o BRaKu, pretože:
˜ to už nerobia na kolene
˜ Ferči Malík mal „iné veci“
˜ kniha nie je len text
˜ Ivan Laučík je dôležitý
„…ešte o nich
nebudem viac hovoriť,
ale predpokladám, že
do konca roka by sa
mohlo z vydavateľstva
BRaK objaviť ďalších
5 až 6 titulov.“

Témou tohtoročného BRaKu bola „krajina“.
Akým spôsobom ste sa rozhodli tému poňať
a prečo sa vlastne práve toto slovo stalo leit-
motívom festivalu?
Na začiatku stáli rôzne paralely medzi krajinou
ako fyzickým priestorom, v ktorom existujeme
– myslím tým mestskú, ale aj prírodnú krajinu,
skrátka životný priestor okolo nás – a knižnou
kultúrou. Tieto paralely možno nie sú na prvý
pohľad úplne zjavné, ale pre mňa osobne sú veľ­
mi zaujímavé napríklad literárne diela, v ktorých
sa práca s krajinou – ktorá má veľmi často po­
dobu chôdze – spája s prácou na texte, na jeho
písaní alebo čítaní. Sú to také podobné rytmy
a v niečom veľmi podobný rituál, ale hlavne je
za tým naozaj moje osobné hlboké presvedčenie
o tom, že kniha je istým spôsobom krajina a kra­
jina je kniha, pretože tak jedna, ako aj druhá
predstavuje určitý súbor znakov – v knihe je to
text, zložený z písmen, slov a viet, v krajine sú
to iné znaky, ktoré ale vieme rovnakým spôso­
bom čítať. A tak isto, ako nás čítanie privádza
k nejakým zaujímavým zisteniam, prienikom
a novým významom, tak som hlboko presved­
čený o tom, že tieto veci prináša aj sústredené
pozorovanie krajiny.
Myslím, že tu sa už blížime k odkazu Ivana
Laučíka, ktorý sa stal v podstate zastrešu-
júcim autorom myšlienky motívu krajiny
v tomto zmysle – pretože v jeho poézii naozaj
figurujú dobrodruhovia od Scotta a Nansena
a Saint-Exupéryho až k malým ľuďom, aký-
mi sú speleológovia a podobné objaviteľské
typy. Takto sa vám teda dostal do programu
Laučík samotný – no ako ste sa vy dostali
k Laučíkovi?
Keď sme rozhodli o téme krajiny, meno Ivan Lau­
čík sa objavilo úplne automaticky – program spo­
jený s ním nebol výsledkom nejakého hľadania.
Ak aj nie pre prvotnú asociáciu s veľmi známymi
lokalitami, ako je Havránok alebo celý Liptov,
tak pre mňa osobne Ivan Laučík a jeho poézia,
ale aj esejistická až reportážna tvorba – pravda,
nedávno vyšla veľmi zaujímavo koncipovaná
kniha veľmi zaujímavých textov Trblet v oku – je
presne dôkaz toho, že spojenie krajiny a litera­
túry ani zďaleka nie je len o tom, že „nejaký“
literát píše o „nejakej“ krajine. Ani na BRaKu
sme hostí nevyberali podľa toho, že „tento spiso­
vateľ píše o takomto mieste, v ktorom žije alebo
ktoré navštívil,“ – krajina vie do diela preniknúť
rôznymi cestami, napríklad v rytme, v rituáli
prenikania cez významy, v pocite, ktorý nám
krajina dáva, či už je to pocit pokoja, oslobode­
nia sa od toho, čo prináša mesto, alebo naopak
vystavenie sa vesmíru podnetov pri prechode
z nejakej pokojnej prírodnej krajiny do mesta.
To je pohyb, ktorého odraz sa veľmi zaujímavým
spôsobom dá prečítať aj v literatúre a pre mňa
osobne Laučík cez svoju spisbu a koniec­koncov
aj cez svoj život toto krásne dokumentuje. Je to
napojenie veľmi organické a pre mňa je meno
Ivan Laučík symbolom tohto spojenia.
