Vyhľadávanie
• Pamätáte si, kde presne u vás nastal ten prielom: od zažitého k napísanému?– Písanie je dištanc. Odstup od zažitého. Schopnosť oživiť to, čo sa už stalo. Ale aj schopnosť vysloviť to, čo sa ešte len stane. Empatia je pre mňa základnou podmienkou písania. Ak píšeme priamo vtedy, keď niečo prežívame, môže to byť úprimné, otvorené, z nášho pohľadu najvrúcnejšie, ale zvyčajne to nebýva dobré. Až keď na zážitok zabudneme a znova si na naň spomenieme, môže vzniknúť niečo, čo možno stojí za napísanie. Niekedy na to, aspoň u mňa, treba 5 – 7 prepisov toho istého textu. Väčšinou postupujeme od zažitého k napísanému. Zaujíma ma aj obrátené garde: od napísaného v prvej, piatej či inej verzii k zažitému. Od pôvodiny k novej pôvodine. Pamäť má svoje jadrá, MEM-y. V sebe si uchovávame iba tie, ktoré majú silný emocionálny náboj. V tomto zmysle žijeme ustavičný návrat k MEM-om, ktoré prepisovaním brúsia originály. Až po rokoch písania začínam trochu rozumieť tomu, čo je popol a čo je diamant. Ako z jedného môže vznikať druhé a ako zážitok – prírodný diamant, treba obrusovať do klenotu zo slov. To sa podarí len niekoľkokrát za život.• Vyrastali ste v Banskej Štiavnici, v meste, ktoré radi navštevujeme, ale neviem, či by sme tam chceli žiť. Viaže vás k domicilu aj tvorivé spojenie? Vraciate sa vedome v tvorbe ku kraju, ktorý vás vybavil základnou výbavou?– Verím vo vedomú, ale rovnako aj v nevedomú či intuitívnu lásku k svojmu rodisku a kraju, ale z Banskej Štiavnice som odišla pred viac ako tridsiatimi rokmi. Rodičia tam prišli v päťdesiatych rokoch na „umiestenky“, aby tam začali žiť a pracovať. Neboli hroby, neboli babkine koláče, neboli oporné body, kde niečo pred sto rokmi vyviedol alebo posvätil ktorýsi z príbuzných. Domicil, ako vravíte, nesiem v sebe, ale už som Bratislavčanka. Keď sa vraciam, vždy ma to inšpiruje. V jednom rozhovore sa môj obľúbený poľský básnik Zbigniew Herbert vyznal: „Psychicky som nikdy neopustil Poľsko.“ Chcela by som, aby sa to v plnej miere, aj cez prizmu života, aj cez prizmu mojich textov, dalo povedať aj o mne. Tak to v sebe cítim, tak to v sebe žijem, tak sa to vo mne vlní ako tráva alebo vlajka. Žrďou tejto vernosti je Banská Štiavnica.• Je to aj tak, že od básnika spoločenstvo očakáva, že bude, podobne ako šaman, prinášať z tajomného sveta správy, ktoré by mali mať takmer charakter výpovede ex cathedra? Zmenila sa v súčasnosti nejako úloha básnika?– Zmenila. A rovnako platí: nezmenila. Czesław Miłosz položil kedysi v zbierke Ocalenie (Záchrana) otázku: „Čím je poézia, ak nezachráni národy ani ľudí? Pritakávačkou úradníckych klamstiev, pesničkou pijanov, ktorým za chvíľu niekto podreže krk, čítankou z panenskej izby. To, že som chcel dobrú poéziu, sám nehodný, to, že som neskoro pochopil jej oslobodzujúci zmysel, to a iba to je záchrana.“ S týmto Miłoszovým manifestom sa stotožňujem. Možno sme presýtení subjektivizmami, ktorými sa hmýri literatúra. Každý píše o sebe do najintímnejších detailov, vrátane ideologických. Nateraz literatúra prestáva byť tým, čím bola predtým: obranou iných. Ústa spoločenstva v strese a každodennej neistote ekonomického i sociálneho bytia akoby nedokázali jesť svoj chvost, teda texty, ktoré sú niekedy natoľko inovatívne, že sa prijímajú s ťažkosťami. Hadí kruh, kde hlava pojedá chvost, bol synonymom fungujúceho života, fungujúcej kultúry. Verím, že život to znova spojí. Písať básne, v ktorých je steblo záchrany, je to najťažšie, čo básnik môže a má urobiť. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako výpoveď ex cathedra, ale ak je to to pravé, tak sa to stane takým až oveľa neskôr, možno o niekoľko desaťročí. Stále si myslím, že úloha básnika je nezastupiteľná. Je pravdou, že žijeme románový boom. Po ňom možno príde boom poézie, lebo tak to býva. To, čo je v úzadí, vystúpi na svetlo a naopak. Priestory, ktoré písanie otvára, sú priestormi myslenia. