Moje texty sú písané akoby nakrivo

Spisovateľ, grafik a výtvarný umelec Andreas Hegewald (1953) z Drážďan strávil uplynulú jeseň dva mesiace na rezidenčnom pobyte v šamorínskej At-Home-Gallery. Získal štipendium Nadácie pre kultúru spolkovej krajiny Sasko, ktorá v roku 2006 odštartovala nový program pracovných pobytov pre autorov a literátov v krajinách strednej a východnej Európy. Saskí spisovatelia môžu stráviť dva mesiace v Poľsku, Maďarsku alebo na Slovensku. Nadácia oslovila s ponukou na dlhodobú spoluprácu umelecké a literárne domy, ktoré sú svojou históriu späté s regiónom Saska či nemeckou kultúrou. At-Home-Gallery v Šamoríne a Dom Edity Steinovej vo Wroclawi vniesli do nového štipendijného programu najmä svoje skúsenosti z kultúrnej práce a výmeny umelcov v medzinárodnom kontexte.

V Šamoríne pokračoval Andreas Hegewald najmä v práci na zbierkach Sodom und Tomorrow (Sodoma a zajtrajšok) a Ledige Sätze (Neviazané vety). Počas jeho štipendijného pobytu vznikli však aj texty reflektujúce atmosféru tohto juhoslovenského mestečka a predovšetkým historickej synagógy, v ktorej sídli At-Home-Gallery. Jej majitelia Csaba a Suzanne Kiss vytvorili miesto na prezentovanie interdisciplinárnych umeleckých projektov. Takéto zameranie ocenil aj Andreas Hegewald, ktorý absolvoval štúdium maľby a grafiky, venuje sa inštaláciám, hre na klavíri a organe, elektronickej hudbe a tanečnej improvizácii.

Moje texty sú písané akoby nakrivo

Rozhovor s nemeckým autorom Andreasom HEGEWALDOM

Spisovateľ, grafik a výtvarný umelec Andreas Hegewald (1953) z Drážďan strávil uplynulú jeseň dva mesiace na rezidenčnom pobyte v šamorínskej At-Home-Gallery. Získal štipendium Nadácie pre kultúru spolkovej krajiny Sasko, ktorá v roku 2006 odštartovala nový program pracovných pobytov pre autorov a literátov v krajinách strednej a východnej Európy. Saskí spisovatelia môžu stráviť dva mesiace v Poľsku, Maďarsku alebo na Slovensku. Nadácia oslovila s ponukou na dlhodobú spoluprácu umelecké a literárne domy, ktoré sú svojou históriu späté s regiónom Saska či nemeckou kultúrou. At-Home-Gallery v Šamoríne a Dom Edity Steinovej vo Wroclawi vniesli do nového štipendijného programu najmä svoje skúsenosti z kultúrnej práce a výmeny umelcov v medzinárodnom kontexte.

V Šamoríne pokračoval Andreas Hegewald najmä v práci na zbierkach Sodom und Tomorrow (Sodoma a zajtrajšok) a Ledige Sätze (Neviazané vety). Počas jeho štipendijného pobytu vznikli však aj texty reflektujúce atmosféru tohto juhoslovenského mestečka a predovšetkým historickej synagógy, v ktorej sídli At-Home-Gallery. Jej majitelia Csaba a Suzanne Kiss vytvorili miesto na prezentovanie interdisciplinárnych umeleckých projektov. Takéto zameranie ocenil aj Andreas Hegewald, ktorý absolvoval štúdium maľby a grafiky, venuje sa inštaláciám, hre na klavíri a organe, elektronickej hudbe a tanečnej improvizácii.

* Intenzívne sa venujete viacerým oblastiam umenia. Môžete nám priblížiť svoje pôsobenie v literatúre?

– Písať som začal koncom 70. rokov a venoval som sa aj experimentálnym formám, napríklad spoločnému či skupinovému písaniu. Moja prvá väčšia zbierka básní Rotbleierz (Červená olovená ruda) vyšla v roku 1991 v Berlíne a v roku 1994 som získal cenu Saských novín za lyriku.  Ešte pred revolúciou a zmenou režimu som spolu s tromi priateľmi založil v bývalej NDR vydavateľstvo Leitwolf ako paródiu na štátny vydavateľský monopol. Leitwolf neexistoval reálne ako podnik, ale iba ako meno – pod jeho hlavičkou mohol svoje dielo vydať každý autor, ktorý si knihu zhotovil sám. Takto vzniklo množstvo umelecky hodnotných vydaní v minimálnych nákladoch, ktoré sa dostali aj do Schillerovho literárneho archívu v Marbachu alebo v do Nemeckej knižnice v Lipsku. Na podobnom princípe funguje aj umelecké vydavateľstvo Buchenpresse, ktoré sme roku 2004 založili s mojou manželkou, grafičkou Christiane Just a zhotovujeme v ňom najmä bibliofilné vydania.

* Čomu ste sa venovali v počas pobytu na Slovensku?