Z portfólia vydavateľov, ktorí boli na BRa-
Ku – je v ňom niečo, čo ťa vyslovene upúta-
lo a povedal si si, „takto by sa naozaj mala
robiť kniha“? Mne osobne sa napríklad
páčia „absyntovky“, ktoré považujem za
veľmi vydarené aj po vizuálnej stránke, aj
po obsahovej a je za tým vidieť koncept, kto-
rý funguje. Hovorili sme (mimo záznamu,
pozn. MM) o tom, že v 90. rokoch niektoré
veci nefungovali, čiže existuje niečo také,
pri čom si si povedal, keď si sa prechádzal
medzi stánkami na BRaKu, že „títo ľudia to
robia naozaj dobre“?
S týmto pozorovaním sa úplne stotožňujem – Ab­
synt je podľa mňa vydavateľstvo, ktorého cesta
keby sa stala precedensom pre budúce vydavateľ­
ské iniciatívy, tak sa máme na čo tešiť. Je za tým
cítiť premyslený koncept nielen jednej knihy, ale
celého produktívneho tvorivého snaženia. Knihy
skvelo vyzerajú, Pavlína Morháčová je známa,
oceňovaná grafická dizajnérka, sú to kvalitne
vyberané tituly na základe zrejmého editorského
plánu… a myslím, že sú dosť odvážne, pretože
priniesť na relatívne malý slovenský trh celý
žáner si vyžaduje veľkú odvahu a, samozrejme,
aj prekladateľská a editorská stránka je pri tých
knihách na vysokej úrovni. Navyše vydavateľ­
stvo Absynt ja osobne vnímam aj v súvislosti
s BRaKom – pamätám si, ako boli ešte na prvom
BRaKu, keď sme mali tému „reportážna literatú­
ra“ a riešilo sa, prečo tento žáner na Slovensku
prakticky nie je. Chalani z Absyntu tam sedeli
v publiku a už uvažovali o tom, že si toto vyda­
vateľstvo založia. O rok, na druhý BRaK, prišli
ešte takí nesmelí s dvomi alebo tromi vydanými
titulmi, na tomto treťom ročníku však už pat­
rili medzi nosné vydavateľstvá so zaujímavým
menom a dôležitým postavením v slovenskom
vydavateľskom rámci. Myslím si, že okrem toho
treba jednoznačne oceniť aj prácu mladých, ro­
diacich sa iniciatív napríklad z okolia časopisu
Egreš – ide tiež o projekt, ktorý má pomerne veľké
ambície a prichádza s niečím novým a rozširu­
je sa, vznikol prvý knižný titul pre deti, sú tam
rôzne ambície, spojené s knižnou kultúrou, ako
pohľadnice, ilustrácie, grafiky, kalendáre, čo ja
osobne vnímam ako súčasť knižného spektra…
Aj z BRaKu sa stalo medzičasom aj vydava-
teľstvo, najprv ste vydali Vojnu, ktorá zme-
nila Rondo, potom prišli Kafkove Poviedky,
mohol by si trocha priblížiť, ako sa tieto
knihy pripravovali, aká idea je za BRaKom
ako za vydavateľstvom a na čom ďalšom te-
raz pracujete?
Vydavateľské aktivity sa v tom momente, keď sa
zrodili, stali prirodzeným predĺžením aktivít spo­
jených s festivalom. Keďže je zámerom festivalu
prinášať a prezentovať pekné a kvalitné knižné
tituly, tak to samozrejme nami „cukalo“, aby sme
sami pridali ruku k dielu. Ako to už býva, zámer
alebo idea existuje celé mesiace, celé roky a potre­
buje nejakú rozbušku – pre mňa osobne ňou bolo
stretnutie v ukrajinskom Ľvove, kde sme sedeli na
káve s Romanou Romanyšyn a Andrijom Lesivom,
autormi spomínanej knižky Vojna, ktorá zmenila
Rondo, ktorá čerstvo vyšla z tlačiarne a mal som
ju v rukách v ukrajinskom origináli. Rozprávali
sme sa o knihe a práve sme sedeli aj s Patrikom
Orieškom, ukrajinistom, prekladateľom a asi pol­
hodinu po tom, čo sme ju dostali do rúk, nám bolo
jasné, že túto knižku treba vydať. Spĺňala totiž
viaceré očakávania, ktoré sa snažíme spraviť aj
súčasťou genofondu BRaKu, nech už to predsta­
vuje čokoľvek – je to pekné knižné spracovanie
a aj odvážna téma. Toto bola tá rozbuška.
