Rozhovor s poetkou Elenou Hidvéghyovou-Yung

Pokojná jazdkyňa na chrbte Draka

Elena Hidvéghyová-Yung sa narodila 29. 9. 1970 v Bratislave. Vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo, čínsky jazyk (FF UK v Bratislave). Po ukončení štúdia bola zamestnaná v Kabinete orientalistiky SAV, kde sa venovala modernej čínskej dekadentnej literatúre v paralele s európskou dekadenciou a jej špecifickou koncepciou ženy – femme fatale. Od roku 1997 pracuje ako súdna prekladateľka čínskeho jazyka a zároveň sa venuje prekladom zo starej i modernej čínskej literatúry. Momentálne žije v Bratislave spolu s manželom a troma dcérami. Debutovala básnickou zbierkou Prasestre (VSSS, 2006) a na jeseň vydala druhú básnickú zbierku Homme fatal.

Pokojná jazdkyňa na chrbte Draka

Rozhovor s poetkou Elenou Hidvéghyovou-Yung

Elena Hidvéghyová-Yung sa narodila 29. 9. 1970 v Bratislave. Vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo, čínsky jazyk (FF UK v Bratislave). Po ukončení štúdia bola zamestnaná v Kabinete orientalistiky SAV, kde sa venovala modernej čínskej dekadentnej literatúre v paralele s európskou dekadenciou a jej špecifickou koncepciou ženy – femme fatale. Od roku 1997 pracuje ako súdna prekladateľka čínskeho jazyka a zároveň sa venuje prekladom zo starej i modernej čínskej literatúry. Momentálne žije v Bratislave spolu s manželom a troma dcérami. Debutovala básnickou zbierkou Prasestre (VSSS, 2006) a na jeseň vydala druhú básnickú zbierku Homme fatal.

* Len nedávno si pokrstila zlatým prachom svoju druhú zbierku poézie Homme fatal. Myslíš si, že onen osudový muž, o ktorom v zbierke veľa nepíšeš, je akýmsi nesčítateľným súčtom všetkých mužov, ktoré ženu za života ovplyvnia, či nejako poznačia? A existujú vo svete muži, ktorých musíš stretnúť a nemôžeš sa im nijako vyhnúť? Vnímaš osudovosť ako karmické predurčenie?

– Osudový muž je ten, čo zanechá v živote ženy jedinečnú, veľmi silnú stopu. A v širšom chápaní to môže byť aj otec, učiteľ, terapeut, blízky priateľ... No v úzkom chápaní je osudový muž len jeden, „rozprávkový princ“– partner, pri ktorom žena cíti mystickú jednotu muženy. Na rovine duchovnej i telesnej. A väčšina mojich básní vychádza práve z toho podkladu, zážitku. Zavádzajúci je zrejme fakt, že tie vzťahy v mojej interpretácii sú často problematické a bolestivé. Lenže to sa predsa nevylučuje s osudovosťou! Rozprávky nehovoria o trápení a nedorozumeniach medzi princom a jeho milou. No život ich prináša. Do silného osudového vzťahu patrí aj utrpenie a bolesť... Ale „osudová láska“ a to, ako funguje v jednotlivých ľudských životoch – to je stále i pre mňa veľké tajomstvo. Zaujímavé je, že skoro v každej básni sa dá zameniť „on“ za „ona“, „princ“ za „princezná“... a bude to rovnako pravdivé. Tie príbehy platia aj „obrátene“. Ja píšem o bolesti ženy, ale muži trpia v partnerstve tiež. Len sa to možno menej (v umení) tematizuje...

* Ako by si zadefinovala ,,osudového muža“ z tvojej životnej skúsenosti?

