Vyhľadávanie
Poézii nehrozí masovosť
Rozhovor s poľským básnikom a kritikom Leszkom Żulińským
Leszek Żuliński (1949) sa od skončenia štúdia polonistiky na Varšavskej univerzite venuje literatúre. Začínal vo vydavateľstve, neskôr sa stal redaktorom rôznych literárnych časopisov. Vlastnú poéziu začal publikovať roku 1975, vydal zbierky poézie Vo veľkom akváriu tmy (1988), Ja, Faust (2008), eseje a fejtóny Potreba smiechu (2002), Čierne diery (2003). Venuje sa predovšetkým literárnej vede, známe sú jeho interpretácie tvorby W. Gombrowicza, Z. Nałkowskej, W. Szymborskej... Za túto oblasť tvorby získal Veľký vavrín XII. medzinárodnej literárnej jesene Pogórza 2002. V súčasnosti je jeho doménou teória poézie.
* V básnickej zbierke Ja, Faust ste sa zaoberli mýtom Fausta. Ale čo postava Margaréty? Je model nevinnej preduchovnenej dievčiny aktuálny v našej dobe?
– Ocitol som sa vo „faustovskom storočí“, opisujem teda skúsenosti tejto éry. Myslím, že Faust drieme v každom mužovi a dospieva spolu s ním. Celá symbolika faustizmu prekračuje jazyk kultúr; začína sa a končí vo výzvach prírody. Pozrite sa napríklad na 60-ročných mužov, ktorí odchádzajú od svojich žien kvôli dvadsaťročným dievčatám (skutočná Markéta mala 14 rokov)... Triviálnosť tohto etického javu má hlboké korene: jedného dňa v zrkadle objavíme starca. Za ním – tieň choroby a smrti. Napriek pravidlám prírody sa obraciame k mladosti, klameme samých seba fatamorgánou jej návratu, zapaľujeme v sebe lásku, pretože ona je prísľubom obrodenia. Som si istý, že existuje aj „ženský faustizmus“ (tak ako existuje aj meno Faustína), ale ženy sa k nemu často odmietajú priznať, pretože jeseň života prežívajú inak. S faustovskou témou súvisí aj otázka, či sme viac závislí od prírody, alebo od kultúry. Inými slovami: tými básňami som chcel zachytiť jednu z veľkých kapitol existenčnej drámy človeka, dilem, pochýb, preludov... A Margaréta na ktorú sa pýtate? Áno, máte pravdu: dnešná Margaréta je feministka, business-woman, amazonka... Ale v cykle znovuzrodení Faustov je to vždy tá istá Margaréta, čiže Siréna, ktorá volá Odysea do nežného náručia lásky. To je sila mýtu. Mýtus je večný a stály, hoci sa skutočnosť vyvíja a mení.
* Vo vašej poézii je veľa odkazov na iných autorov, hudobných skladateľov, maliarov, ako aj na grécku mytológiu.
– V básňach možno cez tieto odkazy prelínať epochy, kultúry, postavy. V mojej básni môže Faust poslať Dürerov obraz Villonovi, ktorý zomrel niekoľko desiatok rokov skôr. Cielene, s plným vedomím. Pretože Faust a Margaréta nepatria len Goethovi. Margaréta sa objavuje vtedy, keď prichádza staroba a smrť, keď začíname rozumieť, že láska je najväčšou vládkyňou našej duše. Ach, keby nebolo Mefista, o čo by bolo všetko jednoduchšie...
* V jednej zo svojich kritík (Poezja trzech pokoleń) hovoríte, že súčasnú poľskú literatúru tvoria Czesław Miłosz, Wisława Szymborska a kňaz Jan Twardowski, stali sa „tovarom“ vydavateľov. Čím si vysvetľujete tento jav v poľskej literatúre?
– Miłosz, Szymborska, Twardowski ovládli poľských čitateľov. Priemerný Poliak dokáže vymenovať túto trojicu súčasných spisovateľov, možno ešte Herberta a Różewicza, zo starších isto Mickiewicza a Słowackého..., ale ťažko si asi spomenie na mená iných autorov. Tak žiaľ vyzerá obraz literatúry v krivom zrkadle kultúrneho marketingu. Budúcnosť poézie však vidím pozitívne. Poézia je totiž večná – ospravedlňujem sa za pátos. Teraz je zlý čas na poéziu a akúkoľvek „vysokú kultúru“, bohužiaľ, tzv. masová kultúra zachvátila, a dokonca aj odchovala väčšinu čitateľov. Poézia vôbec nemusí byť masová. Môžeme zísť do katakomb ako prví kresťania – a tam dole budeme písať, písanie stále bude pre niekoho najdôležitejšou modlitbou života. Poézii nehrozí „masovosť“, ale ani smrť, dokonca ani marazmus...
* Možno povedať, že vaše eseje Dekalóg dobrej básne a Básnik uteká tvoria základy teórie poézie. Dá sa naučiť písať poéziu?
– Pracujem na tretej časti Dekalógu a zbierke esejí Prekračovanie hraníc o tom, ako básnik láme rôzne tabu a schémy jazyka. Nemyslím, že by bolo treba držať sa presne zásad, ktoré som v teórii uviedol. Básnici radšej používajú intuíciu, vlastný temperament a talent, čo je ťažké nejako definovať. Kodifikácia zásad sa musí rodiť v nás, v našej vlastnej koncepcii umenia. Píšem tieto „príručkové“ texty, lebo aj keď neverím v ich efekt v praxi, myslím, že je potrebné hovoriť o tom, v čom spočíva zlá či dobrá literatúra. Tieto termíny používam skôr na literárnych seminároch, ktoré vediem. Chcem, aby sa mladí adepti zoznámili s istým systémom pojmov o literatúre a jej požiadavkách. Domnievam sa, že tieto body by mohli niektorým básnikom naznačiť, prečo ich verše nemajú úspech...
* Jeden z bodov Úteku básnika hovorí o egocentricizme básnika...
– Umenie je erupciou ega tak, ako keď vulkán vyvrhuje lávu. Umenie je „subjektívnym produktom“. Práve poézia je manifestáciou JA. Básnik je vždy „vo svete sám“, je „pupkom sveta“, je stvoriteľom... Nazdávam sa, že najmä v lyrike je ego nezvyčajne dôležité. A nemá sa tlmiť. V mene čoho? Čitatelia práve v najintímnejšej, extrémne zindividualizovanej poézii nachádzajú samých seba a svoje problémy.
*V čom je podľa vás zmysel poézie?
– Aký je cieľ kultúry? Možno to ani nevieme, ale vieme, že nás kultúra diferencuje od iných prírodných existencií. Príroda nám dala organizmus, kultúra – ľudstvo. Aký je cieľ poézie? „Kultúrotvorný“. No netreba si mýliť cieľ poézie s jej metódami, ktoré nevyhnutne musia byť „lyrické“. Celkovo poézia už prestala byť strážkyňou krásy. Je skôr strážkyňou pravdy. Existenčnej.
* Čo vás viedlo k písaniu poézie?
– V našom rozhovore je to otázka hádam najťažšia. Počiatky boli banálne, mládenecké. Básnik však vyjadruje potrebu sebaexpresie, realizuje sa „cez jazyk“. Ale prečo... Prečo sa voda „oslavuje“ dažďom a svetlo dňa slnkom? Toľko je vecí jednoduchých a tak metafyzicky komplikovaných, že nikdy nevieme: prečo? Prečo píšem básne? Ha, tiež sa tomu nemôžem vynačudovať a vôbec to nechápem....
Katarína Laučíková
