Rozhovor s poetkou a spisovateľkou pre deti a mládež Hanou KOŠKOVOU

Každý nosí jazvu

Hovoríme s poetkou a spisovateľkou pre deti a mládež  Hanou KOŠKOVOU

Hana Košková sa narodila 7. júna 1942 v Tuhári, ako 4-mesačnej jej umrela matka a vychovával ju otec. Po maturite pracovala takmer 20 rokov ako zdravotná sestra v Lučenci, od roku 1978 bola redaktorkou okresných novín Ipeľ, neskôr regionálneho týždenníka Novohrad v Lučenci. Od roku 1992 sa venuje len literárnej tvorbe. Knižne debutovala zbierkou Pod teplom krvi (1976), za ktorú získala Cenu I. Kraska, nasledovali súbor lyricko-reflexívnych básní Spojitosť (1978), ktoré venovala svojmu otcovi, zbierka spoločensko-kritických básní Spätné zrkadlo (1982, Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ), ďalej Tvár pri tvári (1988), Vnútrozemie (1989), Záhrada, zviera vo mne (2000, Prémia Spolku slovenských spisovateľov), Náhrdelník z hrdličiek (2001), na ňu nadväzuje zbierka Súrodenci zo sna (2006). V poslednom období sa venuje aj próze, pre deti napísala Príbehy z Ľudožrútskej ulice (2007) ) a Mara medvedia. Povesti a legendy z Novohradu (2007).

* Ukázala si mi raz svoju jazvu, ktorá ti zostala po operácii srdca. Prešla si po nej prstom ako po stigme. Podobá sa poézia jazve?

– Pamätám si na to ako, si mi povedala: „Jazva je cesta“ . Naozaj môžeme skrze ňu vidieť rýchlosť rozbehnutých vecí, ale i spojitosť medzi nimi. Ak mi poézia pomáha sceľovať sebauvedomenie si stigmy a následnosť hojenia, zároveň mi umožňuje preskúmať nielen vlastné rany, ale i rany a jazvy, ktoré nevznikajú len pri operáciách. Vtedy sa báseň stáva tým prstom prechádzajúcim po jazve. Každý nosí jazvu. Dokonca i stromy.

* Prežila si traumu; smrť brata. Vyplakala si sa v poslednej zbierke básní Súrodenci zo sna. Väčšinou sa ženská lyrika zužuje na lásku k mužovi ako partnerovi či milencovi. Vyspievať brato-sesterskú lásku býva skôr zriedkavosťou. Je to láska zo sna?

– Hovorí sa, že ťarchy sú príčinami všetkého, čo stúpa do výšky. Niekedy vzlietame i bez krídel. Krídla zasypávajú oblohu až sčernie, narážajú do blízkych, strhávajú ich k zemi i pod zem. Zostáva len spomienka na bratskú, mileneckú či rodičovskú lásku. A nevypovedané. Práve za nevyrieknuté, ktoré sme z ostychu najbližším nepovedali, trpíme po ich smrti najviac. Niekedy sa zdám sama sebe slepou. A bojím sa pretrieť si oči, aby som nevidela to osudové, čo mi podsúva nové pomenovania, nálepky či zmierenia. Aj v Súrodencoch zo sna hľadám východisko (Otriasaš sa ako hlina z pohrebnej lopaty, Tma ti necháva rozsvietené ulice.)

Kedysi som prekladala básne Blagy Dimitrovovej. Našla som v jej poézii i verš: „Celý život som prežila v sne.“ Sen môže byť i plameňom nespavosti. Nenaplnenia. Nenaplnenie je láskou zo sna. Láska i snívanie sú spojité nádoby. Kým si v nás sen stavia hniezdo, láska sa už sťahuje do iných priestorov. Sadá si na iného koňa, ktorému stehnami tlačí boky a dráždi nozdry príťažlivejšími vôňami. V básnikoch necháva sen pretekajúci pod vankúšmi plnými skál.

