Rozhovor s maliarom a ilustrátorom Ľudovítom Hološkom

Keď sa čítanie stane robotou

Hovorí maliar a ilustrátor Ľudovít Hološka

Cestou do Martina na vernisáž výstavy Ľudovíta Hološku s priliehavým názvom Slová, čiary, machule som si pri Trenčíne pripomenula, že zo Záhoria, ktoré Ľudovít Hološka nikdy neopustil, sa tu niekde nadpája na smer Zvolen, keď cestuje za svojimi žiakmi na Akadémiu umení do Banskej Bystrice...

Profesor Ľudovít Hološka sa minulý rok dožil okrúhleho životného jubilea – šesťdesiatky (narodil sa 18. 9. 1943 v Jablonici) a výstava v Turčianskej galérii akoby súvisela s týmto jeho výročím, hoci je inštalovaná o niečo neskôr. Súčasne s výstavou kresieb k básňam a prózam v Turčianskej galérii si mohli záujemcovia o Hološkovo dielo pozrieť do konca mája výstavu Všedný deň obrazu v Nitrianskej galérii.

Ľudovít Hološka študoval na Škole umeleckého priemyslu a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Venuje sa kresbe, maľbe, ilustrácii, výtvarnej teórii, vedie ateliér klasických maliarskych disciplín na AU FVU v Banskej Bystrici a maliarsku prípravu reštaurátorov na VŠVU v Bratislave. Za výtvarné dotvorenie knižných diel získal niekoľko ocenení. Ako prvé dostal čestné uznanie za ilustrácie ku knihe Voľný verš v slovenskej poézii (1984), ďalej Cenu vydavateľstva Smena za ilustrácie ku knihe Š. Strážaya Sestra s prihliadnutím na ilustrácie ku knihe Praha vzletov (1986), čestné uznanie za ilustrácie knihy M. Rúfusa Básne (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, 1989). Roku 2000 bola ocenená ako najkrajšia kniha básnická zbierka E. Babína Svätci na smetisku (vydavateľstvo Petrus 2000) s jeho ilustráciami a roku 2001 bola vyhlásená za najkrajšiu knihu pre deti a mládež Anjel Gabriela od V. Šikulu s jeho ilustráciami.

„Keby som už nemusel robiť, tak by som len čítal, povzdychnem si občas položartom, a zrazu sa pri ilustrovaní ocitnem v situácii, keď sa čítanie stane mojou robotou.“ To sú slová z úvodu ku katalógu k súbornej výstave z ilustrátorskej tvorby Ľudovíta Hološku, vnímavého čitateľa, jemného interpreta literárnych textov, skvelého rozprávača. A usilovného, pracovitého človeka, ktorý najradšej vždy hovorí o robote. Nie o práci, o „umení“, ale o robote... O čom inom sa teda s ním môžeme zhovárať, len o tej „robote“...

* Vaše kresby zostávajú späté s menami autorov básnických zbierok – A. Žarnov, S. Veigl, M. Rúfus, J. Ondruš, J. Mihalkovič, Ľ. Feldek, L. Vadkerti-Gavorníková, Š. Strážay, V. Kondrót, Š. Moravčík, J. Štrasser, V. Šikula...). Keďže zachytávajú zreteľný miestny kolorit (presné názvy, presné reálie, zátišia), pre niekoho sú realistické, no istá časť čitateľov ich zas vníma ako priveľmi moderné: ako čiary, slová, machule. Dodatočne sa mi zdá, že vo vašej konkrétnosti ide aj o súzvuk s poéziou konkretistov, s poéziou básnikov, ktorí vám boli generačne blízki. Možno vašu neobyčajnú spätosť s poetickými textami vysvetliť aj zhodou v pociťovaní reality? Sú vám blízki svojou obraznosťou, alebo konkrétnosťou?  Je takáto blízkosť prvoradou podmienkou na to, aby ste sa podujali na ilustrácie k nejakej knižnej publikácii, alebo si viete vzťah k textu či autorovi vytvoriť aj dodatočne, po prečítaní jeho textov? Prehĺbi sa váš vzťah k autorovi, keď si autora sám dotvoríte v kresbách? Ide o  znovukreovanie „posolstva“ textu vo výtvarnej podobe, alebo ide podľa vás o nezávislý výtvarný prejav...?

– V kreslení a maľovaní vlastne ani niet rozdielu medzi realitou a abstrakciou, vždy je to skladba tvarov, farieb a čiar, vždy je to systém znakov, ba aj pri najvyššej optickej zhode so skutočnosťou. Ak má maliarov prejav východisko v realite, „prekladá“ ju do reči obrazu. Ak však východisko v realite nemá, „prekladá“ do jazyka nezmerný svet svojich pocitov, stavov, psychologických obsahov. Zámerná abstraktná maľba je síce predovšetkým sama sebou, no poukazuje i na svet mimo seba, jej vzhľad prezrádza svoj pôvod, ktorý môže prameniť i mimo maľby. Ako ho však rozoznáme v znakovom systéme maľby? Picasso tvrdil, že akékoľvek  formy vychádzajúce z reality, nech by boli akokoľvek abstrahované, si naďalej uchovávajú stopy i vibrácie reality. Naša Ester Šimerová vravela o tom, že abstraktný tvar pochádzajúci zo vzduchu sa i rozplynie do vzduchu. A ten, čo má pôvod v skutočnosti, ten sa drží. Odjakživa verím tomu, že moje pocity a stavy vyvolajú vždy celkom konkrétne miesta, situácie a podnety. Usilujem sa ich poznávať, mapovať, overovať. Moje východiská sú vždy v realite.

