Rozhovor s poetkou, prozaičkou a dramatičkou Janou Bodnárovou

Mať silu uchovať si radosť

Rozhovor s poetkou, prozaičkou a dramatičkou Janou Bodnárovou

Jana Bodnárová (nar. 1950 v Jakubovanoch) vyštudovala dejiny umenia na FF UK v Bratislave. Debutovala zbierkou próz Aféra rozumu (1990 – Cena Ivana Kraska), podľa poviedky Smutný valčík z tejto knihy nakrútil režisér Jaroslav Rihák roku 1997 rovnomenný TV film. Úvodnú prózu Fragmenty z malomesta z nasledujúcej knihy Neviditeľná sfinga (1991) prepísala do scenára pre televízny film, ktorý režíroval Peter Mikulík (r. 2000). Po netradičnej novele Z denníkov Idy V. (1993) nasledovali ďalšie prózy bleskosvetlo/bleskotma, Závojovaná žena (obe 1996), 2 cesty (1999), Tiene papradia (2002), Insomnia (2005) a knihy pre deti: Roztrhnuté korálky (1995), Dievčatko z veže (1999), Malí, väčší, ešte väčší (2000), Barborkino kino (2001), Čo som videla pri jazere/Was ich am See zu sehen bekam (2003), Moja prvá galéria (2005) a brožované knižky O strome, ktorý bol na ceste/The Tree which came from afar (2006), Ako sa Ema prestala báť/Comment Emma a cessé d´ avoir peur (2007, vyšla i česko-anglicky). Poému Terra nova (1991) a básnickú zbierku Še-po-ty (1995) dopĺňajú piesňové texty Blíženci, ktoré autorka vydala roku 2000 pod pseudonymom Johanna Blum. DAD v Prešove uviedlo Bodnárovej hru Sobotná noc (2003), v baletnej skúšobni SND v Bratislave uviedli jej víťaznú hru v súťaži DRÁMA 2005 Kurz orientálneho tanca (2006) a boli realizované aj jej viaceré rozhlasové hry, napr. Interview (1991), Mlčanie Emilky D. (1992), Ona (2002), Hra pre 2 hlasy, melanchóliu a piesne, Kto klope na dvere (obe 2005) a iné. Venuje sa aj tvorbe videoperformancií.

* Od nášho posledného interview pre Sme uplynulo vyše desaťročie, iste sa všeličo u teba zmenilo...

– Ten rozhovor sme robili po mojej knihe bleskosvetlo/bleskotma, ktorú vydalo vydavateľstvo HEVI. Čas je čosi ako prievan. Žijeme veľmi zakcelerovane. Odvtedy preleteli v mojom živote, trochu nadnesene povedané, svetlá i tiene. Vždy som tušila, a teraz to už viac-menej viem, že jedným z podstatných zmyslov našej existencie je práca. A ak má človek ustavičné vnútorné pudenie po nejakom druhu tvorby, je to ešte vystupňovanejšie, obsesívnejšie. Dúfam, že mi to vydrží nejaký čas, lebo – na druhej strane – uchovať si schopnosť kreativity aj v nie práve mladom veku vôbec nie je také samozrejmé. Takže k tej zmene zákonite parí rekapitulácia: vydala som päť kníh pre dospelých a sedem kníh i miniknižočiek pre deti. Boli zrealizované moje dva scenáre pre televíziu, pribudli ďalšie rozhlasové hry a napísala som aj pár divadelných hier. Sobotnú noc inscenovali v Divadle A. Duchnoviča v Prešove v réžii R. Balleka, hru Kurz orientálneho tanca v podzemí, v „zrkadlovej sieni“ skúšobne Baletu SND v Bratislave v réžii J. Šimka. Hra Lampiónový sprievod sa síce u nás neinscenovala, ale preložili ju do angličtiny, časť do nemčiny a vlani sa uskutočnilo jej scénické čítanie v divadle vo Schwechate. Časť hry preložili aj do hindčiny a vyšla v medzinárodnom časopise Saar Sansaar vydávanom v Dillí. Predvlani som sa zúčastnila na festivale Ars poetica v Bratislave, čo považujem za veľkú česť. Čítala som tam básne zo zbierky Še-po-ty. Tieto básne boli preložené do arabčiny a recitovali ich vlani jednu júnovú noc v Káhire na podujatí Long Night of European Poetry. Vždy ma prekvapí, ako si „veci“ niekedy žijú ďalej svojím vlastným životom.