– Chcel som predovšetkým dokončiť a „vybrúsiť“ stovku básní do lyrickej zbierky Sodom und Tomorrow, ktorú som nazval podľa jedného z mojich akvarelov. Tematickým spojivom zbierky, jej literárnej aj výtvarnej časti je problematika minulého, uplynulého a zničeného – ako biblického mesta Sodomy a niečoho, čo ešte ani nejestvuje, čo len nejasne tušíme a čo som zakódoval v anglickom výraze pre zajtrajšok... Často postupujem pri práci tak, že spájam jednotlivé formy umeleckého výrazu a nechávam ich, aby sa navzájom reflektovali. Niekedy vnímam vlastné básne akoby napísané kurzívou, nakrivo či našikmo, chápem ich nielen ako texty, ale aj ako hľadanie či vzývanie obrazov prostredníctvom reči a rozprávania. V zbierke striedam básne písané vo voľných veršoch s klasickými básnickými formami, rýmami, aby som čitateľovi poskytol priestor na „vyrovnanie“, na vytvorenie si vlastných obrazov. Pokračoval som aj v práci na knižke sentencií či aforizmov, ktorá na jar 2007 vyjde v lipskom vydavateľstve Erata s názvom Ledige Sätze. Do tejto zbierky už vyše troch rokov zachytávam myšlienky, ktoré mi napadnú najmä keď pracujem ináč ako literárne, keď sa venujem grafike alebo zhotovujem skice či výtvarné návrhy a odrážajú sa v nich aj diela, ktoré aktuálne čítam. V Šamoríne som pripravoval grafické návrhy ku knihe Richarda Andresa, jedného z posledných nemeckých surrealistov a čítal najmä diela o filozofii náboženstva a poznačil som si vety ako „Pochybnosť a diabol – sú dvaja diabli“ alebo „Konať pomýlene ešte nie je umením – ale cestou k nemu“. Pri aforizmoch som sa inšpiroval Lichtenbergom alebo Nietzschem. Nejde mi v nich o to, aby som zhromaždil či zhutnil nejakú životnú múdrosť, ale skôr sformuloval sentencie, ktoré čitateľa provokujú a lákajú, aby v nich pri opakovanom čítaní objavil vždy nové a iné záchytné body.  

  • Prenieslo sa do vašej tvorby aj mesto Šamorín?

Sám som bol prekvapený, keď vo mne – akoby nutkavo – začali vznikať texty viažuce sa na Šamorín ako pre mňa nové a neznáme miesto. Cudzina je pre mňa v tomto zmysle vždy priateľkou, pracoval som už v Portugalsku, Holandsku, na ostrove Madeira aj v Spojených štátoch. Myslím, že po zmene prostredia sme vnímavejší aj na každodenné detaily, ktoré prežívame v nových súvislostiach. Asi preto som chcel a potreboval písať o lievikovitej forme vodnej nádrže, ktorú vidím z okna, o nočnom brechote psov pripomínajúcom koncert alebo o svetlách v oknách šamorínskych sídliskových bytov. Tie vo mne vyvolali predstavu cintorína lodí, z ktorého už plavidlá nevyrazia na cestu. Po zotmení sa pre mňa ako pozorovateľa stratili kontúry panelákov a vnímal som iba svetelné body rôznej kvality. Postupne mizli, zhasínali: chladné modré svetlo televízorov či žlté svetlo, ktoré spájam s teplom, ľudskou prítomnosťou. Metafora svetla a lode sa preniesla aj do mojich básní o synagóge.

* Ako ste vnímali túto budovu, jej minulosť a nový koncept jej využívania na kultúrne projekty, výstavy či koncerty?

– Atmosféra synagógy na mňa veľmi zapôsobila, rád pracujem najmä v noci a nechal som sa inšpirovať aurou tohto nevšedného miesta. Lyrické texty, ktoré som o synagóge a jej okolí napísal, zhromažďujem zatiaľ pod pracovným názvom Anklage an die Dunkelheit (Obžaloba temnoty) a dúfam, že sa mi ich podarí vydať ako samostatnú zbierku. Budovu šamorínskej synagógy by som prirovnal k opustenej arche či pouličnej lampe, ktorá stratila svetlo. Pouličná lampa – tak som nazval aj jednu z básní, v ktorej píšem:

bledá stavba z kameňa v podobe

vyhasnutej lampy

sa dvíha za železnou bránou

na konci ulice

na začiatku cesty

k portálu zamrežovanému

v tieni fasády

(...)

ostalo slovo na začiatku

pred ohlasovateľmi a mudrcmi

tisícročnej histórie

v žiariacej lampe

dňa sabatu

v hviezdnych oblokoch

treskúceho zimného večera

Symbolizuje pre mňa človeka, ba aj celé spoločenstvo, náboženskú obec, ktorá zmizla, stratila sa a s ňou vyhasol i čas a vnútorné svetlo synagógy. Zostala iba stavba, zbavená svojho určenia a minulosti –  iba vonkajší obal ako zvlečená hadia koža. Pri písaní vo mne vznikli obrazy spojené so židovskými rituálmi, textami Starého zákona a osudu Židov vo vojne. V básni Synagóga Šamorín ich spracúvam z perspektívy lyrického subjektu stojaceho v tmavej, neosvetlenej synagóge. Vníma svetlá zvonku – lúče bateriek tajnej polície, reflektorov vojenských transportérov či vzdialeného žiarenia spaľovacích pecí Osvienčimu. Vnútorné svetlo židovského svietnika už neexistuje. Pokúšam sa aj pre seba vytvoriť – v myslení i v písaní – akýsi oblúk od histórie synagógy a jej pôvodného určenia k jej dnešnému využívaniu ako priestoru pre umelecké projekty, ktoré považujem za veľmi odvážne a prínosné. Uvedomujem si pritom, že história a minulosť sa umením ospravedlniť nedajú.

Pripravila Slávka Porubská