Ako však vyjadriť ťažko pomenovateľné obsahy, ktoré nám odovzdáva poézia...? Vo vydavateľskej praxi túto otázku predchádzajú celkom jednoduché a skôr náhodné okolnosti. Tituly si nevyberá ilustrátor, skôr vydavateľ si pre ne vyberá ilustrátora. Považujem za veľké šťastie, že sa mi ušli básnici, ktorých spomínate. Podoba mojich pokusov výtvarne „odpovedať“ na ich tvorbu vyplynula z čitateľských zážitkov, skúseností a, pravdaže, aj z názorov na ilustrátorskú prácu, ktoré pri pasovaní sa s jednotlivými autormi vo vydavateľstvách prevládali. Medzi prvou básnickou knižkou (J. Štrasser: Odriekanie) a nateraz poslednou (A. Žarnov: Nedopoviem slovom) leží tridsaťpäť rokov. S každým autorom som sa teda musel potrápiť jednotlivo a vždy v inom čase. Výstava by mala predstaviť, ako som ich čítal. Z priestorových dôvodov však nebolo možné ukázať kresby vznikajúce priamo pri čítaní, úvahy a poznámky ku kresbám, rozvrhy celých knižiek, varianty jedného motívu, krátko – nazrieť hlbšie do procesu vzniku knižnej ilustrácie. Nemôžem sa však porovnávať s básnikmi. Usiloval som sa ich texty pochopiť a vykladať si ich tak, aby moje kresby korešpondovali s nimi aspoň niektorou svojou stránkou. V duchu som však túžil po pravde, po čo najväčšom pochopení textu a po čo najpresvedčivejšom vyjadrení jeho zmyslu. V tom mi malo pomáhať čítanie všetkých (alebo takmer všetkých) autorových textov až po rukopis, na  ktorom som práve robil, ale aj zoznamovanie sa s interpretáciami jeho textov. Napríklad s Hamadovou či Strážayovou esejou o Ondrušovi, alebo Slobodovou a Zajacovou interpretáciou Strážaya. Zopakujem sa – ako však ilustrovať neuchopiteľnú poéziu? Práve v nej sa totiž zdá premenlivosť medzi konkrétnosťou a abstraktnosťou najzjavnejšia. Práve poézia, a slovo vôbec, neobyčajne rozpútava obrazotvornosť a vyzýva nás pomenúvať naše psychické a existenciálne rozpoloženie nielen abstrakciami, ale i konkrétnymi vecami, novým uzretím sveta. Pri Ondrušovej Pamäti v roku 1981 mi vo vydavateľstve povedali: „Mali by tam byť veci, aby ho sceľovali.“ Rudo Sloboda mi o jeho poézii hovoril: „Ale to nie sú slová!“ Boli to bytostné stavy. A tie mohlo evokovať aj náhle uzretie „vecí“ ako zjavenie. Čoraz viac sa presviedčam o tom, že umenie spočíva v pôvodnom a nenahraditeľnom videní sveta a života, v kleeovskom zviditeľňovaní neviditeľného.

* Medzi výtvarníkmi ste zaujímavý aj tým, že viete pekne písať. Pod „pekne“ myslím výstižne, presne: viete pritom používať slová v ich nezvyčajnom význame, bez opory v klišé a frázach... Pred niekoľkými rokmi ste dostali aj prémiu Milana Mitrovského z nadácie Matice slovenskej za prepojenie výtvarného a slovesného umenia. Zdá sa mi, že je to podobná práca, ako urobiť čiaru, vytvoriť líniu inak, no zároveň akoby ten ťah ruky, to, ako tá čiara bude ležať na papieri, bol už vrodený – hoci, pravdaže, určite je dôležité aj výtvarné školenie. Aký je skrátka vzťah medzi vašou vlastnou literárnou tvorbou, písaním o výtvarnom umení alebo o literatúre, a tvorbou výtvarnou v pravom slova zmysle?

– Keď mi vyšiel prvý text v Romboide, básnik Jozef Mihalkovič mi povedal, že moje písanie mu pripadá, ako keď prižmurujem oko a pomeriavam  model pri kreslení. Pochopil som to tak, že odhadujem a odhady opravujem a spresňujem.

