja monografia bola akousi bilanciou. Nech je iba zastavením v čase. Bilanciou v tomto zmysle by mohlo byť akékoľvek naše dielo. Vždy, keď niečo dokončím, hovorím si, že viac to nejde a pritom je to celkom naopak. Príde niečo nové, znovu zaujímavé a verím, že táto monografia nie je a nebude stanicou konečnou.
Tento mesiac by mal vyjsť prvý diel rozprávok Hansa Christiana Andersena, v auguste diel druhý a potom diel tretí. Je to kniha, ktorú po prvýkrát v živote ilustrujeme spoločne s manželkou Kamilou Štanclovou. Obaja sa z toho veľmi tešíme.
V apríli budeme mať spoločnú výstavu našich ilustrácií k Andersenovi v Jugendbibliothek v Mníchove, niečo sa pripravuje v Poľsku, niečo doma.
Plány do budúcnosti sú už teda dané.
Zhovárala sa Ľubica Pavlovičová