  Druhá bola knižka dvoch noviel Tarasa Pro­
chaska, ukrajinského spisovateľa, ktorého nazý­
vam krstným otcom BRaKu, pretože bol hosťom
prvého ročníka a jeho nevšedná a zaujímavá osob­
nosť zohrala veľkú úlohu pri vytváraní obrazu,
resp. atmosféry festivalu. Prochasko patrí aj do
dedičstva BRaKu, takže sme sa rozhodli priniesť
ho nielen fyzicky, ale aj prostredníctvom knihy.
A potom Kafkove Poviedky – to bol výsledok dl­
hodobejšieho zámeru, ktorý tiež vznikol veľmi
nevinne. Dávid Soboň prišiel za mnou s tým, že
by veľmi rád pripravil nejakú ilustrovanú knihu
ako súčasť ročníkovej práce a opýtal sa ma, čo
si myslím, že by mohlo byť priliehavé k jeho vi­
zuálnej poetike, a keďže som poznal jeho skice
a ilustrácie, v ktorých dominovali veľmi koša­
té, zložité strojové mechanizmy, okamžite mi
napadla poviedka V trestaneckej kolónii, ktorú
som mu odporučil a do ktorej sa tak pustil, že
sa rozhodol spraviť nie ilustrovanú poviedku,
ale súbor poviedok a v spoločných rozhovoroch
sme to nakoniec ustálili na týchto šesť, ktoré sa
nachádzajú v knižke.
  Vydavateľský zámer spojený s BRaKom pokra­
čuje, už je nám jasné, že v kalendári prvá polovica
patrí hlavne festivalu a druhá polovica bude skôr
vydavateľská. Ak sa pýtaš na pripravované tituly,
v priebehu mesiaca vyjde román rumunského
spisovateľa Mirceu Cărtăresca Nostalgia, pre mňa
obrovský literárny objav – ide o zaujímavé spoje­
nie magického realizmu s reáliami Ceaușescovej
Bukurešti, čiže ťažkého, komunistického, panelá­
kového okolia. Je to pre mňa osobne krásna kniha
a veľmi sa na ňu teším. Pripravujeme aj veci z do­
mácej proveniencie – keďže sú v štádiu zrodu, ešte
o nich nebudem viac hovoriť, ale predpokladám,
že do konca roka by sa mohlo z vydavateľstva
BRaK objaviť ďalších 5 až 6 titulov.
Hovoríme stále o knihách, no tie netvorí
len text, teda – ako sa tebe pozdáva súčasná
knižná kultúra, ak berieme knihu ako arte-
fakt, na ktorom sa podieľa nielen autor, ale
aj rad ďalších ľudí od editora až po dizajnéra
a ilustrátora?
Pri tomto pozorovaní som veľký optimista, lebo sa
mi zdá, že odkedy sledujem knihy, ktoré v našich
vydavateľstvách vychádzajú, jednoznačne vidím
progres – mám na mysli predovšetkým vizuálnu,
materiálnu a povedzme typografickú stránku
kníh, nie úplne si dovolím takéto stanovisko
zaujať v prípade edičnej a jazykovej práce. Mám
pocit, že tam by ten progres – hoc badateľný –
mohol byť výraznejší. V zásade si myslím, že sme
svedkami veľmi zaujímavého a dobrého vývoja,
spomeňme si, pravda, na 90. roky, ktoré nie sú
až tak ďaleko – k podstatnej časti kníh, ktoré
u nás v tomto čase vychádzali, sa nie až tak radi
hlásime a myslím si, že v knižniciach viacerých
z nás chýbajú niektoré tituly z tohto obdobia…
…alebo, aj keď ich radi čítame, tak sa na ne
neradi pozeráme…
…presne tak, alebo, ako si ty navrhol – a ja si asi
tento postoj osvojím – treba im vymyslieť nejaké
nové prebaly, napríklad z novín.