– Začala by som, ak dovolíš, opakom – osudovou ženou. Kedysi som totiž skúmala obraz osudovej femme fatale v dielach dekadentov a symbolistov 19. storočia. Je to koncept pomerne presne definovaný, existujú o tom početné štúdie, knihy. Mňa na femme fatale fascinovala jej rozporuplnosť. Na jednej strane anjelsky čistá, nevinná, priam éterická bytosť. Na druhej stane však krutá, chladnokrvná krásavica, démon... a to je podľa mňa veľmi reálne. Žena neraz túto protikladnosť v sebe zahŕňa. Definíciu homme fatal som nikdy nepočula, nečítala. Ale pre mňa je obraz takého muža podobne rozporuplný. V mojom vedomí, v mojich básňach je to raz nežný, romantický básnik, čo vie premeniť vodu na víno, ten, čo vie skrotiť búrku a jemne zavlažiť plameň i ten, čo halí moju nahotu do svojho plášťa a naše polovice prsteňa zrastajú spolu...No inokedy je to muž, ktorému z úst vyskakujú jedovaté žaby a iná háveď, ten, čo zabil lásku, alebo ten, čo padol do osídiel zlej čarodejnice a vidí ma v krivom zrkadle... a ja takého muža v reálnom živote poznám. Ale moje básne nie sú len o mne a mojom živote. Najmä v prvej časti Znamenia som mala pred očami veľa vzťahov a partnerských príbehov z môjho okolia.

* Čína je vlasťou tvojho manžela, s ktorým máš tri nádherné dcérky. Dnes ste všetci na Slovensku. Ako hľadíš na fakt, že ešte vždy priveľa Slovákov trpí rasistickými a xenofóbnymi predsudkami? Pýtam sa ťa to hlavne kvôli tvojim dcérkam.

– Počula som veľa zlého a smutného, čo tu postretlo zmiešané rodiny, ich deti, no najmä tých „inofarebných“ partnerov. Je to hrozné. Agresia a zlo sú veci, ktorým treba povedať za každých okolností, vždy a stále jasné NIE. Ale konkrétne mojej rodine sa za celých 12 rokov, čo tu žijeme, nič nestalo. Možno aj preto, že bývame v centre, ktoré je za bieleho dňa pomerne bezpečné. Navyše môj manžel sa veľmi rýchlo naučil po slovensky, a to samo osebe znamená veľa. Pri kontakte s druhými používa výbornú slovenčinu. Na rozdiel od väčšiny ostatných Číňanov napr. perfektne rozlišuje tykanie/vykanie, a čo je asi dosť podstatné – on sa tu cíti dobre. Má rád Slovákov a to je niečo, čo ľudia vnímajú. Iste, občas sa stretne aj on s nevraživosťou, alebo neochotou – ale poväčšine sú to mrzutí ľudia so zlou náladou, ktorí sú málo prívetiví i k nám, Slovákom.   

* K písaniu si sa dostala pomerne neskoro, aj keď si poéziu vlastne študovala. Z osobnej skúsenosti viem, že vlastná tvorba je ale vždy úplne o niečom inom. Tvoje básne považujem za psychoanalytické „sebaočisťujúce“ presvetľovanie vlastnej duše od zlých spomienok, snov, slov, obrazov, nutkavých vízií, čo nevieme, ako sa nám dostali do hlavy. Píšeš iba keď pociťuješ podobný, pocitový pretlak, keď sa nevieš (alebo nechceš?) vykričať inak, teda skladáš verše hlavne pre seba a až potom, kdesi v diaľke tušíš, že by mohli byť určené aj akémusi efemérnemu čitateľovi? Potrebuješ vôbec toho čitateľa?

– Možno ťa zaskočím, ale ja čitateľa cítim, vnímam od prvého písmena. Je pre mňa veľmi dôležitý. Rýdzo osobné, intímne „vypísanie sa z pocitov a duševných stavov“ – na to mám denníky a rôzne zošity, ktoré sú predmetom mojej osobnej potreby. Báseň píšem skôr s istým odstupom. Záleží mi na tom, aby metafory a zašifrované informácie boli viac-menej zrozumiteľné i tomu, kto nepozná presne moje myšlienkové pochody. Nehovoriac o tom, že mnohé básne, obzvlášť v Prasestre, vôbec nie sú o mne a mojom živote. Sú to spracované príbehy iných žien. Mojich priateliek, s ktorými som sa v duchu rozprávala.