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že písať znamená myslieť, cítiť a liečiť naraz. Robila som chyby, lebo som sa potrebovala z niektorých zážitkov len vypísať. Podliehala som subjektivizmom, ktoré boli niekedy zbytočné. Každý skutočný básnik je šamanom. Musí sa vcítiť do vody, vetra aj kameňa, ale najmä do ľudí. Je to bolestivé a niekedy aj vyčerpávajúce. Len amatér si môže myslieť, že ide o laškovné kopanie múzy. Ide o duchovné oslobodenie tých druhých.• Je asi trúfalé pýtať sa poetky, nakoľko je prítomná vo vlastných textoch. Akú mieru autobiografického pripúšťate vo svojich textoch?–Trúfalé nie sú otázky. Trúfalé môžu byť len odpovede. Medzi textom a životom je membrána, ale aj múr. Text som ja. Ale ja nie som celá textom, som kolektívnym dielom, nielen plodom otca a matky, ale množstva ďalších ľudí, ktorí ma obdarovali niečím, čo ma posúva ďalej. Život je zložitejší ako literatúra. Tak ako žiť ho je hlbšie a rozmernejšie ako text. Keď sa Herberta na besede opýtal jeho čitateľ: Kto je to Boh?, odpovedal: „Nepochopiteľný“. Poézia je o tom istom, o Nepochopiteľnom, ktorého sa snažíme obsiahnuť každou maličkosťou, ale do konca sa to nepodarí. Samé pokusy. Úspešné viac alebo menej. Svet je plný ďalších svetov. Verím v metafyzické prepojenie živých a mŕtvych – inak by nemohla existovať kultúra.• Ktosi nemúdry povedal, že na Slovensku je možno viac tých, ktorí poéziu píšu ako tých, ktorí ju čítajú. Podľa takejto premisy písanie nemá v malej kultúre zmysel. O čo je naša kultúra menšia ako povedzme švédska, dánska, či napríklad česká? Alebo je tento gordický uzol zviazaný úplne iným spôsobom?– Práve v malej kultúre má písanie veľký zmysel. Inak jej hrozí zánik, splynutie alebo pohltenie väčšinovými kultúrami, ktoré sa vždy správajú sebavedomo. Viac ráz som sa zúčastnila na sviatku poézie v Budyšíne, teda v lužicko-srbskej kultúre, ktorá je najmenšou slovanskou kultúrou. Lužickí Srbi nemajú svoj štát, majú len svoju kultúru. Pre nich je to ako záchranný čln. Keby ich úplne pohltila nemecká kultúra, ich identita by sa začala otriasať v základoch a javila by podobné znaky ako znižovanie imunity tela. Ak teda hovoríte o inak zviazanom gordickom uzle, je to podľa mojej mienky uzol medzi telom a duchom kultúry. Roky si všímam, že keď prekročím hranicu do iného štátu, všetko je iné. Niekoľko metrov za hranicou. Nie je to len o architektúre či ovocí. Je to o kultúre, ktorá presahuje z ľudí a dotvára krajinu. Vytvára psycho-duchovný priestor, ktorý je v ovzduší, vo vode, na pustom mieste aj na námestí. Je to metafyzické. Dýchame to, pohybujeme sa v tom, ale naozaj preniknúť do toho môže len ten, kto to má ako kultúrny kód zabudované v krvi.• Hneď vaša debutová kniha básní (Mesačná milenka, 1981) pritiahla pozornosť a navyše získala prestížnu Cenu Ivana Kraska. Na Mesačnú milenku reagovala nadmieru pozitívne nielen kritika, ale aj vaši spisovateľskí kolegovia. Pamätáte si na pocit, čo pre mladú poetku znamenal taký pozitívny ohlas a podpora?– Sedela som sama v kuchyni a odvážila som sa nazrieť do vytlačenej knihy. Nikto ma pri tom nevidel. Mala som pocit ostychu. Dívať sa na vlastný text je ako dívať sa do tváre mŕtvej, ktorá je nahá a vy odčítavate z úst. Pozitívna odozva je skôr príťaž ako povzbudenie. Môže čosi pôvodné narušiť, dokonca zničiť, preto som v súlade s predošlými držiteľmi Ceny Ivana Kraska celý honorár minula s priateľmi na oslavu života, v krčme. Tak, aby to nikomu neublížilo. Lebo existuje čosi ako kolaps pointy. V etickom slova zmysle. Odrezanie sa od vyššieho levelu následkom pýchy. Fabryovsky uťatá hlava v oblakoch, ako som to videla v ktorejsi volebnej kampani na bilbordoch: hlavy politikov a za nimi nebeské obláčky. Nedovidieť ani na len vrcholce stromov. Tak vysoko. Ako z Babylonskej veže.• Ako ďaleko je od poézie k eseji?– Ako ďaleko je rieka od krajiny, ktorou preteká? Jedno s druhým zrastá. Je to stále ten istý strom. Pre mňa je to stále ten istý text, ktorý píšem ďalej. Zmena žánru nie je až taká dôležitá. Ako keď krúži vták. Vidí ten istý kraj vždy z trochu inej strany. Vyhraňovať sa značí prechádzať svetlom aj temnotou, obdobím vzdoru a tvrdosti iných voči vám, ale aj tvrdosti voči sebe. Tam vzniká mäkkosť vdýchnutia, mäkkosť prijímania, mäkkosť odovzdania.