A čo obsah? Literatúra ako taká na Sloven-
sku v súčasnosti.
Pôvodná literatúra na Slovensku má podľa mňa
jeden veľký nedostatok, ktorý ale skôr nesúvisí
s jej kvalitatívnou stránkou – mám pocit, že jej
trošku chýba vnútorná ambícia prekročiť rámec
krajiny. Nemyslím tým tematické zameranie,
ale naozaj nejaká predstava toho, že to je vôbec
možné. Prejavuje sa to podľa mňa v akejsi ne­
schopnosti napojiť sa na nejaký „spoločný príbeh“
– poviem to takými vznešenými slovami – cez
ktorý by slovenská literatúra mohla oveľa seba­
vedomejšie vystúpiť niekam von. Ak ide o moje
osobné čitateľské hľadisko, zdá sa mi súčasná
slovenská literatúra – česť výnimkám – veľmi in­
dividualistická, dominujú v nej osobné mapovania
osobných situácií, osobných pocitov a osobného
prežívania – to je však iba môj opis situácie a nie
jej hodnotenie. Ak ide o prekladovú literatúru, tak
mám pocit, že v tejto oblasti narastá vydavateľské
sebavedomie – veľmi sa teším, že za posledné
roky vstúpili do čitateľského povedomia viaceré
vydavateľsky odvážne a náročné počiny, páči sa
mi, že na Slovensku máme niekoľko vydavateľ­
stiev, ktoré sa neboja ísť do riskantnej situácie…
A v posledných rokoch mám aj celkom dobrý pocit
z toho, ako sa pristupuje k prekladom – zdá sa mi,
že sú čoraz lepšie a že im vydavatelia venujú čoraz
väčšiu opateru. To však neznamená, že z môjho
čitateľského hľadiska neexistuje priestor, kam
by sa to mohlo ešte posunúť.
Čo sa okrem BRaKu ešte oplatí vidieť, ak
v rámci knižnej kultúry nehovoríme len
o knihách, ale aj o  sprievodných poduja-
tiach?
Samostatné literárne a s knihami spojené podu­
jatia si robia napríklad veľké kníhkupecké sie­
te, konajú sa na pravidelnej báze a myslím si,
že nejedno z nich stojí za pozornosť a návštevu.
Sú tu rôzne letné akcie, napríklad v Letnej či­
tárni U červeného raka je takmer každodenný
program, aktivizujú sa knižnice nielen v Bratisla­
ve, ale aj v rôznych ďalších lokalitách. Myslím si,
že literárnych akcií je dosť, koniec­koncov treba
spomenúť – keď hovoríme o práci s detskými kni­
hami a detskými čitateľmi – že vynikajúco to robia
v Ex Libris v Berlinke so svojimi BookObrazmi.
Pre BRaK je veľmi významné rozšírenie vnímania
toho, čo je kniha – že to nie je iba individuálny
autorský počin, že kniha nie je iba výsledok práce
spisovateľa, ale je to aj výsledok práce grafického
dizajnéra, typografa, ilustrátora… Mám radosť, že
sa rozširujú akcie, ktoré tematizujú a propagujú
túto stránku kníh – či už je to Slovenské centrum
dizajnu alebo aktivity SNG, rôznych lokálnych
galérií, je tu ASIL, sú tu rôzne ďalšie iniciatívy,
takže… Ak by som ostal verný takémuto širokému
vnímaniu knižného média ako sumy rôznych ak­
tivít a profesií, v konečnom dôsledku by sa mohlo
ukázať, že to, čo robíme my v BRaKu, je naozaj
iba kvapkou v mori.