Vyhľadávanie
Posledný pracovný deň
riaditeľky Slovenskej pedagogickej knižnice PhDr. Heleny Pangrácovej
V každodennom zhone si len výnimočne nájdeme chvíľku na zastavenie, na bilancovanie práce. Jednou z takýchto príležitostí je aj odchod do dôchodku. Knihovnícku prácu po 44 rokoch opúšťa riaditeľka SPK PhDr. Helena Pangrácová.
* Aký bol tvoj posledný pracovný deň?
– Znie to neuveriteľne, ale bol naozaj pracovný. Ráno som mala poradu s ekonómkou, prerokovali a dokončili sme prípravu na verejné obstarávanie výmeny okien v celej budove a opravu strechy. Rekonštrukcia by sa mala vykonať ešte tento rok. Potom som sa venovala ,,bežnej“ riaditeľskej agende a začala som ,,čistiť“ počítač. Vtedy som si uvedomila, s koľkými zaujímavými ľuďmi som si vymieňala názory, radila sa. Vybavovali sa mi nielen tváre kolegov zo Slovenskej národnej knižnice, akademických, vedeckých či školských knižníc, profesijných organizácií, ale aj pedagógov zo Strednej knihovníckej školy (dnes Školy knihovníckych a informačných štúdií), kde som desaťročia pôsobila. Prišli mi však na um aj problémy, s ktorými som zápasila v ostatnom čase: rutinná prevádzka automatizovaného systému Virtua, otázky spracovania knižničných fondov, knižničná štatistika, rozvoj metodickej práce, účasť na rozličných prieskumoch, tvorbe systému vzdelávania pracovníkov knižníc... Z elektronickej pošty som triedila, čo je už neaktuálne, čo osobné a čo treba zachovať môjmu nástupcovi.
Hoci v pracovni ostali už len úradné dokumenty, príručky, čakala ma ešte jedna nevďačná úloha: zásuvky pracovného stola. Jeden fascikel za druhým – stanoviská, posudky, návrhy, projekty, podujatia, štúdie, rukopisné poznámky...a za nimi hodiny, dni ba i týždne mravčej práce a neraz šibeničné termíny na spracovanie. Za mnohými však vidím aj tie napäté situácie, keď sa rozhodovalo a existencii knižnice. Po sťahovačke z Klarisiek na Staré grunty, odtiaľ do petržalskej školy na Hálovej nás čakala rekonštrukcia neďalekej škôlky. Dúfam, že tu našla SPK definitívne sídlo.
Do jednej zásuvky som vyše dvadsať rokov odkladala len školské veci z môjho pôsobenia v knihovníckom školstve. Mala som tam aj tri oriešky pre šťastie, ktoré som dostala raz na maturitách od mojej ťažko chorej žiačky.
* S akými pocitmi opúšťaš knižnicu, na čele ktorej si v rušnom období stála desať rokov?
– Neubránila som sa spomienkam, vnútorne som sa ubezpečila, že by som nič nemenila, inú profesiu by som si nevybrala. Jednoducho, nič neľutujem. Posledný pracovný deň som ukončila stretnutím s pracovníkmi knižnice. Odchádzala som s knižným darom Dvořákovou Prvou knihou o Bratislave, tromi orieškami pre šťastie a s pocitom, že SPK je moderná knižnica, o ktorej význame dnes nikto nepochybuje.
Lýdia Čelková
