Vyhľadávanie
Škoda ignorovanej časti života
Rozhovor s poľskou spisovateľkou Krystynou Sakowicz
Kľúčovou témou Księgi ocalonych snów (Kniha zachránených snov, 2008) sú, ako napovedá názov, sny. Zbierka poviedok spisovateľky a psychologičky Krystyny Sakowicz (nar. 1950) bola nominovaná na prestížne ocenenie Nike 2009. Približuje život dánskej spisovateľky Karen Blixenovej, ruského tanečníka Václava Nižinského, ruského filozofa a cestovateľa Nikolaja Roericha a poľských spisovateľov Jana Lechońa a Marie Dąbrowskej. Autorka sa na nich díva na základe ich vlastných denníkov. Svet ponímali svojsky, nekonvenčne, čo spôsobilo, že okolie ich nie celkom prijalo, respektíve ich považovalo za „čudných“. Rozprávania sú koncipované ako štruktúry sna, obrazy sú vyjadrené jednoduchým, ale symbolickým jazykom. Texty možno definovať ako spojenie eseje, literárneho textu a ezoterického traktátu; osobné názory spisovateľov sa prelínajú s poznatkami z filozofie, psychológie, náboženských systémov a šamanizmu. Z ďalších autorkiných diel spomeňme zbierku poviedok Zbrodnie kobiet (Ženské zločiny, 1984) a romány Sceny miłosne, sceny miłosne (Milostné scény, milostné scény; 1986), Po bolu (Bolestne, 1995) a Śnienie (Snívanie, 2000), ktorý bol takisto nominovaný na Nike 2001.
* Čo inšpirovalo vznik Knihy zachránených snov a čo ovplyvnilo výber postáv?
– Zaujali ma denníky a listy, čo som našla v mestskej knižnici. Výber postáv som vopred neplánovala. Zamerala som sa na denníky, lebo v nich sa často opisujú aj sny. Lechoń bol prvý, pri ktorom som si všimla, že opisuje dva paralelné svety a zároveň úplne rozdielne životy, jeden počas bdenia a druhý počas sna. Zamerala som sa na sny, pretože zvyčajne sa o osobnostiach píše z pozície bdenia. Potom som sa pustila do ďalších denníkov a začala sa mi snívať Maria Dąbrowska a Karen Blixenová. Považovala som to za výzvu, aby som si prečítala aj o ich snoch a snívaní. V prípade Karen Blixenovej som sa sústredila skôr na snívanie ako na sny; snívanie a nočné sny, totiž nie je to isté. Nižinskij bol od začiatku pre mňa snom sveta, svet v bdení nechce takých ľudí, odmieta ich, považuje ich za chorých a akoby nehodných bytia. Je to strašné a deje sa to aj teraz. Pritom rovnako ako jednotlivec sníva celý svet. Sny sveta sú to, čo sa svet snaží vytlačiť z bdelého stavu, s čím sa nechce zmieriť, odsúva to do nevedomia. Na svete je veľa takých fenoménov. Nižinskij bol jedným z nich. Na Roericha ma upozornil jeden horolezec. Roerich sa snažil zapojiť do bdenia svoj veľký sen, ale sen jeho života bol väčší ako jeho osobný. Aborigéni vedeli o snoch veľa a ich vedomosti sú totožné s poznatkami súčasnej psychológie. Sny všetkých ľudí sú si podobné a sú podobne „skonštruované“, preto nie je dôležité, čie sny sledujeme. Hoci by som chcela „zachrániť“ všetky sny (hm...).
* Čím vás sny fascinujú?
– O sny som sa začala zaujímať počas štúdia psychológie. Všetci ľudia majú sny a tie, hoci si to neuvedomujeme, vplývajú na náš život, majú veľkú moc. Tá časť psychológie, ktorá vychádza z Junga, ale ide ešte hlbšie, je takmer úplne neznáma. V súčasnosti však nevedomie patrí medzi najaktuálnejšie témy psychológie. Pri písaní Knihy zachránených snov som pochopila, že svety, považované za skutočné, sú nám dostupné „inak“. Všeobecné chápanie skutočnosti je veľmi ohraničujúce – veľkú časť ľudských prežití akoby považovalo za nehodnú. Jung porovnával vedomie, to, čomu dávame štatút niečoho skutočného, k malému ostrovu na oceáne nevedomia: také sú proporcie medzi bdením a snom. Škoda tej ignorovanej časti života, považovanej za nedôležitú.
* Aká je, podľa vás, úloha spisovateľa?
– Neviem, či viem na túto tému niečo povedať. Keď píšem, stretávam sa s ľudským jazykom v ľudských svetoch. Moje písanie je cesta, ale je to púť bez cieľa. Možno by spisovateľ nemal mať úlohu, len by mal vedieť, že riskuje život. Možno je to trochu staromódne, ale stále sú ľudia a ich nevyslovené svety. Sú, potom umierajú, škoda. Ja len píšem.
Katarína Laučíková