* Vo svojej šiestej zbierke pracuješ s paradoxom aj v názve: Záhrada, zviera vo mne. V rajskej záhrade bol jediným zvieraťom had, ak mystického hada môžeme nazvať zvieraťom. Považuješ záhradu za miesto, kde je zakódovaný rast?

– Záhrada je pre mňa symbolickým miestom zrodu i zanikania. Miestom, kde sa zohrieva noc na nový deň a chladnú odžité stopy. Nachádzam v nej vždy to malé čiernovlasé dievča, ktoré sa vyťahuje z tulipánovej cibuľky a pýta sa, prečo je čerešňa uväznená vlastnou kôstkou? Moja záhrada nie je rajskou záhradou s hadom. Je skôr vševidiacim okom dravého zvieraťa, ktoré ma odvšadiaľ pozoruje a ja som len jeho okamihom. Púčikom – dievčaťom. Opadnutým listom – starenou. A predsa. Akoby som ešte chcela založiť záhradu na skalách a uživiť sa farbami. Protiklady, s ktorými v poézii pracujem, ako mnohé zrodenia, rast i zánik, sú záhradou. Záhradou, zvieraťom vo mne.

* Vždy som si všímala staré obrázky, na ktorých bolo čierne a biele zviera. Jedno malo symbolizovať noc, druhé deň, zlo a dobro, poznané a nepoznané. Paralel je mnoho. Keď pracuješ so slovom, uvedomuješ si odvrátenú stranu toho, o čom píšeš? Básnicky povedané: posielaš čierne zviera, aby sa vrátilo biele?

– Nad lyrickými obrazmi sa vznáša akýsi jas, nepostrehnuteľnosť, dýchanie hudby. Neviditeľné, čo túži po zviditeľnení. Pri písaní si neuvedomujem odvrátenú stranu vecí. Možno len neskôr. Rešpektujem základnú myšlienku a tá ma vedie k výpovedi. Základná myšlienka je pre mňa príležitosťou, aby som v nepoznanom nahmatala poznanie. Niekedy sa strácam v predstavách, citoch, dojmoch, názoroch a ak vyslovím v básni, čo z tejto určitosti na mňa prudko dýchne, ak čierne zviera z básne vystúpi ako biele, mám pocit, že svojou výpoveďou oslovím aj iných. Viacvýznamovosť slova mi je často nápomocná. Po zabudnutý šál sa môžeme hocikedy vrátiť, ale slová, ktoré po nás zostanú ....  Koľkým básnikom sa v súčasnosti vytýka, že boli poplatní dobe. Niekedy sa cítim ako bodliak vo venci z vypestovaných kvetov.

* Jednu legendu z Novohradu si venovala pravnučke slávnej cigánskej huslistky Cinka – Panny z Gemera, ktorú poznalo celé Rakúsko-Uhorsko. Pripomína Orfea v sukni: „keď hrala, aj vtáci vraj prestali lietať a zvieratá zostali stáť na mieste ako prikované“. S podobným znehybnením sa stretávame najčastejšie v umení. Pri soche, výtvarnom diele, pri fotografii. Vnímaš akt básne ako akt znehybnenia?

– Pri písaní sme sami s prázdnym priestorom. Sadáme si k čistému papieru, aby sme sa hľadali uprostred ľudských tvárí, aby sme preskúmali poriadok v sebe i mimo seba. Chceme znehybniť veci, aby nám neutiekli. Cinka – Panna, táto legendárna sufražetka v hudbe i v živote, tajne obdivovaná a verejne zatracovaná pre svoju živočíšnosť i živelnosť a šírenie slobodnej krásy, ma vždy priťahovala. Legenda o jej pravnučke – nasledovníčke, ktorú som zaradila do povesťovej knihy Mara medvedia ma tiež lákala. Hneď na začiatku som použila obraz znehybnenia, aby som zdôraznila pohyb hudby. Znehybnenie a pohyb v umení sú relatívne. Mnohé skulptúry i obrazy v mojich predstavách vzlietajú. Ak by báseň bola nehybnou, bola by nečitateľná. Aspoň pre mňa. Všetko, čo má v sebe plnokrvné teplo i silu predznamenáva pohyb. A dobrá poézia by takou mala byť. Pohyblivou. Vizionárskou.

