Vyhľadávanie
Daniel ŠTEFANEC je Bratislavčan, narodil sa v znamení kozy a raka. Počas vysokoškolských štúdií novinárčil. Aj v súčasnosti sa popri iných aktivitách venuje publicistike. Má rád divadlo. Daniel Štefanec je pseudonym. Je to zároveň meno hlavného hrdinu románu Filipiky – režiséra, ktorý inscenuje divadelnú hru Filipiky. Filipiky sú debutovým románom Daniela Štefanca.
Daniel ŠTEFANEC je Bratislavčan, narodil sa v znamení kozy a raka. Počas vysokoškolských štúdií novinárčil. Aj v súčasnosti sa popri iných aktivitách venuje publicistike. Má rád divadlo. Daniel Štefanec je pseudonym. Je to zároveň meno hlavného hrdinu románu Filipiky – režiséra, ktorý inscenuje divadelnú hru Filipiky. Filipiky sú debutovým románom Daniela Štefanca.
* Kedy a prečo ste začali písať?
– Začal som písať až po vyhlásení literárneho súbehu Román 2006. Všetky pokusy, ktoré tomu v puberte predchádzali, netrvali dlhšie ako pol hodinu, a preto sa o nich zmieňovať nebudem. Od vyhlásenia Románu 2006 uplynuli presne tri roky. Nájsť presné príčiny, ktoré ma viedli k písaniu, bude po takom čase ťažké. Možno išlo o pretlak čohosi, čo sa vo mne za 24 rokov nahromadilo, alebo o potrebu malej nevery publicistike. Alebo to boli peniaze a pôvodný prísľub vydavateľa vydať víťaznú knihu v troch jazykových mutáciách? Najpravdepodobnejšia bude verzia, podľa ktorej som začal román písať preto, aby som sublimoval svoj obdiv k belgickej spisovateľke Amélie Nothomb, jej román Catilinaria (Filipika/y) tvorí jeden z dejových pilierov môjho románu. Na jazyku mi ostala z čítania jej románov akási ironická slina, ktorú bolo treba vypľuť.
* Očakávali ste, že sa v súťaži Román 2006 dostanete až do finále a vašu prácu porota ocenení?
– Veril som, že Filipiky, najmä ich zápletka, porotu zaujmú. Zapojil som do toho množstvo energie a pozitívnych myšlienok. Asi na tej parapsychológii niečo bude. Knižku som pred odoslaním do súťaže dal na prečítanie viacerým blízkym. Ich reakcie boli vcelku pozitívne, čo ma upokojilo. V deň vyhlásenia výsledkov som sa snažil vstrebať možný pocit neúspechu, aby som neostal sklamaný. O to viac ma potešil postup do finále. Dúfam, že som svojím extatickým výkrikom nezobudil obyvateľov Slovenského Grobu. Ale o pol desiatej hádam ešte nespali.
* Aké boli ohlasy najbližšieho okolia na váš úspech v súbehu?
– Vyhlásenie výsledkov, ktoré vysielal Slovenský rozhlas 1. decembra naživo, ma zastihlo na firemnej husacine, takže umiestnenie v súťaži som oslávil s kolegami a ich rodinnými príslušníkmi. Takmer sa pridala aj skupinka „husí a gunárov“, ktorá stolovala vedľa nás. Radosť blízkych bola asi veľká – súbežne som obsluhoval dva mobilné telefóny. Možno sa objavila aj nejaká závisť. Neviem. Chýr o nej sa ku mne zatiaľ nedoniesol.
* Chcete sa písaniu venovať aj v budúcnosti, alebo bola vaša účasť v súťaži viac-menej náhodná?
– Ak uvidím, že nepíšem len pre seba, ale minimálne pre nejaký tucet ďalších čitateľov, ktorí nestratili orientačný zmysel a cestu do kníhkupectva nájdu poľahky i v stave zatemnenia mysle kadejakou pseudokultúrou, určite budem v tejto činnosti pokračovať. Ak, samozrejme, sám neupadnem do pseudoumenia. Potom by ma mal niekto zastaviť, teda, ak môj kontrolný mechanizmus zlyhá. Hoci bol román mojou prvou serióznou pisateľskou aktivitou, počas tohto trápenia som sa venoval aj jednej divadelnej hre. Ďalšie dve momentálne smerujú do dramatických súťaží. Na pôde divadelných hier sa cítim istejšie a príjemnejšie. Najradšej píšem dialógy. Ďalší román nevylučujem. Keď si predstavím útrapy, ktoré ma sprevádzali počas písania Filipík, nehovoriac o tých, ktoré ma čakajú zapracúvaním pripomienok porotcov pred vydaním knižky, asi to tak skoro nebude. Iba ak by to bol krátky román. Taký, aké píše Amélie Nothomb.
* Jednou z tém vášho románu je homosexualita. Ako ste prišli na myšlienku spracovať túto na Slovensku stále háklivú tému?
– Jedným z dôvodov bola doterajšia absencia uvedenej témy v súčasnej slovenskej literatúre. Ak sa mýlim, opravte ma. Nečítam všetky slovenské romány. Navyše, sú to práve háklivé témy, ktoré ľudí zaujímajú. Myslím si, že autori by mali písať predovšetkým o tom, čo ľudí zaujíma. To však neznamená, že sa majú lacno podkladať čitateľovi. Vnesením homosexuality do vysokých štátnych funkcií som chcel v románe Filipiky okrem iného poukázať na to, že s touto minoritnou formou cítenia a konania je možné stretnúť sa prakticky kdekoľvek. Takže písať o nej by vlastne malo byť celkom bežné. Uvidíme, nakoľko to bude pre slovenského čitateľa háklivá téma.
* Prečo ste sa rozhodli písať pod pseudonymom?
– Pseudonym v sebe ukrýva tajomstvo. A ľudia majú tajomstvá radi. Tým nechcem povedať, že musia mať radi aj mňa, ale mne je filantropia celkom blízka. Pseudonym som si zvolil preto, lebo som si ešte nie celkom istý tým, akú úlohu bude v mojom živote zohrávať písanie. Zatiaľ ma však živí normálna práca. Ale ktovie, možno ma pán vydavateľ Bagala nakoniec zlomí, aby som vydal Filipiky pod vlastným menom. Ak by to malo zvýšiť tržby z predaja, tak nad tým začnem vážne uvažovať.
