Rozhovor s nemeckou autorkou a vydavateľkou Constanze JOHN

Literatúra bez jazykového mosta

Rozhovor s nemeckou autorkou a vydavateľkou Constanze JOHN

Constanze John (nar. 1959 v Lipsku), spisovateľka, vydavateľka a autorka filmových scenárov, rozhlasových hier, kníh a divadelných hier pre deti strávila dva mesiace (máj a jún) na rezidenčnom pobyte v šamorínskej At-Home-Gallery. Nadácia pre kultúru spolkovej krajiny Sasko od roku 2006 poskytuje pracovné pobyty autorom v krajinách strednej a východnej Európy. Saskí spisovatelia môžu stráviť dva mesiace v Poľsku, Maďarsku alebo na Slovensku. Nadácia oslovila s ponukou na dlhodobú spoluprácu umelecké a literárne domy, ktoré sú svojou históriu späté s regiónom Saska či nemeckou kultúrou, ako napríklad Dom Gerharta Hauptmanna v poľskom Jagniatkowe či Dom Nikolasa Lenaua v maďarskom Pécsi. At-Home-Gallery v Šamoríne a Dom Edity Steinovej vo Wroclawi vniesli do štipendijného programu najmä svoje skúsenosti z kultúrnej práce a výmeny umelcov v medzinárodnom kontexte.

Constanze John pracovala v Šamoríne na svojom prozaickom diele Swetotschka a zaujali ju najmä stopy menšinových kultúr a židovskej tradície, keďže s rezidenčným domom pre umelcov je úzko prepojená aj synagóga zo začiatku 20. storočia. Jej majitelia Csaba a Suzanne Kiss vytvorili z nej miesto na prezentovanie interdisciplinárnych i medzinárodných umeleckých projektov.

* Intenzívne sa venujete viacerým oblastiam písaného a hovoreného slova, spolupracujete s divadlom, rozhlasom a televíziou, venujete sa tvorbe pre deti, angažujete sa v Saskom i Nemeckom zväze spisovateľov. Ako sa tieto oblasti prelínajú a navzájom dopĺňajú?

– Rada skúšam rôzne formy vyjadrovania, stvárnenia vlastných myšlienok. Usilujem sa pritom rešpektovať osobitosti média a adresáta: kým literatúra si vyžaduje hutné texty, ku ktorým sa čitateľ môže na viacerých miestach vrátiť, rozhlasové texty sú obrazné, expresívne, no zároveň uvoľnenejšie... Popri písaní kníh pre deti a divadelných hier organizujem aj autorské čítania a literárne workshopy pre deti, čo obohacuje tvorivú prácu aj o zážitkový aspekt.

* V rámci hravých literárnych projektov učíte deti vyjadrovať sa literatúrou...

– Po návrate do Nemecka budeme mať v Lipsku prezentáciu knihy detských autorov, ktorí trpia rečovým postihnutím, chybami artikulácie, nesprávnym alebo nedokonalým vyjadrovaním. Sú teda „ochudobnené“ o hovorenú reč, o most jazykových formulácií, ktorý by bezprostredne vyjadril ich predstavy a zážitky. Zážitkový svet a fantázia týchto detí sú však nekonečne bohaté a farebné. Vlastné texty nedokážu správne predčítať alebo ich nahlas predniesť, ale naučili sa ich pretaviť do písma, do zážitku písania. Na druhej strane ma fascinuje aj práca s mimoriadne nadanými deťmi alebo s deťmi prisťahovalcov, zo zmiešaných manželstiev, ktorých materinským jazykom nie je nemčina. Nemčina je pre ne iba médiom na sprostredkovanie úplne iných obrazov. Vo vyjadreniach detí ázijských prisťahovalcov je napríklad leto často prirovnávané k hladkosti hodvábu...

* Na čom ste pracovali počas pobytu na Slovensku?

– Chcela som dokončiť prózu Swetotschka, je to životný príbeh dnes 80-ročnej Johanny, príslušníčky nemeckej menšiny v Litve, s ktorou som sa stretla v mestečku Gotha v Nemecku. Hneď po prvom spoločnom rozhovore som mala pocit, že mi svoj životný príbeh vyrozprávala najmä preto, aby sa zachoval, aby naďalej žil. Johannin život poznačila vojna, zajatie, nútené presídlenie, návrat do vlasti, opätovné vyhnanstvo na Sibíri. Jej rozhodnutie prihlásiť sa k nemeckej národnosti aj po vojne jej prinieslo nemálo nenávisti a zloby – napriek všetkému si táto staručká žena zachovala neuveriteľný láskavý pohľad na ľudí. Človek sa nemá posudzovať podľa pôvodu, príslušnosti k národu či náboženstvu, ale len podľa ľudských kvalít. Vďaka sústredenosti na prácu sa mi v  Šamoríne podarilo nájsť pre text ten správny tón a doladiť jeho štruktúru. Johannin príbeh je témou tolerancie, akceptovania menšín a inakosti prepojený aj so Šamorínom a najmä synagógou

* Čím na vás zapôsobila šamorínska synagóga?

