Vyhľadávanie
Únik z daždivej vlasti
Hovorí nemecký prozaik Hans-Ulrich Treichel
Hans-Ulrich Treichel sa narodil roku 1952 vo Versmolde Vestfalsku a
študoval germanistiku v Berlíne. V roku 1995 získal profesúru na Nemeckom
literárnom inštitúte v Lipsku. Za literárne dielo získal viacero cien v Nemecku a koncom roka 2003 mu v Pekingu spolu s ďalšími piatimi autormi udelili cenu za najlepší zahraničný román (Pozemský amor). Okrem iného mu vyšli romány Stratený (1998), Tristanovský akord (2000) a Pozemský amor (2002).
Na pozvanie Goetheho inštitútu v Bratislave navštívil nemecký spisovateľ Hans-Ulrich Treichel Slovensko. Na dvojjazyčnom literárnom večere (17. februára) prečítal úryvky zo svojich románov Stratený a Pozemský amor, ktoré do slovenčiny preložil Adam Bžoch (nájdete ich na webovej stránke: www.goethe.de/ms/brl/sltreich.htm)
* Vaše dielo už preložili do dvadsiatich troch jazykov, okrem iného aj do niektorých stredo- a východoeurópskych. Ako reagujú na vaše romány čitatelia v týchto krajinách?
– Samozrejme, nemám úplný prehľad. Ale pokiaľ som mohol získať nejaké skúsenosti s čitateľmi, mal som pocit, že mi rozumeli. Rovnako kritika, ako aj čitatelia. Spomínam si napríklad na dlhú diskusiu o mojom románe Tristanovský akord v Novosibirsku, čo azda súvisí v Rusku aj s oduševnením ľudí pre hudbu. Keď som v Pekingu nedávno preberal cenu za román Pozemský amor, presvedčil som sa, že aj v ďalekej Číne sú ľudia, ktorí majú podobný zmysel pre iróniu ako ja. Smejú sa nad rovnakými vecami a v dôsledku rovnakých skúseností môžu byť azda melancholickí. V neposlednom rade sa dosť rozšírila moja kniha Stratený, hoci sa zdalo, že ide o špeciálnu nemeckú látku. Zachytáva dôsledky vojny, dôsledky úteku a vyhnania istej nemeckej rodiny – a detstvo vo westfálskej provincii. Literatúra však má možnosti vyjadriť v individuálnej skúsenosti vždy aj niečo exemplárne, a keď sa to podarí, potom autor trafil do čierneho a to mu dovoľuje, aby ho čítali a porozumeli mu aj ľudia z iných kultúr.
* Váš úspešný román Stratený sa odohráva v 50. rokoch, hovorí o hľadaní dieťaťa, ktoré sa stratilo v zmätkoch posledných mesiacov vojny. Zároveň je to metaforické dielo o zvládaní vojnových a päťdesiatych rokov v západnom Nemecku. Nakoľko je to dodnes v Nemecku aktuálna téma?
– Táto téma je v posledných rokoch opäť aktuálnejšia. Tak v beletrii, ako aj v odbornej literatúre a histórii sa množia publikácie o úteku a vyhnaní a ich dôsledkoch. Nemôžem tu predstaviť situáciu ako celok. Pre mňa sa stala téma rodinnej histórie a úteku, resp. vyhnania opäť aktuálna až v 90. rokoch. A to, že som o nej písal, nebol rozhodne len kognitívny akt alebo naplánované rozhodnutie, ale skôr spontánny proces. Je možné, že historický odstup nám dnes dovoľuje, aby sme prerozprávali dejiny Nemcov aj ako príbeh obetí a traumatizácií. To by v predchádzajúcich rokoch viedlo k skresleniam a azda aj k falošným relativizáciám. Na druhej strane zrejme „kolektívne nevedomie“ našej spoločnosti podcenilo, ako dlhodobo pôsobí vojna a jej dôsledky, až do našej súčasnosti. Teoreticky sa hovorí o transgeneračnej traumatizácii. Podľa mňa sa môže tiahnuť viacerými generáciami a pre tých, ktorí prišli na svet neskôr, môže predstavovať stále obnovenú príležitosť, aby sa zaoberali napríklad vlastnými rodinnými príbehmi.
* Váš román pripomína názvom istú knihu Franza Kafku Nezvestný. Aj vecný opis monštruóznych postupov v románe by azda mohol poukazovať na Kafku. Cítite sa nejakým spôsobom s týmto autorom zviazaný?
– Niet azda súčasného autora, ktorý by sa necítil byť zviazaný s Kafkom. Pokiaľ však ide o mňa a o moje písanie, nikdy som nemal nijaký programový zámer byť v Kafkovej blízkosti. „Kafkovskosť“ som nemal na mysli ako zámer, ale je možné, že vzniká istým druhom presnosti alebo, ako ste už naznačili vo svojej otázke, určitou chladnou vecnosťou vnímania. Táto vecnosť tónu ma s Kafkom iste spája. A to druhé je rodina ako dejisko izolovaného bytia.