* Úspornosť a minimalizmus patria k základným znakom tvojej básnickej metódy. Cítim v tom proporcionalitu veľkého v malom. Akoby platilo prastaré pravidlo: čím je niečo väčšie, tým menšia môže byť plocha, do ktorej sa to zmestí. Ako kráľovstvo v jablku, šaty v oriešku alebo vesmír v srdci. Je tvoje písanie poézie o tom?

– Poézia nepotrebuje nadbytočné slová. Slovná vata a táranie jej škodia. Verbalizmus zabíja poznanie. Načo riediť víno vodou? Možno moja stručnosť má korene v novinárskej práci. Krátka správa, glosa. Moja bytostná podstata a podstata mojej poézie akoby boli identické. Báseň  dokáže na malom priestore niekedy povedať viac. Zase sa vrátim k Blage Dimitrovovej. K jej básni Lúka: „Nebojím sa, že ma pošliapu. Pošliapaná sa zmením na cestu.“ To je celá báseň. Neviem si predstaviť v nej viac slov. Hlboký zmysel výpovede sa mi vryl navždy do pamäti. Niekedy sa mi zdá, že ešte vždy nie som dosť úsporná.

* Minulý rok ti vyšla aj knižka pre deti Príbehy z Ľudožrútskej ulice. Stále je v tebe detská ruka, ktorá ich napísala, alebo je to už ruka vnúčaťa či vnučky, ktorá ti pomáhala posúvať ruku po papieri?

– Môžeme vyrásť zo šiat, z iných ľudí, ale dá sa vyrásť z detstva? Z potokov, cez ktoré sme sa brodili, z lúk, z lesných cestičiek, zo zážitkov,  ktoré sa už nikdy nezopakujú...   Už v detstve si vytvárame vlastný vzorec videnia, ktorý nám neskôr, v okamihoch zúfalstva, slúži ako studnička, do ktorej si ponárame rozhorúčenú hlavu. Ľudožrútska ulica a ľudkovia v nej sú i konkrétni ľudia, ktorých som poznala. V dotyku so súčasnosťou pôsobia trochu bizarne. Dedko Cvan-Cik je skutočná postava z mäsa i kostí. Už dávno umrel, a tak som si ho oživila v knižke. I Ľuda-žrúta. Najtučnejšieho občana v dedine. Moja starká hovorievala: „Starý na ,diťatský´ rozum vychodí.“ Možno je to už symptóm môjho veku, že som napísala detskú knižku. Písať pre deti je veľmi ťažké. Zbadajú v texte neúprimnosť. No zveličenie im neprekáža.

* Opýtam sa ťa aj na črtu, ktorú máš nielen vo svojej poézii, ale aj v príbehoch pre deti. Napríklad v Listových tajomstvách jablone. Keď listy z jablone odviezli smetiari, jabloň sa triasla vo vetre a drobnom daždi bez jediného listu pre Angelu. Holan by tam jeden list nechal. Prečo si taká definitívna?

– Prečo som Angele nenechala ani jeden list z jablone? Má to svoj význam. Dnešné deti sú trochu iné, ako sme boli my. Sú privyknuté na bezproblémové dosiahnutie všetkého, čo si želajú. Nepotrebujú toľko námahy, aby dosiahli hoci i nedosiahnuteľné. Chcela som, aby si Angela tak trochu zapamätala, že nič nie je zadarmo. Zhovievavosť je rodičovská úchylka (dopúšťam sa jej i ja). Pri formovaní charakteru osobnosti je však viacej na škodu ako na osoh. Deti by mali spoznávať, že zadné vrátka sú len krajnou možnosťou, a nie východiskom. Nemali by ťažiť zo všetkých situácií najviac pre seba. Definitívum? Radšej ako ilúzie. Nerada sa k nim uchyľujem. Ilúzie ma vždy oklamali.

