Vyhľadávanie
K najvýznamnejším literárnym udalostiam vlaňajšieho roka patrilo vyhlásenie literárneho súbehu Román 2006 Slovak Telekom, ktorý inicioval, pripravil a vyhlásil pred tromi rokmi vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Stručne zrekapitulujeme, že do súbehu prišlo 97 románov, podmienky súťaže splnilo 89 z nich a každý prečítali traja porotcovia. Predsedom poroty bol literárny vedec Valér Mikula. Do druhého kola postúpilo štrnásť románov, z nich päť postúpilo do finále. V záverečnom kole čítalo týchto päť románov šestnásť domácich a deväť zahraničných porotcov. Vyhlásenie výsledkov tejto anonymnej súťaže odvysielal Slovenský rozhlas v priamom prenose 1. decembra 2006: hlavnú cenu získal román Námestie kozmonautov, autor Viliam Klimáček (1958), dve prémie udelili románom Hlava nehlava od Michaely Rosovej (1984) a Filipiky od Daniela Štefanca (1979). Keďže Viliam Klimáček je našim čitateľom známy (rozhovor s ním sme priniesli v KR č. 19/2006), predstavujeme nositeľov prémií v tomto súbehu. Na otázky Patrika ORIEŠKA, člena poroty, odpovedá Michaela ROSOVÁ.
Nastal čas na súčasnosť
Ocenená autorka v súbehu Román 2006 Slovak Telekom Michaela ROSOVÁ
K najvýznamnejším literárnym udalostiam vlaňajšieho roka patrilo vyhlásenie literárneho súbehu Román 2006 Slovak Telekom, ktorý inicioval, pripravil a vyhlásil pred tromi rokmi vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Stručne zrekapitulujeme, že do súbehu prišlo 97 románov, podmienky súťaže splnilo 89 z nich a každý prečítali traja porotcovia. Predsedom poroty bol literárny vedec Valér Mikula. Do druhého kola postúpilo štrnásť románov, z nich päť postúpilo do finále. V záverečnom kole čítalo týchto päť románov šestnásť domácich a deväť zahraničných porotcov. Vyhlásenie výsledkov tejto anonymnej súťaže odvysielal Slovenský rozhlas v priamom prenose 1. decembra 2006: hlavnú cenu získal román Námestie kozmonautov, autor Viliam Klimáček (1958), dve prémie udelili románom Hlava nehlava od Michaely Rosovej (1984) a Filipiky od Daniela Štefanca (1979). Keďže Viliam Klimáček je našim čitateľom známy (rozhovor s ním sme priniesli v KR č. 19/2006), predstavujeme nositeľov prémií v tomto súbehu. Na otázky Patrika ORIEŠKA, člena poroty, odpovedá Michaela ROSOVÁ. (foto)
* Kedy a prečo ste začali písať?
– Na toto sa skutočne ťažko odpovedá, keďže to nemohlo vychádzať z nejakého vedomého rozhodnutia, že teraz začnem a budem písať. Skrátka ma to naučili, tak som si čmárala. Rudolf Sloboda hovorí, myslím v niektorej eseji, že po to človek možno príde tým, že sa mu trebárs v detstve podarí vyriešiť si dačo len tak v hlave a potom to prenáša na papier, ospravedlňujem sa za to voľné parafrázovanie, každopádne tento výklad je mi blízky. Tým, že to, čo ma práve teší, trápi alebo skrátka len zaujíma, pomenujem, napíšem, tým tomu dám určitejšiu podobu, môžem to analyzovať a pochopiť. Takto tematizovať vlastné písanie mi popravde zrovna ,,nevoní“. Skrátka sa to deje. Omnoho radšej by som hrala na husliach, ale na to očividne nemám vlohy.
* Očakávali ste, že sa v súťaži Román 2006 dostanete až do finále a porota vašu prácu ocení prémiou?
– Striedavo som bola skalopevne presvedčená, že sa určite v tej prvej trojke umiestnim a zase že určite nemám šancu dostať sa tam. Objektívne som to nemohla zhodnotiť, lebo som nepoznala ani mená ostatných zúčastnených autorov, ani ich texty. Okrem toho som ten román napísala približne za štyri týždne tesne pred uzávierkou a do tejto chvíle som ho nikdy po sebe nečítala celý, teda tak, ako tie kapitoly idú za sebou. Čítala som si dodatočne akurát niektoré z tých kapitol a hanbila som sa, že som vôbec poslala niečo, čo je také očividne nedozreté. Na druhej strane tie štyri týždne totálneho vytrženia, dni trávené v divadle a noci prebdené nad počítačom a slovníkmi a tak podobne, ma natoľko vyčerpali, že keby som napokon pri oceňovaní obišla naprázdno, asi by som sa cítila tak nejako ukrivdene. Keď niečomu venujem toľko úsilia, logicky dúfam, verím, že sa mi to nejakým spôsobom vráti.
* Aké boli ohlasy najbližšieho okolia na váš úspech v súbehu?
– Dokopy žiadne. Otec sa to dozvedel z tlače, ostatným členom som to povedala v podstate skôr z praktických dôvodov. Ináč si neviem predstaviť, prečo by som mala len tak za niekým ísť a oznamovať mu, že som niečo vyhrala. Nehonos sa, že si vykonal, ale nechaj veci vykonanej za seba hovoriť. Povedal Jan Ámos. Hovorí sa síce, že tak ako zdieľaná bolesť je vždy polovičnou bolesťou, tak sa zdieľané šťastie zasa zdvojnásobí, každopádne to asi u mňa funguje trochu ináč a o pocite šťastia sa beztak nedalo hovoriť. Iba sa mi uľavilo. Že ten strašný mesiac nebol zbytočný.
* Chcete sa písaniu venovať aj v budúcnosti, alebo bola vaša účasť v súťaži viac-menej náhodná?
– Účasť nebola náhodná, próze sa venujem priebežne. Mám aj rozličné ďalšie záujmy, píšem momentálne prevažne poviedky, aj keď ani tie už občas nie som schopná dokončiť. Popri tom pracujem na niekoľkých školských projektoch, čiže ide skôr o dramaturgické analýzy a dramatické texty, hry. Čomu sa budem venovať v budúcnosti a či vôbec niečomu ako-tak zmysluplnému, to sotva môžem s istotou povedať, keďže obvykle nemám zrovna jasnú predstavu ani o zajtrajšku.
* Čitateľovi by sa mohlo zdať, že román Hlava-nehlava je výsostne autobiografický text. Do akej miery vystupuje vo vašom románe do popredia váš skutočný život?
– To asi nedokážem odhadnúť. Zo skutočnosti si predsa v podstate asi berieme všetko, nie? Akurát to pretvárame. A čo všetko je konkrétne z môjho vlastného sveta, o tom by som snáď pri každej vete mohla rozprávať celé ďalšie príbehy. Už niekoľko rokov, nech sa mi stane alebo deje čokoľvek, trebárs aj hrozné, kruté a zdrvujúce, okamžite si to pre seba formulujem vo vetách a ešte si to v hlave preštylizujem a upravím, čo sa mne samej zdá trochu choré, na druhej strane všetko je predsa materiál a, prirodzene, je jednoduchšie pracovať s tým, čo poznám dôverne. Čiže môj život. Pričom s ním však, pravda, vždy narábam tak, ako sa mi to zrovna hodí. Občas aj so životmi iných, priznávam.