Ak máš na mysli zmeny v intímnom osobnom živote, musela som sa popasovať so syndrómom „opusteného hniezda“, pretože moje deti dospeli a žijú si svoje slobodné životy v cudzine. Musela som nájsť prímerie s maminou nemocou, ktorá ju oberá o spomienky, o citové prežívania, komunikáciu, teda o to najvzácnejšie, čo nás robí celistvými ľuďmi. Po vyše tridsiatich rokoch života v Prešove sa sťahujem do Košíc. Až teraz si uvedomujem, že s Prešovom som zrástla viac, než som si myslela.

* Každá tvoja kniha je iná, usiluješ sa upútať čitateľa už tvarom, alebo ti je vlastné experimentovanie?

– Dôležité sú identické znaky rukopisu. Naozaj dúfam, že ich v každej knihe cítiť. Medzi „tvar“ a „experimentovanie“ by som dala znak rovnosti. Obsahovo, tematicky, emocionálne... rotujem okolo toho istého bytostného problému: pocit lability, vnútornej samoty, outsiderstva, sociálnej krutosti, hľadanie záchranných vzťahov alebo únikov, možno i náznaky transcendencie. Takže nové momenty môžem prinášať naozaj skôr vo forme – v tvare. Tu vidím veľké možnosti v prepájaní žánrov. Pre mňa „experimentovanie“ vyplýva najmä z túžby byť vnútorne slobodná, nehatená, prekvapivá, hoci „tichším“ spôsobom, ako je u nás zvykom. A v písaní som aj pomerne inakšia ako v osobnom živote, alebo aká som pod „persónou“, s ktorou sa nestotožňujem.

* V tvojej tvorbe sa prepája výtvarné a literárne umenie...

– Áno, sú prípady, keď výtvarné dielo priamo tematizujem. Najlepším príkladom je kniha pre deti Moja prvá galéria a niektoré texty z bleskosvetlo/bleskotma (vznikli ako subjektívne interpretácie obrazov – pozn. M. S.). Pocit  prepojenia s výtvarným umením však nie vždy sedí. Viackrát som hovorila o tom, že moje spontánne orientovanie sa v druhu jazyka nie je v reči abstraktných pojmov, ale v jazyku obrazov. Ten je mi z akéhosi dôvodu bližší. Asi preto, že nie som intelektuálny typ autorky, ale skôr sa napájam na tie „podracionálne priestory“ v nás, kde sídli imaginácia, fantázia, intuícia, sen, mýtus, vízia... Obrazný jazyk je starší ako abstraktná reč. Je to prapôvodný ľudský jazyk. Rada mám tiež kukly metafor až symbolov. A k tomu je takýto typ jazyka najbližšie, pričom nemusí byť nejaký komplikovaný, naopak, znesie i úplne každodenné, jednoduché výrazy. Len sa ním vytvorí „obraz“ a ten je šifrou, kódom pre jeho možno i rôzne dešifrovanie v riadkoch, medzi a pod riadkami. Ale v pripravovanej próze sa pokúšam i o abstraktnejší jazyk.

* Tvoje videoperformancie boli ocenené v zahraničí, no na Slovensku sú pomerne neznáme.