– Keďže viem po rusky, pred príchodom na Slovensko som sa naladila na slovanský jazyk – a v Šamoríne som sa stretla s maďarčinou, v rodine Kissovcov sa hovorí navyše aj po anglicky... Zvykala som si na nové prostredie a neočakávanú pestrosť jazykov na malom priestore. Synagóga tomuto priestoru dominuje. Keď som do synagógy prvýkrát vstúpila, zasiahol ma jej historický rozmer, história a osudy duší, ktoré sú s budovou spojené, išlo o telesný pocit, takmer fyzickú úzkosť. Rada píšem priamo v synagóge, učím sa zaobchádzať s jej atmosférou a vlastnými reakciami. Pri spracúvaní tém, akým sa venujem aj v aktuálnej poviedke – teda problémom spolužitia rôznych kultúr a národností, presídlenia či utečenectva – je dôležitá nielen historická skúsenosť, ale aj budúcnosť. Preto ma oslovuje momentálne využitie synagógy ako priestoru na kultúrne a umelecké zážitky.

* Ako sa tieto zážitky premietnu vo vašej tvorbe?

– Napísala som niekoľko lyrických, lyricko-prozaických textov viažucich sa na Šamorín i priamo na synagógu, ktoré majú až meditatívny charakter. Spájam v nich aspekty vzniku i ničenia, reálneho i imaginárneho. Okrem literárnych textov som začala koncipovať a nahrávať rozhlasový feature pre Deutschlandfunk, pripravila som rozhovor so Suzanne a Csabom Kissovcami o histórii i súčasnej podobe synagógy. Rada by som sa na Slovensko vrátila a zrealizovala nemecko-maďarsko-slovenský projekt, spájajúci literatúru s hudbou, ktorý by reflektoval osobitú situáciu stretávania kultúr v pohraničných oblastiach. Západná i východná časť Nemecka má skúsenosti s takýmito „hraničnými“ stretnutiami, či už ide o nemecko-francúzske zmierenie sa alebo o spolužitie v nemecko-poľských a nemecko-českých pohraničných regiónoch. Fenomén hranice a „cez-hranice“ ma veľmi oslovil aj tu v Šamoríne.

* Navštívili ste aj Banskú Bystricu, kde ste v spolupráci s Regionálnym vzdelávacím centrom Nadácie Roberta Boscha ponúkli aj autorské čítanie pre mládež – dvanásťročných školákov. Čím je špecifické písanie pre deti?

– K deťom mám veľmi blízko aj vďaka svojmu pôvodnému povolaniu učiteľky. Deti objavujú v literárnych príbehoch množstvo akoby prázdnych miest, ktoré môžu vyplniť vlastnou fantáziou a obrazmi, a tak vlastne pokračujú v tvorbe spisovateľa. Nezastávam názor, že knihami alebo divadelnými predstaveniami treba deti pripraviť na reálny, „tvrdý“ život. Aj vo svojich dielach sa skôr usilujem pretaviť realitu do literárnych či divadelných obrazov, podobenstiev... Aktuálny vývin literatúry pre deti mi niekedy naháňa strach, pretože sa stráca jej úloha sprostredkovať hodnoty. Pri rozhovore so zakladateľom jedného z najznámejších nemeckých vydavateľstiev detských kníh o románe Sofiin svet ma zarazilo, že najviac ľutoval svoj nesprávny odhad komerčného úspechu nemeckého prekladu tohto titulu, ale ani jedným slovom nespomenul jeho obsah a prínos pre mladého čitateľa. Za úvahu by podľa mňa stálo aj obnovenie spolupráce medzi vydavateľmi literatúry pre deti, ktoré v strednej Európe kedysi fungovalo, hoci na základe spoločnej ideologickej príslušnosti k „východnému“ bloku. Po zmene režimu, znovuzjednotení Nemecka sa s direktívou „bratskej“ spolupráce stratili aj kontakty medzi vydavateľstvami kvalitných detských kníh a z nemeckej strany záujem o hodnotné tituly spoza bývalej východnej hranice – z Čiech, Slovenska či Poľska.

Slávka Porubská

Foto: www.constanzejohn.de