Rozhovor s poľským autorom Gregorzom Wróblewskim žijúcim v Dánsku

Umelec ako laboratórium v pokročilom štádiu výstavby

Rozhovor s poľským autorom Gregorzom Wróblewskim žijúcim v Dánsku

Poľský spisovateľ a výtvarník Gregorz Wróblewski (1962) žije od roku 1985 v Kodani. Píše v rodnej reči a publikuje v Poľsku aj v Dánsku. Občas sa jeho diela objavia najprv v anglickom alebo dánskom preklade a poľský originál uzrie svetlo sveta až po istom čase. V jeho literárnej tvorbe nájdeme prózu, básnickú prózu, poéziu, škice aj dramatické diela. Vyšli mu básnické zbierky Mľaskot života (1992, 2002), Miestnosti a záhrady (2005), Noc v tábore Cortéza (2007), Pán roka, trávy a tyrkysov (2009), prozaické diela Kodaň (2000), Android a anektoda (2007) a zbierka divadelných hier Hologramy (2006). Výber z tvorby Wróblewského sa objavil aj v Bosne a Hercegovine (Pjesne), vo Veľkej Británii (Our Flying Objects a These Extraordinary People) a v USA (Mercury Project).

• Ako ste sa ocitli v Dánsku?

– Bola to čisto náhoda. Chcel som sa dostať z Poľska a prvou krajinou, ktorá sa nachádzala za „železnou oponou“ a do ktorej sa mi podarilo dostať, bolo Dánsko. Spomínam si na svoju prvú dánsku zimu. Kodaň bola vtedy výnimočne pokrytá snehom (normálne je tu prímorská klíma) a moju pozornosť upútali početní cyklisti. Veľké, čierne bicykle... Metelica a oni si vytrvalo razia cestu snehom. Niekoľkokrát som z tejto krajiny vycestoval, chcel som sa usadiť inde, ale cesta ma doviedla znova späť. Od Poľska som sa už v istom zmysle vzdialil, ale nemôžem hovoriť o nejakom zvláštnom zblížení s Dánskom. Mám teóriu, že emigrácia (imigrácia) môže rovnako dobre zodpovedať prechodu na druhú stranu ulice. Ide o určité psychické predispozície.

• Andrej Bitov v svojich Krásach Arménska naznačil, že cudzinec je zajatcom vlastnej kultúry? Cítite to aj vy tak?

– Viem, čo mal Bitov na mysli. V mojom prípade to súviselo s pokusom nájsť „vlastnú“ kultúru, nejaký záchytný bod. Vycestoval som z Poľska v dosť mladom veku, v Dánsku som sa cítil akosi cudzo. Príbehy o bohu Thorovi ma neočarúvavali. Až po prečítaní Chvály tieňa Tanizakiho som zistil, že to je moja estetika, pocítil som, že mám niečo spoločné práve s takým pohľadom na „pozemské myslenie a dekorácie“. Ale nechcem vytvárať predstavu, že som mníchom a  prebývam v zenovom kláštore. Nie som si napokon istý, či sú mi texty Reja, Mickiewicza, Słowackého, Norwida, Herberta atď. ľahostajné, nedarí sa mi stotožniť s maliarskymi inšpiráciami Jána Matejku alebo Józefa Mehoffera, slabo ich preciťujem... Stredomorský kameň, náš obľúbený stavebný materiál, je však klam. Pri návšteve Poľska – svätyne a chmúrnych varšavských uličiek, sa mi ho nikde nedarí postrehnúť. Podobne ako mrakodrapy v New Yorku, ten hybrid takisto na mňa neúčinkuje. Na myseľ mi prichádza – Pochádzam z hmloviny, z Mliečnej dráhy...cudzinec môže byť všade doma, môže predsa prebývať na Zemi.

·        Možno hovoriť o poslaní umelca a zmysle písaného umenia? Akú rolu môže spisovateľ plniť?

– Nikdy by som mu neprisudzoval rolu proroka, vodcu „stáda” národa. Neveril som v prorocké odkazy veštcov. Možno by zmysel umenia mal spočívať v hľadaní podobne mysliacich bytostí? Poézia ako „spúšťač vedomia”? Signál vyslaný do priestoru? Druh pokory? Na druhej strane angažované, politické umenie nemusí spočívať v nahováraní na účasť v nezmyselných pretekoch, môže ukazovať na nebezpečenstvo ohlúpnutia, spoločnej hypnózy.

·        Ako sa zrodila vaša próza Android a anektoda, predchádzala jej konkrétna príhoda?

– Jej hrdina Pán Zy je neobvykle osamelá osoba. Postrehol, ako sa okolo neho rozrastá existenčná prázdnota a krútia nekontrolovateľné globalizačné procesy. Žije v obrovskom mrakodrape alebo iných „odľudštených penziónoch“... Technické vynálezy pokladá za nástroje umožňujúce kontrolu nad mozgom. Pán Zy pravdepodobne hľadá porozumenie a lásku. Ako každý z nás. Občas urobí chybu a zdá sa, akoby bojoval s veternými mlynmi. Má malú šancu na výhru. Jeho osoba má mnoho aspektov. Žáner grotesky tej knižky v Poľsku dobre prijali. Spôsob zápisu a nesúrodosť námetov však literárnych kritikov trochu zaskočil. Nápad na napísanie Androida a anekdoty sa zrodil istého pekného dňa na slnečnej pláži asi niekde pri Kodani. Na nebi vrčali ospalé helikoptéry. Zrazu sa mi zdalo, že toho dňa som bol svedkom konca ľudskej civilizácie.

• Vo vašej tvorbe často narážame na asociácie s čínskou a japonskou kultúrou, vaše minimalistické básne pripomínajú haiku. Je to náhoda, či zámer?

– Japonsko som navštívil a je mi esteticky blízke a zároveň vzdialené. O nejakom očarení nemôže byť reč. Gýč (v svojej dosť agresívnej forme) hneď vedľa ticha budhistických svätýň. Veselé klony Elvisa Presley, a hneď za nimi kamenné zenové záhrady. Jedno je však isté, neviem si predstaviť svet literatúry bez Chvály tieňa Tanizakiho. Pri jej čítaní som mal vždy pocit, že je to knižka – vlna poslaná bezprostredne mojím smerom. A predsa som vyrastal v krajine veľdiel Jacka Malczewského, preďaleko od pieskových špirál Roberta Smithsona...

Zopár listov s autorom si vymenila Katarína Laučíková