– Pre mňa je cenné už to, že prešli sitom výberu a boli prezentované na pár veľkých fórach. V Berlíne roku 2000 uviedli moje haiku pre video s názvom Môj rozhovor s rastlinami na festivale ZEBRA Poetry Film Festival. Na medzinárodnom festivale ženského videoumenia pod názvom Konštrukcia deštrukcie v srbskom Novom Sade som sa zúčastnila s haiku pre video Sme z jednej zeme na ekologický motív. Vážim si prezentáciu pár mojich videí v Zamku Ujazdowskom vo Varšave. Vo výtvarnom umení u nás majú videopreformancie celkom prirodzene svoj priestor. Mladí výtvarníci skôr inklinujú k videoumeniu ako iba k „čistej“ performancii. Tento druh umenia od 60. rokov prešiel prudkým vývojom. Keď robí performanciu výtvarníčka, má charakter výtvarného umenia. Keď hudobník, tak má charakter hudby, keď tanečník, tanca, no a keď literátka, vzniká literárna performancia. Tá je u nás naozaj dosť ojedinelá. Ja som začala s videoperformanciami pred desiatimi rokmi. Video mi vyhovuje preto, že som absolútne neexhibičný, samotársky typ. Osobne som chcela realizovať vizuálnu poéziu, poéziu bez slov. Potom mi šlo o „vyrozprávanie“ akýchsi bleskových filmových poviedok – tiež bez slov. No a naposledy začínam k videoperformanciám hľadať spätne cudzie básne. Urobila som tak vo videu Únik, ku ktorému som spätne pridala báseň Theodora Roethkeho Prebúdzanie, pretože som našla akési totožné najspodnejšie prúdy životného pocitu, vyvierajúce kdesi z epicentra človeka. Ja, sledovaná kamerou, ako špiónskym okom, oblečená v čiernych, dlhých arabských šatách, s rukávmi až po kolená, kráčam – ruky v geste orantov, hore tiahlym, zasneženým kopcom a od hlavy až po päty vlečiem na chrbte karnevalové masky. Tie postupne odpadávajú, takže na vrchol vyjdem takmer oslobodená od bremena. Svetlo je ponuré, sivasté. Pred začiatkom – pri zábere na karnevalové masky rozložené v kruhu na snehu, okolo malého gejzíru s horúcou vodou – ide text básne T. Roethkeho: ,,Budím sa, aby som spal a pomaly bdiem. / Tuším svoj osud v tom, čoho niet sa báť. / Učím sa cestou, ktorú musím prejsť.“

Ešte musím povedať, že robím „nahé“ videá. Je iba kamera, ja, predmety, priestory- zväčša klaustrofobické interiéry. Nepoužívam počítač na úpravu záznamov. Niekedy mi ale technici pomôžu urobiť strih počítačom. Napríklad v Úniku mi cesta tiahlym kopcom trvala štyridsať minút a video má desať minút. Hoci mohla som potrápiť divákov a nechať aj ten reálny čas (smiech). Warhol tiež nechal bežať kameru osem hodín. Pokiaľ spal, snímala ho. Moje videá boli naozaj asi viac v cudzine Nemôžem sa však sťažovať, že doma nemám žiadny priestor. Viackrát mi ho dal najmä Aspekt a dávnejšie i Transart Communication v Nových Zámkoch. Niekoľko videí bolo prezentovaných aj v Liptovskom Mikuláši, Žiline i v Prešove.

• Čo pre teba znamená tvorba pre deti, pristupuješ k nej odlišne ako k literatúre pre dospelých?

– Takmer jedno a to isté. Napísať príbeh, byť jeho médiom. Hoci predsa je v tom určitý rozdiel. Najmä v jazyku. V literatúre pre deti sa pokúšam o akúsi podvojnosť, aby text mohli čítať i dospelí. A tiež o to, aby bol jazyk nepatrne „väčší“, ako je jazyk dieťaťa. Aby sa zasunul do jeho podvedomia, aby ho kultivoval kvázi akýmsi samopohybom znútra bytosti. Trošku cítim i rozdiel pri písaní. Počas písania pre deti som harmonickejšie vybalansovaná, akási radostnejšia a schopná žasnúť, pozerať na svet akoby po prvý raz. Za to som deťom, tým mimoriadnym bytostiam, ktoré vlastnia tajomstvo ľudskej prirodzenosti, veľmi vďačná.

* V kontexte súčasnej literatúry pútaš nielen umeleckosťou, ale aj etickými aspektmi svojich próz. Ide o zámerný apel na čitateľa, alebo empatie voči ľuďom zo sociálnej periférie?