* Možno nebudem celkom presný, ale podľa prečítaného si myslím, že sa vo svojich veršoch venuješ najmä vzťahom medzi ženou a mužom, vo všetkých jeho odtienkoch, spôsoboch či podobách. Takmer celkom však v tvojich básňach absentuje telesnosť, erotika, zmyselnosť. Až mám pocit, akoby tá tehotná žena v tvojich knižkách počala bozkom rytiera zosadnuvšieho z bieleho koňa. Zaujíma ma to hlavne preto, že si študovala umenie Orientu, kde sa na sexualitu spojenú s láskou nikdy nehľadí cez podivnú vatikánsku optiku, ktorá sex zaklína bičom hriechu....

– Aby sme boli spravodliví: len sex pred manželstvom, resp. mimo neho nie je z pohľadu cirkvi OK. A myslím si, že je to super ideál, len ťažko realizovateľný. Veď o koľko menej trápenia a trpkosti by zažívali najmä mladé dievčatá?... Lenže ja si vôbec nemyslím, najmä pokiaľ ide o Homme fatal, že v mojich básňach absentuje to telesné! Dokonca v básni Vita sexualis presne opisujem telesné splynutie muža a ženy, mnohé básne najmä v Zakázanom území sú plné erotiky, silnej telesnej túžby... Ale je to veľmi jemné, metaforické. Taká je moja vnútorná potreba. Moje duchovné založenie je silne ovplyvnené slovenskou, najmä kresťanskou kultúrou, a nie Orientom. Navyše „Orient“ je pojem zložitý. Veď Blízky východ a obzvlášť India „erotickú lásku“ povýšili na veľké umenie hodné štúdia, nasledovania – zatiaľ čo Ďaleký východ bol konfuciánsky a na veci erotiky sa pozeral nanajvýš striktne, „puritánsky“. Keď som prišla do Číny začiatkom 90. rokov, napr. študenti na našej univerzite sa nesmeli na verejnosti ani bozkávať, ani objímať a tehotenstvo pre študentku znamenalo okamžité vylúčenie zo školy. Čína bola vo svojej tradícii (a tobôž v poézii) až donedávna veľmi „zdržanlivá“ a cudná. Slovo „hriech“ síce poznáme len my, kresťania. Lenže neveru (zo strany ženy), či stratu panenstva pred svadbou – to boli v celom Oriente, pokiaľ viem, veľmi vážne záležitosti, blízke „trestnému činu“.

* Písanie poézie je pre teba zrejme intímnym, hlboko zmyslovým prežitkom. Silným spôsobom samoty. Pomáhaš si pri tvorbe, povedzme, hudbou, vytváraním atmosféry, alebo čímkoľvek, čo by ti pomohlo viac, inak, dokonalejšie otvoriť brány vnímania? Moja zvedavosť pramení z tohto obrazu: ,,Sedíš za stolom v ruku pero, nebezpečne pripravené k veršu a po byte sa rôznymi smermi tmolia tvoje tri rozkošné detí a manžel v obývačke pri televízore nahlas glosuje studenú večeru.“

– Zásadne píšem, až keď deti spia. Teda buď v noci, alebo ráno, resp. cez deň, keď sú v škole či škôlke. Na písanie potrebujem môj stôl a ticho. To je základ. Niekedy, keď isté veci riešim a potrebujem si „pomôcť zvonka“, tak si dám krásne šaty, šperky, dobrú voňavku... Ale robievam to málokedy. No a studené večere nemávame, lebo môj manžel rád varí, pokiaľ to neurobím ja. Domáce práce považujem za príjemný relax. Preto si scénu, ktorú opisuješ, neviem u nás doma predstaviť. Ale v každom prípade je veľmi zábavná. A teraz holú pravdu: áno, výnimočne sa stane, že píšem a nevšímam si nikoho okolo seba, ani deti, a dokonca mi neprekáža ani TV... ale to sa stáva chvalabohu len veľmi, veľmi zriedka (smiech). Ja som schopná fyzicky utýrať samu seba písaním (nejesť, nespať...), chýba mi niekedy ten zdravý pud sebazáchovy, keď si človek má povedať: dosť! Preto je veľmi dobré, že mám napr. deti, ktoré mi nedovolia písať „stále“.    