• Čo vám esej poskytla na rozdiel od poézie? Alebo bolo písanie esejí vyprovokované úplne iným spôsobom?– Esej lepšie uchopuje korene, báseň korunu. Na napísanie posledných esejí som však dostala impulz v podobe správy akoby odoslanej z iného virtuálneho sveta do môjho virtuálneho sveta. Bol to darček – kniha Haruki Murakamiho Na juh od hraníc, na západ od slnka. V nej ma upútalo 25 riadkov o chorobe sibírskych roľníkov, ktorú Murakami nazval hystéria siberiana. Táto choroba bola zadefinovaná ako potreba nechať jedného dňa všetko tak a vydať sa na juhozápad. A tam nájsť Niečo, alebo nenájsť Nič a spadnúť na zem mŕtvy. Tak ma to zachvátilo, že som musela písať ďalej a ďalej. Akoby som sama bola tým roľníkom, ktorý sa vydal na cestu za hľadaním nejakého zmyslu. Tým zmyslom je hľadanie zmyslu, nijaká nihilizácia; nihilistka odmietam byť aj v živote, aj v literatúre. Akýmsi najspodnejším prúdom tejto knihy je hľadanie odpovede na otázku, kam až siaha duša. Lebo hranicami tela sa nekončí, skôr začína. Odpovede, ktoré som našla, sú fragmentárne. Hovoria o tom, že sme bytosti, vytvárajúce psycho-duchovný priestor nielen v sebe, ale aj okolo seba. A máme právo byť tu, aj keby sa nám na určitom úseku cesty mohlo zdať, že sme na konci svojich síl.• V týchto textoch, v esejistickej knihe Hystéria siberiana (Slovenský spisovateľ, 2009) sa dotýkate aj ľudskej povahy, potknutí duše. Ste milosrdná, ale spriama sa pýtate a na inom mieste aj zostra pomenúvate problémy. Napriek tomu sa snažíte byť spravodlivá. V slovenskej literatúre zazneli aj slová ostré ako britva z pera Alexandra Matušku. Povedal vám už niekto, že sa na neho v esejach podobáte?– Nepovedal. Takouto vysokou žŕdkou sa nemám právo merať. Kým sa nepodobám na seba, nepodobám sa na nikoho. Stále sa hľadám. Každý deň prináša niečo neodvolateľne nové. Čoraz viac ma zaujímajú slovenské veci. Volajú ma k sebe. Inak a nástojčivejšie ako predtým. Keď vyšli dva zväzky Dokumentov slovenskej národnej identity a štátnosti, čítala som ich, ale nevtiahlo ma to dnu tak, ako sa mi to deje teraz: fatálne. Tento stav mi kladie otázky, o ktorých som predtým premýšľala povrchnejšie, cez roky a udalosti. Teraz je všetko pod pečaťami. Otváram ich ako víno. Zisťujem, že nič nie je samozrejmé. Ani jazyk, ktorý používame, ani krajina, v ktorej žijeme. Všetko treba stále potvrdzovať každodenným plebiscitom skutkov a slova. Kultúra je tu nezastupiteľná. Inak nezanecháme stopy. Tí, čo sa odnárodňujú v akomkoľvek zmysle toho slova, oslabujú náš spoločný psycho-duchovný priestor. Niekedy tak činia mimo svojej vôle. Oslabujú však tok duchovnej energie, ktorá sa kumuluje do podstát, do toho, kto sme ako jednotlivci a kto sme ako kolektívna bytosť. Nechcem moralizovať, ani odsudzovať. Sudcov je dosť na každom rohu. Verím v postupné dozrievanie človeka ako osobnosti. Svet je nádherné miesto, kam sa narodiť, povedal by básnik. Je tu niečo neskutočne prúdiace, hmatateľné, oblažujúce, ohromujúce, priam božské. Nechať sa tým preniknúť a dospieť k súhre s tým, čo je nepoznané, je úloha, ktorá stojí deň čo deň pred nami. Literatúra je v tom veľkou pomocníčkou. Pre tých, čo ju píšu, ale aj pre tých, čo ju dokážu prijímať. To, čo nás napĺňa, určite nie je literárna gymnastika.