* Ešte sa chcem pristaviť pri tvojich povestiach z Novohradu, pri kamenárovi Emzešovi z legendy Odkiaľ prišli obri. Emzeš mal byť potrestaný križiakmi za vierolomnosť v umení. Je umenie nástrojom iba pre tých, ktorí sú rýdzi?

– Šťastie dostáva polovicu zo všetkého utrpenia i bolesti. Utrpenie je pre tvorivú osobnosť akýsi druh energie, ktorá do neho nasneží. Oblúk od hmatateľných vecí k nehmatateľným. Veď sa i hovorí: šťastní ľudia nepíšu, netvoria. Emzeš, jeden z križiakov, ktorého musel pre vierolomnosť v sochárstve, ktorá sa nestotožňovala s predstavami križiackeho rádu, opustiť svoju krajinu, kde žil. Musel začínať odznova. História  ponúka každej generácii aj to, že sa zlo nezastaví pri pomyselnej hranici. Žiaľ, nevyhnú sa mu ani umelci. Umenie takisto ako príroda sú ovládateľné. Tvorivosť je čln, ktorý vezie nielen mýty, ale i skutočnosť. Ten, kto je zahľadený do svojho utrpenia, nadšenia či iného extrému v znamení slnka, kosáka či kladiva, alebo polmesiaca  a rozmanitosť mu nič nehovorí, ochudobňuje sám seba aj iných. Umenie odjakživa poskytovalo priestor pre slobodu myšlienok. Každý tvorca sa vždy bál neznášanlivosti, ktorá si i na Slovensku nachádzala zámienky ako umlčať tvorivých ľudí, ako ich zraňovať a hovoriť, že umenie je nástroj iba pre tých, ktorí sú rýdzi. A sú aj takí?

Najutláčanejší černosi vytvorili najslobodnejšiu hudbu džez.

* Poézia akoby sa sťahovala do hôr, kde sú už iba niekoľkí, ktorí ju potrebujú a aj jej dokážu porozumieť. Myslíš, že sa znova vráti do údolí, do miest či domov, aby hovorila, svietila, kŕmila hladných duchov?

– Aj keď som skeptik, necítim, žeby poézie bolo menej ako v časoch, keď som začala písať. Poézia nie je na Slovensku pre davy. Pamätám si na Dni poézie v Bulharskom Kurdžali. Na plné námestie ľudí, ktorí nahlas recitovali verše Levčeva či Bagriany. Na začiatku osemdesiatych rokov vydavatelia konštatovali aká je poézia stratová, nikto ju nekupuje nečíta a podobne. O dvadsať rokov neskôr počúvame to isté. Je pravda, že odvtedy pribudlo hál i vyrevujúcich hrdiel s mizernými textami. Sme bohatší o perfídne sit-komy, ktoré už vytlačili reality šou , ale poézia sa píše i číta. Možno sa zmenšili kútiky, do ktorých si sedáva, čo núti básnikov, aby zúžili svoje územie a prehĺbili sondy. Túžba vždy potrebuje oporu. A tá je v poézii. Poézia je obrad. Má svoje slová, svoje sebazáchovné pudy, a preto verím, že sa nepotopí v komerčných haraburdách. Technokrati po nej nikdy nesiahnu. No miesto, ktoré jej patrí, si nájde. Rada by som zacitovala vetu z korešpondencie Jozefa Cígera Hronského: „Národ bude žiť do tých čias, pokým bude mať poetov, ani hodinu dlhšie!“

         Dana Podracká