* Diapazón tvojho básnického sveta je pomerne ľahko čitateľný. Obe tvoje knihy na seba kontinuálne nadväzujú, rozvíjaš a variuješ hĺbku ponoru do cítenia a myslenia vzdelanej a veľmi vnímavej ženy, ktorá analyzuje všetko prežité, ale najmä to vysnívané, nedožité, nedosnívané, nedoľúbené, cez obrazy podvedomia. V tvojich riadkoch čítam pomlčky melanchólie, úzkosti, mrazivosti noci, depresií, nočné moria a mory a našla by sa aj iná ťažoba...a tak sa starecky pomaly dotackám k otázke: Máš tri krásne dcéry, milujúceho manžela, skvelú a zaujímavú prácu, žiješ v relatívne slobodnom štáte, kde sa teda v tebe berie stále tá temnota a kedy si prečítame aj sonety zo slnečnej stráne bytia Eleny Hidvéghyovej-Yung? Nechcem uveriť, že je len tá mesačná a odvrátená...

– Hm... keď si tak predstavujem moje zbierky, dovedna 100 básní, nie sú všetky len pochmúrne a ťaživé. Nájde sa aj pár „pozitívne“ ladených. Možno desať? Ale ty sám vieš, že človek neplánuje, aká bude jeho báseň či knižka. A až keď je to hotová, vidí zrazu odlesk svojej duše v nastavenom zrkadle. Ja som sa narodila s melancholickou dušou a na tom je ťažko niečo zmeniť. Susedia ma v detstve volali „uplakaná princezná“, hoci mi navonok „nič“ nechýbalo. Mali sme krásny dom v centre mesta, úžasnú rodinu, dobre som sa učila... A predsa. Mnoho utrpenia navonok nie je vidieť, a preto pohľad zvonka môže byť aj povrchne zjednodušujúci. Vtedy aj dnes... Zároveň však je pravda aj to, že ja mám od detstva rada smútok, rovnako ako ťaživé a dramatické veci. To ma oslovuje najviac. Je to vnútorné nastavenie, ktoré je človeku dané. Pokiaľ zažívam radosť, silné pocity šťastia a „harmónie“, vtedy písať nepotrebujem, nedokážem. Prvotný impulz musí byť nejaký dramatický moment, zápletka. Napríklad mňa jeden manželský konflikt inšpiruje pre niekoľko básní. Bolesť zanecháva oveľa hlbšiu stopu ako radosť – u mňa to takto funguje. Napísala som síce aj nejaké humorne ladené veci, ale nie sú to básne.

* Viem, že máš v kufri skryté rozličné manuskripty, ktoré rôznymi spôsobmi ilustrujú tvoj doterajší život. Kdesi v materskej vode rukopisov pláva aj tvoj rozrobený román. Môžeš už dnes prezradiť niečo aj o svojej prozaickej činnosti, veď ťa poznáme len ako poetku, prípadne prekladateľku.

– Literárne tvoriť som začala pomerne neskoro a zároveň veľmi nečakane. Keď som mala 22 rokov, študovala som v Číne a doslova „odrazu“, v priebehu pár dní, som vtedy napísala ľúbostný autobiografický vyše stostranový román. Z rôznych príčin som ho dodnes nevydala. Počas mojich pobytov v Číne k nemu neskôr pribudlo ešte veľké množstvo textov – cestopisov, náčrtov, esejí z čínskeho prostredia. Ležia a čakajú na môj posledný „redakčný zásah“, dúfam už čoskoro. Poéziu som paradoxne začala písať oveľa neskôr, ako 33-ročná, a ona „predbehla“ všetky tie texty prozaické, ktorých mám doslova plné zásuvky. Prekvapilo to aj mňa samu. Život je veľmi nevypočitateľný a tajomný.

Andrijan Turan

Foto archív autorky