Poznámky a záznamy o robote som si začal písať zároveň s vlastnou samostatnou prácou, pretože som sa potreboval sústrediť a nestratiť sa v záplave rôznych podnetov a informácií. Po skončení školy som si v hlave postavil vlastnú školu a dodnes mám v nej nesplnené domáce úlohy. Spolužiakom a osudu vďačím za to, že som sa musel učiť dejiny umenia na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Hoci to trvalo iba jeden školský rok, uvedomil som si pri tom, že bez sebareflexie a pokusu formulovať si, ako vidím situácie a horizonty okolo seba, sa nezaobídem. Záznamy o svojich postupoch v maľovaní, o výstavách, o zážitkoch z kultúrneho diania, o učení si robím nepretržite už desaťročia, nevyhnutne ich potrebujem k svojej robote. Zhruba po desiatich rokoch samostatnej práce som sa odvážil o nich hovoriť nahlas, začal som publikovať.

* Príležitostí pre dobrých ilustrátorov je dnes v knižnej produkcii čoraz menej. Sumarizujúcou výstavou vašich knižných ilustrácií akoby sa uzatvárala istá etapa vo vašej tvorbe, ale možno aj istá etapa v úsilí o výtvarnú stránku slovenskej knižnej produkcie. Máte aj vy pocit, že pred výtvarníkmi sa zatvárajú v tejto oblasti dvere? Alebo máte pocit, že tie najkrajšie ilustrácie na vás ešte čakajú? Alebo sám máte pocit istej ukončenosti, zavŕšenosti v tejto oblasti tvorby?

– Dúfam, že nič sa neuzatvára a všetko bude pokračovať normálne ďalej, aj keď treba uznať, že príležitostí pre ilustrátorov je naozaj čoraz menej. Sumarizujúcou výstavou práve dnes chcem však nepriamo glosovať čosi iné. Chcem ňou hovoriť o čítaní, o vzťahu k literatúre, o jej obsažnosti a nesmiernom bohatstve a o jeho zmysle pre nás. Cez pokusy odkrývať jej významové posolstvá by som rád naznačil možný význam obrazu a jeho obsahu. Ak dnešný a budúci čitateľ chytí knižku do rúk, nebude myslieť na to, v akých ekonomických podmienkach vznikala. Bude mať z nej len dobrý alebo zlý pocit. Nikdy som sa neodvažoval  nič predpovedať, iba trvám na tom, že sme povinní za každých okolností usilovať sa odovzdať v robote zo seba maximu. Kultúra potom zostane kultúrou...

* Prečo je takáto súborná výstava práve v Turčianskej galérii v Martine? Sú na to nejaké osobitné dôvody? Alebo to jednoducho tak vyšlo...?

– Túlavé topánky učňovských a tovarišských rokov ma zaviedli aj sem a práve v Slovenskom národnom múzeu som si uvedomil, odkiaľ som. Našiel som tu výšivky z Jablonice, učaroval mi džbánok Kače Pigačkovej z Dechtíc. Ale nespomínam to preto, že kdekoľvek sa ocitnem, vlečiem so sebou západoslovenský hlinený svet. Prvou galériou ľudového umenia a Martinom Benkom Martin vždy znamenal pre mňa ohnisko slovenského duchovného života, pravda, nielen v učebnicovom, čítankovom zmysle. Život a tvorba Milana T. Mitrovského a mnohých ďalších osobností až po Jána Johanidesa, ktorý tu žil s manželkou Oľgou, maliarkou, v jednom z historických ateliérov, kde som ho navštívil, keď písal scenár k filmu Horiace samoty o Bazovskom, a pritom sám maľoval, znamenali pre mňa skutočné duchovné centrum. Práve v ňom som túžil predstaviť svoj vzťah k literatúre.

* Ilustrácie ku knižkám V. Šikulu tvoria osobitnú kapitolu v rámci vašej ilustrátorskej tvorby: od Povetria po posledné knižky „pamätí“ Tam, kde sa cesta skrúca, Požehnaná taktovka. Mne osobne sa zdala veľmi pôsobivá vaša ilustrácia na obálke a na predsádke ku knižke Udri pastiera, a to práve svojím monumentálnym vyznením – mimoriadne vydarene vyznel na plagáte v zväčšenej podobe –, takmer gotickými líniami, hĺbkovo súvisiacimi s témou smrti.

– O práci na knižke Udri pastiera, ale aj o iných, som sa podrobnejšie rozpísal v katalógu k výstave, môžem však ešte dodať, že moje úsilie vychádzalo z poznania ikonomaľby, ktorá má v našom východoslovenskom prostredí rustikálnu, expresívnejšiu podobu, no celým svojím výrazivom je uzatvoreným znakovým systémom, práve tak ako gotika. Obide výtvarné poetiky sú príbuzné ako sestry a sú výrazne nasmerované k prekračovaniu obyčajného k transcendentnému. Hovorím, pravdaže, o tom, z akých interpretačných podnetov som chcel účinok dosiahnuť. A ako nám roky pribúdajú, záhadný okamih je čoraz významnejší a tajomnejší.

Pripravila A. Blahová