* V najnovšej knihe Pozemský amor opisujete zážitky mladého Nemca v Taliansku. Je to takmer topos nemeckej literatúry, od Goetheho cez Thomasa Manna až po Wolfganga Koeppena. Čo vás a iných nemeckých autorov ťahá na juh?
– Moja celkom osobná túžba po juhu, samozrejme, nebola dôsledkom toho, že by som príliš veľa čítal Goetheho, ale skôr vyplynula zo želania vytvoriť si nejaký protiklad voči svojej daždivej východowestfálskej vlasti. Pravdaže, jestvovali aj romantickí autori, ktorí nasledovali svoj severský mýtus. Ale moja túžba sa od samého začiatku upínala k juhu. Prirodzene, to, čo tam človek hľadá, je teplo, eros, spôsob života a umenie. Navyše koncom 60. a v 70. rokoch, keď sa ma zmocnila chuť vydať sa na cesty, Taliansko sľubovalo, že aj politicky je zaujímavé. Heslom tu nebol „komunizmus a elektrifikácia“, ale „compromesso storico“ plus „festa dell´Unità“ plus červené víno a canzoni a ľavicová psychiatrická reforma a Gramsci atď. A to všetko za nádherného počasia vonku na nejakom úžasnom historickom námestí so studňou a renesančným palácom. To, že sa táto túžba po Taliansku zo 70. rokov potom dala kultúrne napojiť na grand tour, na Goetheho a na romantikov – tým lepšie. Ale ak sa mám vrátiť k Pozemskému amorovi, tu ide o odsunutú túžbu po Taliansku. Môj hrdina ide na Sardíniu, a Sardínia, tá sa preňho takpovediac stane východným Westfálskom Talianska. Pokiaľ viem, motív túžby po Sardínii v literatúre nejestvuje. Môj hrdina teda nemusí svoju túžbu konfrontovať s romantickým Talianskom – a to vedie k sklamaniam. Pravdaže, sklamanie taktiež patrí k zážitku z Talianska. Dokonca aj u Goetheho.
* Na univerzite v Lipsku prednášate kreatívne písanie. Čo sa možno naučiť vo vašom kurze?
– Naša výučba má za cieľ vzdelávať spisovateľov. Je to niečo, čo bolo v Nemecku dlhý čas veľmi neobyčajné, keďže sa literárne písanie na rozdiel od maliarstva alebo hudby nepovažovalo za inštitucionálne naučiteľné. Ale ani my nemôžeme na Literárnom inštitúte urobiť zo študentov spisovateľov. Spisovateľov „urobiť“ sa tak či onak nedá. Lebo to rozhodujúce, teda literárne nadanie a literárnu posadnutosť si musí každý priniesť so sebou. Jednotlivé osobné skúsenosti, biografiu, hudobnosť atď. samozrejme tiež. Ale môžeme pomôcť, aby sme preskúšali individuálny talent a rozvinúť ho, a to robíme najmä na praktických literárnych seminároch. Majú charakter dielne a dopĺňajú ich teoretické a literárnohiostorické semináre. Tomu, kto študuje na Nemeckom literárnom inštitúte, nemožno zaručiť literárnu kariéru. Ale môžeme zaručiť trojročnú, veľmi intenzívnu skúsenosť s písaním a literárnu prax na seminároch, ktoré vedú na jednej strane docenti, pracujúci na inštitúte (jedným je Josef Haslinger, tým druhým som ja), a na druhej strane hosťujúci docenti, medzi nimi mnohí významní súčasní autori.
*Ako hodnotíte vývin nemeckej literatúry po roku 1989?
– To je veľmi ťažká otázka, na ktorú nedokážem paušálne odpovedať. Lebo v literatúre máme vždy do činenia s individualistami, s jednotlivými ľuďmi a jednotlivými knihami. Samozrejme, príležitostne jestvujú určité trendy, tak ako v 90. rokoch takzvaná popliteratúra. Trend, ktorý sa však už pominul. Alebo autobiografie. Momentálne sú to prozaické texty o detstve a mladosti v NDR. Raz príde aj veľký román o roku 1989 – alebo hneď viacero. Ale myslím, že celkovo treba povedať: dúfajme, že literatúra zostane tematicky a štylisticky mnohoraká a neprehľadná. A jej témy budú tie, ktoré tu boli vždy: detstvo, láska, choroba, práca, cestovanie, šťastie a nešťastie, nádej a beznádej, umieranie a smrť. Ale tam, kde sa svet mení, kde vznikajú nové historické situácie, ako napríklad koniec NDR, tam sa stanú tieto historické skúsenosti významné – rozličnými spôsobmi – aj pre jednotlivé životopisy, a tým sa stanú aj dôležitým predmetom pre literatúru. Staré témy sa teda spoja s novými látkami, a toto spojenie povedie aj k novým, takto ešte nečítanými knihám.
Pripravil Adam Bžoch