– Z našej spoločnosti odišlo kadečo zlé, pokrivené a prišlo tiež kadečo zlé. Vtiahla k nám okrem iného aj „novinka chudoba“, aby som si, nepresne, pomohla názvom jednej nemeckej divadelnej hry, u nás režírovanej J. Šimkom. Prvá kniha mi vyšla roku 1990 a pri spätnom pohľade  môžem konštatovať, že v mojom písaní došlo odvtedy k určitým posunom. Napríklad Terra nova bola epická, individualistická poéma, tuho hermetická, nie vždy otvorená a jasná dokonca ani mne samej. Práve preto si ju cením, lebo mi ukázala, aké nesmierne sily hýbu pri písaní človekom, ak sa im nekontrolovane, totálne oddá. Dnes ma oveľa viac ako kontakty iba s vlastným podvedomím a nadvedomím zaujímajú – ako sa pýtaš – ľudia z periférie: začínajúce priepastné rozdiely medzi ľuďmi, traumy z nich. Zaujíma ma ekológia prírody i ľudskej duše. Zaujímajú ma teórie hľadania alternatívnych spoločností pre ľudskejší život, pre nasýtenú ľudskú dôstojnosť a rovnosť menšín. Ale nielen ich. U nás to zatiaľ nenachádzam. Tvorcovia boli asi vždy citliví na trápenie iných. Ak by „tí iní“ nemali v umelcoch advokátov sui generis, svet by mohol podstatne viac zhrubnúť, otupieť, znecitlivieť. To vôbec neznamená, že dnešný svet je len neradostný, bezvýchodiskový. Jednoducho, ja si všímam skôr jeho hrany.

* Postavy v tvojich textoch sa často pohybujú na hraniciach medzi realitou a neskutočnosťou, sú hypersenzibilné...

– Spájaš pojmy, ktoré samy osebe sú pre mňa enigmatické a práve to využívam pri písaní – presahy z jedného do druhého sveta. Čo je realita? Čo je neskutočnosť? Nejde len o uhol pohľadu? Pre moju prastarú mamu bol televízor až do jej smrti „neskutočnosť“, ktorá jej takmer naháňala strach. Pre mňa bola zasa jej „realita“ neskutočnosť, lebo bola až archetypálna, spojená s duchmi  predkov. Také boli jej archaické rozprávania, prekopírované do jej vedomia z dedinského kolektívneho vedomia. Ako dieťa ma to vyvádzalo z miery a vyvolávalo vo mne strach, no asi práve toto pôsobilo na štruktúrovanie mojej osobnosti: Takže: prechádzanie zo sveta Tu do sveta Fantázií mi nerobí problémy. Koniec koncov, M. Knížák hovorí, že umenie existuje ako paralelný svet a umelci sú ľudia, ktorí majú schopnosť kontaktu s týmto paralelným svetom.

* Aký je tvoj postoj k literárnej kritike?

– Dávam prednosť literárnej teórii. Tú z veľkej väčšiny robia vzdelaní, erudovaní literárni vedci a ich poznanie ma môže obohatiť, prekvapiť, lebo je to tiež druh tvorby, vzrušenia z objavov. Interpretujú literatúru, ale ponúkajú zároveň i istú víziu sveta. Literárna kritika v tlači, resp. kritika, ktorá má zhodnotiť nové knihy, na mňa niekedy pôsobí tak, akoby ju robil ktokoľvek, aj bez náležitého vzdelania, širokého rozhľadu. To by nebolo najhoršie, lebo nadšený amatér môže mať tiež ostrý postreh a nemusí to byť „tuberkulózne“ čítanie, dokonca môže prekvapivo otvoriť hranice diela, i osvetliť autorovi, čo vlastne napísal. (smiech) Čo je horšie, mne sa zdá, že kritici či kritičky sú niekedy akoby ustatí, priam otrávení, zo svojho predmetu skúmania – z kníh. Tento druh kritikov povie oveľa viac o samom sebe ako o predmetnej knihe. Sú však aj mimoriadne inteligentní, objektívni recenzenti/ recenzentky, ktorých čítam rada a ktorí ma asi nikdy nesklamú. Ja som zažila i veľmi empatické a prekvapivé prijatie mojich kníh i ostrejšie, nemilosrdnejšie súdy. V Nemecku, Česku alebo Poľsku som sa zasa stretla s oduševnenými poslucháčmi. S tým sa doma často nestretávam. Sú i výnimky, najmä besedy s deťmi. Vášeň z kníh prejavujú skôr deti z malých mestečiek. Na koniec musím kriticky voči sebe povedať, že priame kontakty s našimi kritikmi ani nevyhľadávam. Majú právo na osobnú interpretáciu a rovnako v nej môžu byť objektívni, ako zablúdiť. Podobne, ako sa to deje autorom.

Marta Součková